Detí, ktoré pochádzajú z nekompletnej rodiny alebo vyrastali s nevlastným rodičom nie je málo, podobných príbehov sú aj u nás tisíce. Menej je však takých, ktorých "strateným" biologickým otcom je príslušník iného etnika. A ešte menej tých, ktorí napriek rasovým predsudkom a pochybnostiam okolia dokázali uspieť.
Málo interakcie
Sklamaním bol pre mňa najmä samotný charakter dokumentu, ktorý je viac o rozhovoroch členov štábu s "účinkujúcimi" a o Rytmusových následných komentároch natočeného materiálu, ako o reálnych situáciách a interakciách. Napríklad z priamych dialógov medzi protagonistami je väčšina pre vývoj filmu úplne zanedbateľná. Či už ide o krátke stretnutie rapera s triednou učiteľkou alebo SMS-kovú scénku s Darou Rolins, na ktorej je najzaujímavejšie to, že keď ju z ničoho nič osloví slovníkom typickým pre jeho rapovú pózu, namiesto šoku sa kinosála zasmeje spolu s nimi.
Hlavná línia filmu, ktorá je o Rytmusových vzťahoch s matkou Vlastou, otčimom Róbertom a biologickým rómskym otcom Alexandrom, je však vyrozprávaná takmer výlučne cez nepriame konfrontácie natočených výpovedí. Pomyselná stena medzi nimi sa pred divákmi vlastne odsunula až na slávnostnej premiére filmu, kde sa Vlasta a Róbert po premietaní objavili po Rytmusovom boku. A zdalo sa, že film im pomohol k opätovnému zblíženiu, čo napokon ako hlavný prínos snímky pre seba samého potvrdil aj samotný raper.
Biologický otec sa síce v kine vedľa neho neukázal, patrí mu však dokrútka v závere filmu, v ktorej hovorí, že je na syna hrdý. Následná Rytmusova reakcia pôsobí, akoby jeho najväčším "sídliskovým snom" v skutočnosti nebolo urobiť veľkú kariéru, predávať desaťtisíce nosičov a mať milióny pozretí videoklipov, ale počuť raz tieto slová z otcových úst. V momente, keď si dojatý 38-ročný raper utiera zaslzené oči, nevie nájsť slová a nakoniec z neho vypadne "Odpúšťam mu", sa naňho naozaj pozeráte viac ako na obyčajného chalana s neľahkým osudom než na hviezdu česko-slovenského šoubiznisu.
Zdroj: SITA/Ján SlovákRytmus v objatí s mamou po premiére, v pozadí otčim RóbertŽivot, ktorý napísal film
"Vďaka tomuto dokumentu sa mi vyčistili vzťahy s blízkymi a prišlo akoby také odpustenie. To je pre mňa prvoradé," povedal Rytmus pred utorkovým prvým premietaním filmu v Bratislave. Marketingové heslo "Toto neni film. Toto je život" tak funguje trochu inak, než ho asi väčšina ľudí pred zhliadnutím vnímala. Nie je to film, ktorý nezaujato sleduje vývoj skutočného príbehu, ale film, ktorý ten príbeh v reálnom živote spoluvytváral. Nebyť iniciatívy tvorcov filmu, viaceré z udalostí, ktoré zobrazujú, by sa pravdepodobne nikdy nestali (napr. test DNA alebo návšteva indického slumu). Je to tak trochu reality šou, našťastie má však dosť ďaleko od televízneho bulváru á la Sladký život, skôr pripomína Poštu pre teba. Vyjasňujú sa v ňom staré (aj vnútorné) konflikty a vzťahy, pričom tvorcovia nie sú len pozorovateľmi vývoja, ale aj jeho katalyzátorom.
Aj preto označenie snímky za časozberný dokument celkom nesedí. To, že režisér na filme o Rytmusovi začal pracovať osem rokov pred jeho dokončením je síce pravda, no najstaršia scéna (okrem archívnych záberov z detstva a puberty), ktorá bola nakrútená Drobného tímom a je použitá vo finálnej verzii filmu, je napokon až z októbra 2011. Predtým nakrútený materiál totiž vôbec nebol zameraný na Rytmusovu rodinnú históriu a jeho cestu k zmiereniu sa s identitou polovičného cigána. Pôvodným cieľom režiséra bol film, ktorý mal rapera ukázať cez príbehy fanúšikov, ktorých svojou tvorbou ovplyvnil, a výpovede jeho spolupracovníkov. Nič z toho však vo filme napokon nie je a namiesto kariéry sa dokument zameriava na Rytmusovo súkromie.
