Bol to naozaj zvláštny, no o to zaujímavejší a silnejší rok v hudbe. Najdiskutovanejšie albumy boli spojené s veľkými témami - vyšlo niekoľko pod kožu sa zarezávajúcich nahrávok inšpirovaných smrťou, no veľmi výrazné boli aj spoločensky angažované albumy. A okrem toho vzniklo i množstvo hudby, ktorá je jednoducho krásna či inšpiratívna.
Kým v minulosti sme si albumy zvykli vopred rozdeľovať, aby sme nepísali viacerí o tom istom, tentokrát sme sa rozhodli pre absolútne voľný výber (aj čo sa týka počtu vybraných albumov). Vo finálnom zozname 31 nahrávok tak "vytŕča" Top 5 tých, ktoré medzi svoje najobľúbenejšie zaradili viacerí redaktori, až potom nasledujú ostatné v abecednom poradí. Zoradenie nahrávok je však podľa nás druhoradé (aj keď pri tvorbe metarebríčkov veľmi užitočné), cieľom článku je ponúknuť náš pohľad na rok 2016, ktorý vás snáď bude inšpirovať, a zároveň pomôže zviditeľniť kvalitnú hudbu - aj takú, o ktorej sa bežne v slovenských médiách nehovorí a nepíše. O to sa aspoň v prípade slovenskej scény snažíme celoročne, nechýbajú preto ani domáce nahrávky.
Samozrejme, ani zďaleka nie je možné obsiahnuť všetko, čo stojí za vypočutie. Budeme preto radi, ak si v našom výbere nájdete niečo, čo vás osloví, a rovnako aj vy nám (a ostatným čitateľom) v diskusii odporučíte albumy, ktoré si podľa vás zaslúžia pozornosť.
Nick Cave & The Bad Seeds - Skeleton Tree
Takmer všetky najlepšie zvuky roka 2016 sú, žiaľ, spojené so smrťou. Šestnásty album, ktorý Nick Cave nahral s kapelou The Bad Seeds, mu pomáha vyrovnať sa s tragickou smrťou jeho 15-ročného syna Arthura, ku ktorej došlo práve počas vzniku nahrávky. Hlavnými znakmi albumu sú nepreniknuteľný smútok, zúfalstvo a temnota, ale aj elektronické experimenty a rozbité zvukové plochy. Hoci sa Cave odjakživa venoval témam straty, lásky a smrteľnosti, Skeleton Tree je ich esenciou. Aj keď väčšina mrazivých textov vznikla pred tragédiou, pri spätnom pohľade znejú takmer prorocky. Napriek všeobjímajúcej ťažobe a surovému, hmatateľnému zármutku poteší, že o smrti sa dá spievať (či skôr recitovať) tak krásne. Skeleton Tree je album, z ktorého ma bolí srdce, ale aj tak si ho púšťam znova a znova. (Michaela Ivaničová)
Prežiť vlastné dieťa je krutým prekliatím rodiča. Nick Cave si týmto peklom prešiel a útržky z cesty zachytil na nosiči, ktorý patrí v jeho tvorbe k najsilnejším. Efekt spevu, hudby, textov a atmosféry sa v kontexte smutnej udalosti strojnásobuje. Poslucháčov tlačia k zemi závažia mohutných pocitov, pričom najzainteresovanejší z nich sú dojatí až k slzám. (Marek Danko)
Tento album pripomína, prečo žijeme a prečo tvoríme. Ako Cave hovorí vo vynikajúcom rovnomennom filme, bolesť okolo človeka vytvára vákum. Skladby tu sú zúfalým, vzdorovitým, občas rezignovaným a občas nádejným zápasom o ďalší nádych. O pokračovanie, o pohyb, keď sa vám zrúti svet. Nezhojenosť Caveovej rany narúša persónu temného kúzelníka, ktorého sme zbožňovali na nedávnej Push the Sky Away (2013). Surová bolesť Caveove tradične pochmúrne balady posúva ďalej, hlbšie, priamejšie. V rukách Warrena Ellisa a spoluhráčov nenásilne tlmočia city, ktoré bez akéhokoľvek vydierania vyvolávajú zimomriavky. Nie, utrpenie z vás neurobí dobrého umelca. Snaha ho prežiť ale môže vyústiť v jeden z najsilnejších albumov vôbec. (Michaela Kučová)
