Asi ťažko by ste našli dvoch ľudí, ktorí zažili hudobne rovnakú Pohodu. A aj v prípade, že by sa vám to podarilo, zrejme každý z nich by svoj výber toho najlepšieho zostavil trochu inak. Pozrite si päť rôznych pohľadov na tohtoročné highlighty festivalu.
Michaela Kučová
Tricot
Na štvrtý pokus sa mi v piatok v pôvodne neplánovanom slote podarilo zažiť tieto ospevované Japonky a všetky moje očakávania boli splnené. Energia hudobníčok je naozaj nákazlivá a pre mňa osobne naložili asi najstrhujúcejší koncert celého festivalu.
Young Fathers
Umelcov, ktorí rapujú, beatboxujú, či inak "hip-hopujú", bolo tento rok na Pohode viacero. Ešte viac ako štandardne zábavný Vec aj vynikajúco výrečná Kate Tempest ma bavili títo štyria Briti, ktorí si úplne podmanili tanečnú scénu festivalu.
Björk
Koncert Björk určite nepatril k štandardným zážitkom. Možno voči nemu mať viacero výhrad, od neosobnej masky až po uvravené publikum. Zostal vo mne pocit, že Björk je hudba najmä do slúchadiel. Ale spojenie nádhernej hudby so západom slnka, kvetmi a ružovými oblakmi dymu sú momenty, na ktoré len tak nezabudnem.
Ibeyi
Patrím k tým šťastlivcom, ktorým sa podarilo na poddimenzovaný koncert stúpajúcich hviezd dostať. V ich hudbe cítiť ozveny ich obľúbeného Jamesa Blakea, ale predovšetkým sú krásnou ukážkou práce s tradičnými hudobnými motívmi Afriky. Súznenie sestier na pódiu bolo naozaj očarujúcim zážitkom.
Fallgrapp
Takto nejako si predstavujem reprezentáciu slovenskej hudby na festivale. Lineup priniesol aj silný zážitok v podobe Korben Dallas so symfonickým orchestrom či experimentálne šialenstvo Turbosamplera. Projekt Juraja Líšku však koncertom aj fantastickou odozvou publika potvrdil, že všetky ocenenia pre Fallgrapp sú oprávnené - od vizualizácie až po posledný slák, všetko tu fungovalo na jednotku.
Zdroj: Marko ErdTricotJúlia Šimková
Erotic Market
Pre tých, ktorí pod týmto názvom čakali plytký elektronický projekt bez duše, sa stali Erotic Market príjemným, jemne korenistým osviežením horúcich pohodových dní. Žiadna prázdna elektronika, ale zaujímavá a energická hudba, mixnutá do R&B. Po festivale Waves Bratislava tak Francúzi na čele s charizmatickou a vtipnou frontmankou rozšírili základňu svojich fanúšikov na Slovensku už po druhýkrát.
Gonsofus
Mladý Rus Sasha Mamaev síce ostal na Slovensku pôsobiť po tom, čo ho oslovila bratislavská hudobná lokálna scéna, jeho originálna loop show však nepripomína nič z tunajšej domácej tvorby. Syn “kočovných” geografov žil do dnešného dňa v piatich krajinách (vrátane USA, Kene, či Ruska...), čo je poznať aj na jeho otvorenej mysli, zdravom muzikantskom sebavedomí a originálnych hudobných vplyvoch. V spojení s naozaj presným a invenčným bubeníkom Gáborom Tokárom (AMO, Ficture) otvorili piatkový deň Pohody pozitívnou a kreatívnou energiou.
Einstürzende Neubauten
Pre mňa bezkonkurenčne najlepší koncert tohtoročnej Pohody. Blixa Bargeld, líder kapely s robotníckou tvárou nahodený v ligotavom saku, je ako kombinácia uhrančivého Nicka Cavea s bezprizorne kvílivým Jimom Morrisonom. Nekompromisný nemecký industrial s temnou atmosférou v štýle Bargeldom spomenutých Plastic People of The Universe udržiaval napätie od začiatku do konca, neprestával prekvapovať invenčnými nápadmi a posúvaním hudobných hraníc a možností. Atmosferická lahôdka.
