Na slovenskom internete sa v posledných týždňoch veľakrát v súvislosti s hudbou skloňoval pojem "inštalatér". Svet hudby akoby delil na dva tábory – tých, ktorí ovládajú techniku, a tých, ktorá hrajú srdcom, akoby jedno vylučovalo druhé a nedali sa zmieriť.
Projekt priateľov a generačných súputníkov Mareka Brezovského je snahou oživiť hudobný odkaz tohto talentovaného hudobníka. Koncertná šnúra, vydanie nosiča a dokumentárny film v priebehu niekoľkých rokov priblížili tvorbu predčasne zosnulého skladateľa. Slovenská verejnosť tak mohla bližšie spoznať jeden z najvýraznejších talentov slovenskej hudby. Nádejný mladý talent so sklonom k sebadeštrukcii je morbídne príťažlivým spojením, no gro úspechu, ktorý projekt Hrana vzbudil, je založené predovšetkým na Marekovom nadaní a interpretačnej úrovni zúčastnených hudobníkov.
Poslednýkrát naživo
V posledný decembrový víkend sa Oskar Rózsa, Martin Valihora a Vladimír "Slnko" Šarišský s Marekom definitívne rozlúčili. Dve vystúpenia v Bratislave boli podľa iniciátora projektu Rózsu poslednou (koncertnou) bodkou za kapitolou Hrana. To, že aj po pridaní druhého termínu boli oba koncerty vypredané, svedčí o úspechu ich niekoľkoročnej snahy dostať tvorbu Brezovského medzi ľudí. Z Hrany sa stal fenomén. Spojila nielen vynikajúce skladby, ktoré sa od roku 1999 bez akejkoľvek propagácie stali kultom vďaka voľnému šíreniu (takmer nezohnateľného) albumu na internete, ale aj schopnosti popredných hudobníkov.
Záverečné koncerty síce odohrala len trojica Rózsa-Valihora-Šarišský, no Hrane to na kráse nič neubralo. Aj v zložení basa, bicie a klavír naplnili Marekove skladby adekvátnou intenzitou. Vystúpenia v KC Dunaj mohli v komornej zostave mať intímne čaro, žiaľ predispozície priestoru mnohým návštevníkom nedovolili naplno si koncert vychutnať. Vidieť trojicu vystupujúcich sa pošťastilo tak prvým trom-štyrom radom publika, zvyšok vypredanej sály zostal odkázaný len na sluchový vnem. Problém, ktorý by vyriešilo stupňované sedenie či aspoň obrazovky s prenosom, tak väčšine znížil kvalitu zážitku. V prvom rade (a aj tých ostatných) však ide predovšetkým o zvuk, a ten naplnil očakávania.
Zdroj: Facebook.com/kcDunajBrezovského skladby sú vo svojej podstate art-rockové, no nepôsobia zastaralo ani vypäto teatrálne. Ich sila si aj po (už dvadsiatich!) rokoch od jeho smrti stále uchováva čaro, ktoré vypovedá o ich výnimočnosti. Aj inštrumentálne piesne sú prijímané s jasotom a otvorenosťou, o ktorej môže nejeden skladateľ súčasnej hudby len snívať. Brezovského dar spočíva totiž aj v schopnosti priblížiť sa i poslucháčovi mimo odbornej komunity. Masovo skandované časti sa chvíľami približovali až k akejsi ľudovej zábave, pri ktorej ťažko uveriť, že sa človek stále nachádza na art-rockovom koncerte. Eufória, pri ktorej človek vypína myšlienkové pochody, sa snúbila s intelektuálnym ocenením zručnosti, ktorú táto hudba vyžaduje. Hrana presahuje barikády medzi hudobnými fajnšmekrami či "snobmi" a laickým nadšencami, ktorí jednoducho len milujú hudbu, ako pocit vyvierajúci niekde z útrob.
Zdá sa teda, že Hrane už naozaj odzvonilo. Možno by si záver zaslúžil viac - lepší priestor, viac hudobníkov, čistejší spev. V konečnom dôsledku je však všetko tak, ako má byť. To, čo nestihol sám Brezovský, dokončili Rózsa s kolegami. Hudba je (bola) tam, kde patrí - medzi ľuďmi, počutá, cítená, ocenená. Zostáva len pocit vďaky, že spoločným úsilím Brezovský dostal post mortem hlas a my ho môžeme počuť.
Autorka: Michaela Kučová
Hudbu stačí počuť. A cítiť
"Rád by som zamedzil pocitu, že sa Hrana stala revivalom samej seba," týmito slovami Oskar Rózsa vysvetlil rozhodnutie odohrať posledné koncerty s albumom, ktorý patrí medzi najlepšie nahrávky v histórii slovenskej hudby. Mal som to šťastie, že sa mi podarilo Hranu zažiť v rôznych koncertných podobách. Veľkú premiéru s tuctom hudobníkov na divadelných doskách v rámci Viva Musica! festivalu 2010, o rok neskôr v "punkovejšej", vášnivejšej a ešte emotívnejšej klubovej verzii v MMC, a napokon aj v triu, ktoré je vlastne úplne najvernejšou reprodukciou toho, v akej podobe Brezovského art-rockové skladby pred vyše 20 rokmi vznikali.
Vo všetkých troch koncertných verziách zneli inak, no ich základná esencia sa zarezávala pod kožu vždy s rovnakou silou. Viem si predstaviť koncerty "Art M tria 2014" aj na lepšom mieste - vo viac prevzdušnenom klube s pohodlným výhľadom na pódium - no verím, že bez možnosti čítať emócie na tvárach hudobníkov precítila väčšina z tých, ktorí prekonali potrebu rozprávať sa o nakupovaní vianočných darčekov, energiu samotnej hudby ešte viac.
Sám som počas sobotného koncertu väčšinu času videl len Oskarovu hlavu, najskôr netušiac, či hrá iba na basu alebo ju strieda s klávesami ako v MMC. Až po pár skladbách som zistil, že všetky klavírne party hral geniálne Slnko, ktorý aj pri speve do svojho vystúpenia vložil maximum. Pozitívom tria bolo, že i Martin Valihora mal viac priestoru ako na predchádzajúcich koncertoch Hrany. Aj vďaka jeho vyšperkovanej hre dostali viaceré, najmä inštrumentálne skladby iný náboj. Skrátka, bol to koncert, ktorý napriek nedostatkom zvoleného priestoru priniesol fanúšikom Hrany opäť nový zážitok. Taký, pri ktorom úplne stačilo hudbu počuť a cítiť.
Na záver skvelá správa pre zberateľov platní: Hrana naživo síce končí, no Oskar potvrdil, že album chce v roku 2015 vydať na vinyle.
Autor: Patrik Marflák
Prečítajte si tiež:
Oskar Rózsa: "Na vystúpenie s Hranou som hľadal odvahu celé roky"
Režisér filmu Hrana: Talent je majetok celej spoločnosti, musíme ho chrániť