Skeleton Tree svojou emocionálnou silou v spojení s nekompromisnosťou zvuku (oplatí sa počúvať na čo najlepšom aparáte) posúva latku hudobného vyjadrenia. Až natoľko, že stojí mimo akejkoľvek súťaže. Predstavitelia Grammy to vzali doslova - neuštedrili mu ani jednu nomináciu. Napriek tomu pre všetkých vnímavých a cítiacich poslucháčov zostane v histórii zapísaný ako jeden z najpôsobivejších albumov roka 2016. (Patrik Marflák)
Katarína Máliková - Pustvopol
Nenápadné a nečakané prekvapenie z Horehronia. Mladá umelkyňa vie, čo chce - ticho plávať naprieč žánrami, nedbať na konvencie a obmedzenia, obohacovať náš chudobný duchovný svet, obmäkčiť chladné vzťahy a postaviť na tradíciách niečo neslýchané. Predsavzatia napĺňa bez väčších problémov. I preto sme jej platňu nazvali slovenským debutom roka. (Marek Danko)
Slnko Records má za sebou ďalší výborný ročník. Ešte viac ako posun Katarzie či Longitalu ma však tento rok potešila premena rozprávkovej Katky a kamarátov na Katarínu Málikovú, zosobnenie slovenskej hudby, ktoré vyberá to najlepšie z našej minulosti aj prítomnosti. Bez potreby sebaštylizácie, Katarínin debut ukazuje hudobníčku, ktorá je tak akurát vílou s hlavou v oblakoch, aj cieľavedomou profesionálkou s nohami na zemi. Jej album vyberám nie ako povinnú jazdu aspoň jedného slovenského zástupcu v rebríčku. Pustvopol ma oslovil na prvé počutie, svojou hĺbkou, hravosťou a skutočnou jedinečnosťou. Napriek tomu (a možno práve preto), že k väčšine ľudovej hudby i jej súčasným spracovaniam sa mi cesta hľadá ťažko. (Michaela Kučová)
Jesenná sezóna je tradične plná hudobných noviniek na domácej i zahraničnej scéne. Je teda málo pravdepodobné, že ak v takomto nabitom období vyjde debut v podstate neznámej slovenskej umelkyne, spraví to veľký rozruch. Katke Málikovej sa to však podarilo, jej príchod s albumom Pustvopol pôsobil na začiatku novembra doslova ako zjavenie. Jej prvé predstavenie na Hudba.sk a následne aj recenzia albumu prekonali z hľadiska záujmu čitateľov všetky naše očakávania, oba články žili vlastným životom na Facebooku, kde ich ľudia nadšene zdieľali. Už vtedy bolo jasné, že ide o slovenský objav roka. Mesiac po zverejnení prvej správy ma Katarína na vypredanom krste očarila znova. Sebavedomým a vtipným vystupovaním a najmä spevom, ktorý naživo rozptyľuje akékoľvek pochybnosti. Z koncertu som odchádzal s pocitom, že sa na Slovensku rodí nová hviezda - nie celebrita pre masy, ale skutočná umelkyňa, ktorá sa dotýka sŕdc poslucháčov. (Patrik Marflák)
Esenciu Málikovej tvorby výstižne zhrnula krstná mama albumu, etnomuzikologička Jana Ambrózová: "Ty si nám pomohla lepšie uchopiť ten krásny smútok, ktorý každý v sebe máme, prostredníctvom tvojej hudby sa dotknúť pocitu krásnej samoty a trochu si ho 'omacať'. Nie je to teda len nejaký resentiment za idealizovaným svetom minulosti, ale je to niečo veľmi intímne v nás a my ti za to veľmi ďakujeme.”