Too Many Zooz
Trojica Newyorčanov má trochu rada pózy, rada ohuruje nielen hudobne, ale aj v rámci performance. Asi ťažko niekde nájdete trúbkara, ktorý svoj nástroj ovláda jednou rukou, pričom v druhej drží kávu s cigaretou, rovnako ako bude väčší problém nájsť medzi barytón saxofonistami takého, ktorý okrem hry zvláda energický náročné figúry s chytaním sa v rozkroku. Too Many Zooz však na Slovensko priniesli vynikajúcu, autentickú energiu, ktorá potešila všetkých odpadlíkov od koncertu Die Antwoord.
Repetitor
O ďalšom z objavov festivalu Waves, srbskom Repetitore nemožno úplne tvrdiť, že išlo o TOP koncert Pohody, bola to však práve strhujúca energia a mladícka vášeň, ktorá túto tvrdšiu kapelku vyniesla počas jej show-timu na vrchol. Ani vynikajúco zohratá ženská rytmická sekcia nie je úplným pravidlom, a tak verím, že tento koncert potešil nielen mladých návštevníkov, ale aj staršej generácii priniesol spomienky na rockovo-punkové časy.
Zdroj: Marko ErdEinstürzende NeubautenMichaela Ivaničová
Einstürzende Neubauten
Temnota, ktorá hladí a zároveň tne do živého. Zdanlivo komplikovaná, jednoducho však prenikne priamo na dreň. Magická cesta rozprávkovým lesom podvedomia, len pre tých, ktorí sa neboja! Poetický industriál. Spievajúci básnik Blixa Bargeld a jeho partička stavbárov priniesli na Pohodu Nebo nad Berlínom, výkriky zo ZOO aj zo stanice ZOO, aj príbehy smutných klaunov. Nechýbali zvuky, vyludzované z nepravdepodobných predmetov - padajúce kovové rúry či šušťanie tenkej kovovej fólie. Nezabudnuteľné.
CocoRosie
Sestry Bianca "Coco" a Sierra "Rosie" Casady s ľahkosťou kombinujú francúzsky šarm, tajomnosť a eleganciu šansónového prednesu s americkou láskou k twerkovaniu, vyzývavosti a rapu. Svojráznu farbu hlasu Biancy buď milujete, alebo nenávidíte, a rapuje ako pani. Zdanlivo krehká Sierra predvádza kazačok na úrovni olympijského reprezentanta ZSSR a zároveň anjelsky spieva. Koncertná úprava skladieb zo všetkých albumov prekvapila, ľudský beatbox Tez pobavil, záverečný cover skladby Turn Me On od Kevina Lyttlea ma dostal.
Björk
Islandská kráľovná alternatívy dostala až tretiu priečku za to, že podľa mňa málo komunikovala s publikom. V perlovej maske vyzerala úžasne, bravúrne odspievala staré aj nové veci (Army of Me potešila), na takmer päťdesiatničku šantila na pódiu závideniahodne, plazy a hmyz v projekciách boli nevídané, ale... Niečo tomu chýbalo. Možno to nerobí nikdy. Možno za ňu hovorí ohňostroj. Ale tie kvety, letiace do vzduchu len kvôli nej, si všimnúť mala.
Kiasmos
Opäť Island, tentoraz v techno kabátiku. Na duo Ólafur Arnalds a Janus Rasmussen sa oplatilo čakať do hlbokej noci. Nay Tanečný dom naplnili radostným minimalistickým technom, podfarbeným vďaka Arnaldsovi nežnosťou sláčikov a klavírnych tónov. Tu komunikácia nechýbala, na pódiu skákali okrem dvojice dídžejov aj energickí tanečníci a islandskú atmosféru dotvárali surrealistické vizualizácie nádhernej prírody.
Darkstar
Britské producentské trio James Young, Aiden Whalley a James Buttery, vychádzajúce z garage housu a dubstepu, sa postupne našlo v príjemnom, melancholickom elektropope. Zárukou kvality sú ich domovské vydavateľstvá Warp a Hyperdub a dôkazom bola aréna s množstvom tancujúcich ľudí aj v 30-stupňovej horúčave skorého popoludnia. Krásne navrstvené zvuky doplnené “robotickými” vokálmi sú ľahko stráviteľné, chytľavé, no zďaleka nie nudné.
