Dušan Kollárik

Čierna hora roní slzy
zbojník je v nej krutý,drzí

Hodil očkom po Maruške
horárovej vernej družke

Láska pálí ako Peklo
tvrdé srdce citom zmäklo

Pred horárňou pyšná brána
Maruška z nej vyšla zrána

Po jahody sa pobrala
rastú neďaleko brala

A na brale zbojník stojí
sťa nápadník v plnej zbroji

Maruška má košík plný
už sa domov zvodne vlní

A než kdesi čosi zočí
zbojníka má zoči-voči

Mňa sa v hore všetci boja
Maruška ,Ty budeš moja

Dám Ti ,po čom žena túži
a to hneď tu pri kaluži

Cudzia mi je taká zrada
mám horára,mám ho rada

Aj keď sa Ťa všetci boja
nemôžem byť,zbojník, Tvoja

Keď nie moja,tak nikoho
a milému riekni zbohom

Citu plné srdce stvrdlo
mečom sfarbil deve hrdlo

Padá k zemi verná duša
prehovoriť sa pokúša

Riekla by,že ho má rada,
ako sestra svojho brata