Anohni - Hopelessness
Na albume Hopelessness sa producentsky podieľali elektronickí experimentátori Daniel Lopatin (Oneohtrix Point Never) a Ross Birchard (Hudson Mohawke), nielen pre zvukové novátorstvo je však “Beznádej” významným počinom tohto roka. Anohni, transgenderová anglická speváčka, textárka a skladateľka, ktorá sa narodila ako Antony Hegarty a preslávila sa ako speváčka kapely Antony and the Johnsons, vytvorila členitý protestsong a s krutou otvorenosťou v ňom pomenúva problémy sveta. Moderné vojny, klimatické zmeny, zlé zaobchádzanie so ženami alebo hlúpa povrchnosť sociálnych sietí sú ťažké témy, sprostredkované v tanečnom rytme, ale bluesovým spevom aj tak tnú do živého a je to “tanec cez slzy”. Hopelessness sa nepočúva ľahko, ale vypočuť si ho rozhodne treba. (Michaela Ivaničová)
V titulkoch sa zvykne preháňať, ale... všetko som to napísala ešte keď album vyšiel - toto je album roka. (Michaela Kučová)
David Bowie - Blackstar
Nielen rešpekt k celoživotnému prínosu veľkého umelca sa podpísal na tom, že Blackstar je pre mňa platňou roka. Bowieho návratu k jedinečným experimentom totiž nechýbajú prešpekulované verše, obrovské inštrumentálne momenty a nápady, aké skladateľom v pokročilom veku robia problémy. Hudobný chameleón sa so svetom rozlúčil pokorne, ale i s noblesou britského džentlmena. (Marek Danko, recenzia)
O albume Blackstar bolo napísané toľko, že už asi nie je možné povedať nič nové. Budem teda osobnejší. Ešte i dnes mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem na to, ako som sa takto pred rokom na ten nový album tešil, ako som správu o jeho vydaní 8. januára zdieľal s prianím všetkého najlepšieho k Davidovým narodeninám, aby som už o tri dni neskôr zažil najväčší pondelkový ranný šok v podobe správy o umelcovej smrti. Tá dodala čiernej hviezde mrazivé odhalenie pointy, aj bez toho by však tento album v mojom koncoročnom výbere nemohol chýbať, pretože je ultimátnym dôkazom jeho večnej chuti posúvať sa vpred a objavovať nové hudobné teritóriá. (Patrik Marflák)
Radiohead - A Moon Shaped Pool
Po vymazaní všetkých noviniek a správ zo svojich stránok na sociálnych sieťach, ale aj na oficiálnom webe sa v júni tohto roku na kapelu Radiohead upieralo nejedno fanúšikovské oko. Zverejnením titulnej skladby Burn The Whitch sa vzápätí potvrdili dohady o vydaní nového albumu. Aj keď u hudobných kritikov album vyvolal rozporuplné emócie, a to najmä kvôli faktu, že sa na ňom nachádzalo viacero doposiaľ nevydaných, avšak dobre známych skladieb (True Love Waits, The Numbers, Identikit), je nutné konštatovať, že album je potvrdením absolútnej hudobnej slobody a nesmierne originálnych aranžmánov. Zodpovednosť a náročnosť, s akou pristupujú členovia kapely k tvorbe hudby, sa nepodobá takmer ničomu, s čím sa u podobne veľkých súčasných kapiel stretávame. Album je typicky temný, obsahuje romantické klavírne skladby, ale aj elektronicko-symfonické strety, spôsobené pravdepodobne vírom emócií, ktoré vyvolal rozchod Thoma Yorkea s jeho dlhoročnou partnerkou Rachel Owen. Medzi vrcholové skladby albumu radím veľkolepú Burn The Whitch, gradujúcu Ful Stop či zimomrivú Identikit. (Matej Kráľ)