Zdroj: Marko ErdBjörk Ján Papač
Eagles of Death Metal
Hard rocku je na Pohode väčšinou ako šafranu, derivátu s prívlastkom stoner ešte menej, takže EODM som mal v pohodovom "priority liste" už mesiace pred otvorením brán trenčianskeho letiska. Pred festivalom sa najprv dostavilo mierne sklamenie z toho, že so skupinou na Slovensko nepríde Josh Homme, no ako sa ukázalo, na sile koncertu to rozhodne neubralo. Sympatickejšieho frontmana ako je Jesse Hughes len tak ľahko nenájdete, rovnako ako partiu muzikantov, ktorá má pred druhou hodinou v noci prinútila odohrať niekoľko skladieb na vzdušnú gitaru. Bol to koncert s najzohratejšími muzikantmi, najlepšími gitarami a energiou nabitým setom bez jediného hluchého miesta. Peace, love, death metal!
Off!
V čase, keď sa väčšina návštevníkov Pohody oddávala hudobno-marktingovej sile z Juhoafrickej republiky, som si zvolil celkom iný koncert. Na asi najlepšie ozvučenom Budiš stagei sa stretlo zhruba 200 ľudí na koncerte, ktorý si ich zaslúžil omnoho viac. Americká formácia Off ukázala, čo znamená hardcore punk - neuveriteľne rýchle tempo a ten najagresívnejší spev 59-ročného Keitha Morrisa v skladbách, ktoré boli často kratšie ako prestoje medzi nimi. Členovia Off! boli svojim zjavom aj hudbou odpoveďou na hudobných chameleónov a ukážkou, že niektoré štýly a ich podanie sa, našťastie, nemenia.
PS: Veľká vďaka Anthonymu Kiedisovi, ktorý nosil šiltovku s nápisom Off! od roku 2011 tak svedomito, až ma prinútil začať googliť.
Kate Tempest
Vzhľadom tá najšedivejšia myš, no prejavom hudobníčka (alebo skôr poetka), pri ktorej sa nejeden skúsený novinár či spisovateľ musel hanbiť za svoju ťarbavú prácu so slovami. Keď zhruba v tretine vystúpenia stíchla jej sprievodná skupina a Kačena spustila možno 10 minút trvajúci freestyle, v hlave vám preblesklo, že hádka s takto vybavenou osobou by bolo to posledné, v čo by ste mali šancu uspieť. Sú lepší a horší raperi (raperky), ale toto bola úplne iná liga - Glastonbury a komisia Mercury Prize approved!
Too Many Zooz
Nay Tanečný dom sa tento rok ukázal ako priestor, kde si ľudia bažiaci po veľkom výdaji energie mohli konštatne prísť na svoje. Ja som si to otestoval na koncerte Too Many Zooz. Toto vystúpenie ukázalo, že na na originálne predstavenie s fungujúcoou interakciou medzi hudobníkmi a publikom netreba viac ako saxofón, perkusie a trúbku, navyše ovládanú len jednou rukou, pretože v tej druhej držal hudobník pivo*. Ukážková práca s ľuďmi, chémia medzi flegmatickým trubkárom a pobehujúcim saxofonistom, množstvo improvizácie v spojení s ideálnym časom v noci z piatka na sobotu jednoducho nemohla dopadnúť zle. Ísť na Pohode na Too Many ZOOs znamenalo podľahnúť a zostať na nich až do konca.
* tak čo to bolo, káva s cigaretou alebo pivo? :)
Lola Marsh
Po dvoch prebdených dňoch a nociach, v čase, keď je na tretie ponocovanie ešte skoro, ale na predpoludňajší sobotňajší spánok už neskoro, vystúpila na hlavnom stagei kapela Lola Marsh. Vystúpenie skupiny, ktorú zosobňuje Izraelčanka s výzorom nádhernej Indky a tým najnevinnejším prejavom, bolo presne také, aké si človek vychutná, keď si nohy potrebujú oddýchnuť a hlava nechce riešiť komplikované hudobné nápady. Ak by existovalo rádio Jemné s kvalitnou a originálnou hudbou, skupinu Lola Marsh by tam museli hrali častejšie, ako hrá Anténa Rock Kabát.