Príkladom toho, kedy režisér "zasiahol do deja", je scéna zachytávajúca raperovo stretnutie so svojím biologickým otcom na koncerte v Přerove - meste, v ktorom spolu s matkou žil do svojich piatich rokov. Ako v jednom z rozhovorov prezradil Drobný, spočiatku dosť nervóznemu stretnutiu Rytmusa s oboma rodičmi v rovnakom čase na rovnakom mieste "trochu pomohol" a natočil ho skrytou kamerou, o čom sa raper dozvedel až oveľa neskôr. Boli to však práve takéto "režisérske ťahy" na hranici etiky, ktoré filmu dodali trochu napätia a posunuli dianie vpred. Konkrétne táto scéna vlastne predurčila celé jeho smerovanie.
Ďalším, a pre výslednú podobu filmu nemenej kľúčovým dokumentaristickým "prečinom", je dramatické zobudenie Rytmusa v jeho detskej izbe. Autentická ustráchaná reakcia, ktorú zachytila kamera, viedla až k tomu, že raper celý projekt stopol a pol roka s režisérom odmietal komunikovať. Napokon však práve vďaka tejto udalosti prehovoril o tom, ako sa počas dospievania bál vždy, keď otčim vošiel do jeho izby a prebudil ho s nejakou preňho nezmyselnou záležitosťou alebo výčitkou. Aj o tom, že hoci do 18 rokov nevedel, že Róbert nie je jeho vlastným otcom, už v detstve cítil, že jeho vzťah k nemu je chladnejší ako k mladším súrodencom Veronike a Robovi. Ako rástol, postupne nadobúdal pocit, že sa zaňho otčim hanbí.
Navždy z najnižšej kasty, navždy kontroverzný
Väčšina vnútorných a vzťahových konfliktov, ktorých sa film dotýka, súvisí s Rytmusovým polorómskym pôvodom. Film je teda okrem rodinných vzťahov aj o zmierovaní sa so svojou "dvojfarebnou" rasou a hľadaní vlastnej identity (nie som ani cigán, ani biely, vždy budem bastard). Rasové predsudky okolia sú motívom, ktorý filmu mohol dať silný spoločensko-kritický charakter, no spôsob, akým je táto línia príbehu vyrozprávaná, nie je veľmi dôveryhodný.
Keďže Rytmus na cigánskej hrdosti v podstate postavil svoju sólovú kariéru (Bengoro, 2006) a biologického otca prvýkrát stretol už v 18 či 19 rokoch, ťažko uveriť, že ešte aj ako tridsiatnik sám cítil potrebu podstúpiť test DNA a pátrať po svojich genetických koreňoch. Bol to nápad režiséra, ktorý celú záležitosť cestou do Indie posunul až do hollywoodskej roviny. Oproti zvyšku filmu pôsobí táto časť, vrátane náboženského rituálu zmierenia pri rieke Gange, najviac umelo. No posolstvo, ktoré tento filmový výlet prináša, je napriek tomu silné a pravdivé: rovnako ako príslušníci najnižšej kasty v Indii, aj človek s rómskym pôvodom u nás je bielou väčšinou často automaticky považovaný za menejcenného.
Snáď Sídliskový sen v tomto smere pozitívne ovplyvní aspoň mladšie generácie, ktoré sú Rytmusovou hlavnou cieľovkou. Je totiž jasné, že na film o ňom sa do kín nebudú hrnúť zástupy kritikov a neprajníkov, aj keď vidieť ho by im pomohlo pozrieť sa na jeho osobnosť a tvorbu z iného uhla. Už len tým, že film prostredníctvom soundtracku propaguje najmä tú časť jeho diskografie, ktorá nie je postavená na klasickom hip-hopovom klišé o ceste nahor, gangsterských pózach a nadávkach. V skladbách ako List otcovi, Mama, Odviati vetrom, Pravdivý príbeh, 8. október, Bez mamy bez otca alebo Sám už dávno veľmi otvorene rapoval o témach, ktoré približuje film. "Je v ňom zmapovaná dôležitá etapa môjho života, ktorú som opisoval v niekoľkých skladbách. To, čo teraz môžu ľudia vidieť, je ale viac, lebo je to obsiahlejší materiál a je tam aj vizuál, takže si pospájajú všetky súvislosti," vysvetlil pri uvedení filmu.
Presne to je pridanou hodnotou dokumentu pre fanúšikov - spájanie súvislostí jeho životného príbehu doplnené o množstvo doposiaľ nevidených archívnych záberov, a to všetko s trochou pátosu, ale aj dávkou typického Rytmusovho humoru na odľahčenie. To, či tú hodinu a pol v kine budete považovať za stratu času alebo si ju dokážete vychutnať, napokon závisí najmä od toho, či vám jeho štýl a osobnosť sedí alebo nie. Lebo akokoľvek sú hlavné témy filmu univerzálne, stále je to film o Rytmusovi. Zrejme platí, že nech urobí čokoľvek, bude to vnímané kontroverzne. Aj keď v tomto prípade to evidentne zámerom nebolo. A možno je to aj škoda, pretože ak by bol režisér v porušovaní pravidiel ešte odvážnejší, mohol to byť lepší film.
Autor: Patrik Marflák
Foto: SITA/Ján Slovák
Súvisiaci interpreti: Rytmus