Niektorí A Moon Shaped Pool hodnotili ako sklamanie, pretože oproti najväčším míľnikom skupiny ide o menej progresívnu nahrávku. Dá sa to pochopiť, keďže singel Burn The Witch nastavil latku očakávaní príliš vysoko a aj mne na albume spočiatku chýbalo viac podobne inovatívnych skladieb. Nesúhlasím však s názorom, že čo nie je vizionárske, nie je u Radiohead dosť dobré. Mám rád nové zvuky, na prvom mieste sú však pesničky. Vďaka pôsobivému žánrovému mixu, ktorý odkazuje takmer na všetky obdobia kapely, a skvelej dramaturgii (nenechajte sa oklamať abecedným poradím skladieb) je album dokonale vyskladaným poslucháčskym zážitkom. Menší dôraz na experimenty Yorke a spol vyvažujú intímnou emotívnosťou - niektoré skladby skrátka museli dozrieť, aby vyzneli s takou silou, s akou znejú na tomto albume. Záverečná True Love Waits, ktorú mohli fanúšikovia prvýkrát počuť pred viac ako 20 rokmi, hovorí za všetko. (Patrik Marflák)
—
A Tribe Called Quest - We got it from Here... Thank You 4 Your service
Dlhých 18 rokov museli fanúšikovia legendárnej hip-hopovej kapely A Tribe Called Quest čakať na jej nový album. Ten je zároveň posledným, v marci tohto roka totiž vo veku 45 rokov zomrel jeden zo zakladajúcich členov formácie, Phife Dawg. Nahrávka plná typických zrelaxovaných beatov a zaujímavých samplov ponúka zvuk ATCQ ako ho poznáme, no zároveň je aktualizovaný pre rok 2016. Keď k tomu prirátame lyrické majstrovstvo a spôsob, akým sa raperi, často aj v rámci jednotlivých slôh, prirodzene striedajú a dopĺňajú, výsledkom je nielen dôstojná rozlúčka jednej z ikon zlatej éry rapu, ale aj jeden z najlepších albumov roka. Nejde totiž len o nostalgiu, ale najmä o skvele načasované pripomenutie toho, aký veľký vplyv mali ATCQ na súčasných lídrov spájania hip-hopu s jazzom ako sú Kendrick Lamar, Flying Lotus či Anderson .Paak. (Patrik Marflák)
Agnes Obel - Citizen of Glass
Dánka žijúca v Berlíne na svojom treťom albume zvádza poslucháča temným šarmom. Spája prvky chorálnych harmónií s modernou úzkosťou, vyjadrenou elektronickými prvkami. Citizen of Glass znie priezračne, čisto, krehko - aj vďaka použitiu starodávnych nástrojov ako spinet a syntetizátor Trautonium zo začiatku 20. storočia, na podklade tradičného klavíra a slákov. V spojení s trochou nordickej melanchólie je to nevšedný album, ktorý sa dá počúvať každý deň. Na hymnu u mňa ašpiruje skladba Familiar. (Michaela Ivaničová)
Anna Meredith - Varmints
Bývalá dvorná skladateľka BBC Scottish Symphony Orchestra vo svojej sólovej tvorbe originálne a hravo prepája svety elektroniky, klasiky a popu. Za jej objavenie ďakujem organizátorom festivalu Pohoda, kde sa v lete predstavila v slovenskej premiére a dúfam, že nie naposledy. So svojou kapelou totiž hrá hudbu, ktorá sa nepodobá na nič iné, a aj samotné skladby sú tak rozdielne, že každú chvíľu máte pocit, akoby ste boli na inom koncerte. Pre dlhohrajúci debut Anny Meredith sú charakteristické rôznorodé rytmy, pôsobivé vokálne harmónie, no najmä originálne inštrumentálne aranžmány, v ktorých sa vysoká úroveň hudobného vzdelania doslova zráža s absolútnou slobodou tvorby. Výsledkom je hudba, pri ktorej sa dá zároveň obdivovať majstrovstvo talentovanej skladateľky, ale zároveň sa aj schuti zasmiať či bezstarostne tancovať. (Patrik Marflák)