Zdroj: Marko ErdLola MarshPatrik Marflák
Tricot
Kým minulý rok som sa o existencii skupiny dozvedel, keď už bolo takmer po festivale, teraz som si ju nenechal ujsť hneď štvrtok. Je skvelé, že sa vrátili (podľa Michala Kaščáka prileteli do Európy tentokrát len kvôli Pohode) a dúfam, že sa vrátia znova, možno raz aj na hlavné pódium. A aj keby to nevyšlo, už teraz je vzťah "Pohoda + Tricot = veľká láska" dôkazom, že jazyková bariéra v hudbe nie je prekážkou.
Einstürzende Neubauten
Nepatrím ku generácii, ktorá industriálnu legendu mohla zachytiť ešte v období, kedy boli jej inovácie a experimenty naozaj niečím novým. Jedno je však isté - inštrumentácia na priemyselných (ne)nástrojoch má v ich podaní stále nenapodobiteľné čaro, ktorému okrem "pamätníkov" neodolali ani mladšie ročníky. Zažili tak koncert, ktorý bol (pre mňa) hudobne intenzívnejší a zaujímavejší ako koncert Björk. Možno aj preto, že Islanďanka kvôli maske nemala ani kúsok z toho, čo vyžaroval Blixa Bargeld - magicky temnú charizmu, akú sme na Pohode nezažili od koncertu Nicka Cavea.
Too Many Zooz
Všetko podstatné už napísali Júlia a Ján, ja môžem len rozšíriť zmätenie čitateľov tvrdením, že trubkár popíjal jahodový džús. Obsah pohára však vôbec nie je podstatný, dôležité je, že energia, ktorú toto trio pouličných muzikantov prinieslo, sa neuveriteľným spôsobom v publiku násobila a aj keď celý koncert bol hudobne viacmenej na rovnakej vlne, každá ďalšia skladba akoby znela lepšie a lepšie. Takto gradujúca atmosféra, pri ktorej tak hudobníci ako aj publikum siahali až na dno svojich síl a hlasiviek, bola presne tým, čo som potreboval v rozbehnutej tanečnej nálade po Die Antwoord.
Bo Ningen
Možno to poznáte. Rozhodným krokom si vykračujete nočným letiskom na koncert, ktorý chcete vidieť (sorry, Zlokot!), no zo zvedavosti sa pristavíte pri pódiu, ktoré je po ceste. Hrá tam kapela, o ktorej ste nikdy nepočuli, no napriek tomu nakuknete dnu. Jedna skladba, druhá, tretia... A zrazu s ďalšími pár stovkami ľudí z plného hrdla vyvolávate druhý prídavok. Bo Ningen sú ako Tricot z Mordoru - štvorica hrajúca na dvoch gitarách, base a bicích brutálnu zmes gitarovej psychedélie, noise rocku a acid punku, raz s precízne vystavanou atmosférou ako z japonského hororu, inokedy s tvrdosťou a virtuozitou metalových majstrov. Asi 40-kilový frontman, ktorý nielen vyzerá, ale aj rozpráva, spieva a vreští ako diablom posadnutá bosorka, popritom stíha predvádzať basgitarové harakiri a vy máte pocit, že o chvíľu spolu so zvyškom kapely naozaj vypustí dušu. Ale nie, ten moment, kedy sa zdá, že skladba už musí končiť, je v skutočnosti len začiatkom zbesilej niekoľkominútovej improvizácie, ktorá vás utvrdí v tom, že táto kapela je z iného sveta. A na druhý prídavok už skrátka nie je čas.
Die Antwoord
Bolo to naozaj úchylné, kontrakultúra v ich podaní je možno len šikovným marketingom 21. storočia a hlasy Yo-Landi s Ninjom sme počuli nielen naživo, ale aj z playbacku. Napriek tomu som si vystúpenie juhoafrickej úderky náramne užil a na konci - po všetkých tých penisoch, znetvorených tvárach, vulgárnych outfitoch, scénkach a pózach - prevládol pocit, že absurdné divadlo tých troch bláznov prinieslo na Pohodu nefalšovanú radosť z hudby (bárs aj v uvodzovkách) a až detsky pozitívnu energiu.
Ďalšie výborné koncerty: Bez ladu a skladu, Fallgrapp, Kate Tempest, Lola Marsh, Korben Dallas Symphony, Le Payaco.
Ktoré boli vaše top koncerty na Pohode?
Foto: Ctibor Bachratý (titulná fotografia), Marko Erd (fotky v článku)
Súvisiaci interpreti: Björk, Einstürzende Neubauten