Anderson .Paak - Malibu
Spájanie R&B, (neo)soulu a hip-hopu bývalo obvykle doménou ženských speváčok a raperiek. V aktuálnej dekáde však už podobné konvencie veľa neznamenajú, čoho dôkazom je chlapík menom Anderson .Paak. Spevák, skladateľ, raper, bubeník a producent v jednej osobe svojím druhým albumom potvrdil pozíciu jedného z najväčších talentov súčasnej "čiernej" hudby. Malibu je nielen skvelým soundtrackom k bezstarostnému chillovaniu, ale predovšetkým ukážkou toho, že vďaka eklektickému prístupu môže aj hudba inšpirovaná štýlmi z predchádzajúcich dekád znieť originálne a sviežo. (Patrik Marflák)
Beyoncé - Lemonade
V roku 2013 Beyoncé eponymným vizuálnym albumom vydaným "bez varovania" zmenila pravidlá hry. Napriek tomu sa málokto odvážil ju napodobniť, a tak keď tento rok urobila to isté (doplnené o premiéru hudobného filmu cez HBO), opäť prekvapila a opäť jej to vyšlo. Lemonade patrí medzi najpredávanejšie albumy roka, zároveň je na vrcholných pozíciách väčšiny koncoročných rebríčkov (spolu s Bowieho Blackstar - viac info). Ak ste ho ešte nepočuli, mali by ste to napraviť. Od bežnej popovej produkcie sa speváčka vzďaluje stále viac, neponúka žiadne veľké rádiové hity, nepotrebuje ich. Hudobne je v centre jej záujmu originálna fúzia žánrov - oproti predchodcovi, na ktorom od popu a R&B odbáčala najmä k elektronike a hip-hopu, tu "zabŕda" aj do žánrov ako reggae, rock, country, blues či gospel. Konceptom albumu je (zažehnaná) manželská kríza, na ktorej pozadí speváčka oslavuje svoju ženskú i černošskú identitu, nie však poukazovaním na fyzické atribúty a zvodnosť, ako tomu bolo v minulosti, ale zdôrazňovaním vnútornej sily. Po tomto albume už naozaj nikto príčetný nemôže pochybovať o tom, že v centre množstva spolupracovníkov, medzi ktorými sú aj také mená ako Jack White, James Blake či Kendrick Lamar, stojí silná umelecká vízia inšpirovaná jej vlastným životom, prežívaním a myšlienkami. (Patrik Marflák)
Billy Barman - Dýchajúce obrazy
Barmani stúpajú stále vyššie a vyššie. Partia okolo frontmanského dua Juraj Podmanický + Jozef Vrábel vydala album plný osobných textov, krásnych vokálov a originálnych aranžmánov. Hlavným motívom albumu je sloboda vs. zodpovednosť, veľkým a pozitívnym prekvapením bubenícke rytmy najnovšieho člena kapely, Mateja Rumana. Medzi moje vrcholy a skladby, ktoré posúvajú kapelu nad nálepku indie-popu, patria skladby 100 kolies, Len šedá či Kvet agátu. (Matej Kráľ, recenzia)
Bon Iver - 22, A Million
Justin Vernon alias Bon Iver sa na treťom albume, vydanom pod vlastným menom, pustil do experimentovania. Stále je výrazne melodický, ale nad folkoidnou interpretáciou na celej čiare víťazia elektronické aranžmány. Vernon na nahrávke 22, A Million nešetrí diskotékovými rytmami, modulovanými vokálmi a disonantnými zvukmi. Zdá sa, akoby sa ostatným albumom chcel vymedziť voči mainstreamovému úspechu predchádzajúcich nahrávok. Kombinácia tradičného amerického pesničkárstva a novodobej elektroniky je mimoriadne svieža a len tak ľahko sa neopočúva. (Michaela Ivaničová)
Dream Theater - The Astonishing
Fates Warning či Haken tento rok možno vydali kompaktnejšie materiály, ale Dream Theater zaradila do môjho rebríčka odvaha a chuť urobiť monštruózny 130-minútový projekt, ktorému nemožno uprieť zaujímavú klávesovú hru, nostalgické gitarové motívy, úchvatného LaBrieho, prepracovaný príbeh s epickou dramaturgiou a snahu vytvoriť si vlastný dvojplatňový opus magnum. (Marek Danko)
--
Prečítajte si tiež: Rok v hard & heavy: Najlepšie metalové nahrávky roka 2016
--
Ian William Craig - Centres
Občas sú tieto koncoročné rebríčky naozaj užitočné. V čase predvianočných deadlineov a zhonov som vďaka best-ofkám zahraničných kolegov našla Iana, ktorého skladby sa stali mojimi alternatívnymi koledami. Až sakrálny pocit pokoja z jeho šumiacich, zefektovaných skladieb (až do 10 minút!) je tým pravým soundtrackom pre chvíle, kedy sa potrebujete na chvíľu preniesť do iného, pokojnejšieho sveta. Mužská odpoveď na Juliannu Barwick a Grouper (ktoré mimochodom tiež v uplynom roku vydali skvelé nahrávky), pochádza z Kanady a študovala operný spev. Ten je základom skladieb, ktoré vznikajú vrstvením a manipulovaním nahrávok na magnetofónových páskach až do bodu, kedy máte pocit, že Jamesovi Blakeovi sa čosi pokazilo a nikdy neznel lepšie. (Michaela Kučová)
Iggy Pop - Post Pop Depression
Aj keď zvuk albumu tomu úplne nenapovedá, melancholické stavy už dopadajú aj na jednu z najväčších ikon rock’n’rollu. Zasnenou energiou nasiaknutý rockový album s dominujúcimi gitarovými riffmi vie v pasážach prekvapiť, symfonickým finále sa môžu pýšiť skladby Sunday či German Days. Priamočiare piesne ako úvodná, Break Into Your Heart či vďaka výraznému klavíru akustickejšie znejúca Paraguay sú na albume poslednými pomyselnými spomienkami na dávne časy plné surového zvuku, zvyšok albumu kombinuje mnohé súčasné prvky a objavujú sa aj výraznejšie synťáky. Aj napriek faktu, že Iggy v skladbe American Valhala uvažuje nad smrťou a tým, či je pripravený sa hore stretnúť s kamarátom Bowiem a inými, my dúfame, že tak skoro to nebude. (Matej Kráľ)
Ital Tek - Hollowed
Britský producent Ital Tek alias Alan Myson vydal tento rok album, ktorý na duši pohladí najmä vyznávačov hudobných štýlov, ktoré miešajú zoskupenia Moderat či Apparat. Ide o elektronickú hudbu vyvarujúcu sa jednoduchým rytmom a akýmkoľvek repetíciám, napriek tomu obsahuje aj príjemne gradujúce bangre. Dôsledná syntéza synťákov, veľkolepých vyvrcholení, ale aj jemných a romantických atmosférických pasáží je absolútnym resetom pre každého elektronického milovníka. Experimentálne tóny odporúčam vypočuť najmä v skladbách Murmur či Cobra. (Matej Kráľ)
Keaton Henson - Kindly Now
Lebo niekedy sa človek potrebuje poľutovať pri správne minimalistickej hudbe, kde dá klavír vyniknúť zlomenému hlasu. A Keaton, tak ten je najlepší z ufňukaných. Umelec sužovaný úzkosťami a nešťastnými láskami, by mi bol až karikatúrou, keby ma jeho skladby vždy neposadili na zadok. Ako alchymista z tých bežných životných neštastí, ktoré zažívame všetci, vytvára skvelé piesne. Na pohľad krehké, zbližša riadne pálky. Na najnovšom albume ide opäť až na dreň, pitvá lásku, čo nedopadla, a s neobyvklým nadhľadom aj sám seba (“I care only for art and career, so scared of death that I try to leave part of me here.”). Melancholická chuťovka roka. (Michaela Kučová)
Leonard Cohen - You Want It Darker
Dôstojný epitaf k úctyhodnej kariére. Kanaďan neponechal na náhodu jediný detail a výsledkom je naozaj fantastická platňa obsahujúca viacero polôh. Sugestívny prednes a minimalistická hudba vedia nečakane útočiť zo zálohy, v dôsledku čoho má poslucháč vynikajúcu príležitosť objavovať poklady, ukryté pod zdanlivo jednoduchým obalom. (Marek Danko, recenzia)
Longital - Divoko
Longital sa znovu vydali cestou, ktorú úplne pochopia len oni. Album ako stvorený pre potulky lesom, rozjímanie pri ohni a kúpeľ v horskom potoku. Nejde o klasický folk, to si len trio povedalo, že nie je všetko elektronika, čo sa blyští, a nahralo kúsok, ktorý v ich diskografii zastáva výnimočnú pozíciu. (Marek Danko, recenzia)
Longital - Longital Suita
Ešte pred vydaním skvelej kolekcie nových skladieb ponúkli Longital koncertný záznam vystúpenia na festivale Konvergencie 2015, ktorý je dôkazom toho, že s kvalitným materiálom sa oplatí opakovane pracovať. Po minuloročnej nahrávke so staronovým bubeníkom Mariánom Slávkom A to je všetko? totiž v prípad Suity ide už o tretiu podobu starších piesní. A opäť mimoriadne vydarenú, naživo to malo veľkú silu a bola by škoda, keby tak kvalitné spojenie rocku s klasikou nevyšlo na nosiči. (Patrik Marflák)
Midi Lidi - Give Masterpiece a Chance!
Mám rád muziku s nadhľadom, o to viac, keď je s ním spojený skutočne kvalitný obsah. Midi Lidi sa od začiatku kariéry umne pohybujú na hrane recesie a vážnosti, no na aktuálnom albume tento balans posúvajú na úplne novú úroveň. Elektronika je stále prítomná, rytmy sú prevažne tanečné, do popredia sa však dostávajú živé nástroje, ktorými kapela zhmotňuje svoje post-punkové či krautrockové inšpirácie do originálneho žánrovo nezaraditeľného mixu. Keď k tomu pridáme výborné texty, pri ktorých sa dá zasmiať i zamyslieť, je jasné, že tomuto majstrovskému dielu by ste skutočne mali dať šancu. (Patrik Marflák)
Moderat - III
Posledný album z trilógie, ktorá vzišla z dlhodobej spolupráce techno-kráľov Modeselektor a lyrického Saschu Ringa alias Apparata, je čistou, oduševnenou elektronikou z rôznorodých prísad všetkých zúčastnených. Gernot Bronsert a Sebastian Szary dodali ťažké kovy a vysoké bpm v rytme jungle, breakbeatu a glitch-hopu. Apparat prispel trepotavým, členitým ambientným popom. Ako bonus opäť nechýbajú poetické texty a dokonalé vizualizácie z dielne štúdia Pfadfinderei. Najviac mi “sadla” trojica skladieb - úderná Reminder, hypnotická The Fool a hymnická Intruder. (Michaela Ivaničová)
Nicolas Jaar - Sirens
Druhým albumom sa mladému čilsko-americkému skladateľovi a producentovi podarilo zopakovať úspech debutu Space Is Only Noise (2011). Po sérii zaujímavých singlov opäť stvoril kompaktný, poetický vesmír, v ktorom spája zdanlivo nesúrodé zvuky a predstavuje farebnú zbierku rôznorodých sekvencií. Pohráva sa s post-punkovou atmosférou, ale jeho základňa je elektronická. Pri každom vypočutí je možné na albume Sirens objaviť niečo nové, plynule prechádza z jazzového škripotu do ambientného šumu, klavírneho brnkania a triumfálne sa vracia s ráznym sólam bubnov. Ak “priestor je len hluk”, Nicolas Jaar zo svojich zvukov utkal celý planetárny systém. (Michaela Ivaničová)
Nikolaj Nikitin, Róbert Pospiš, Martin Sillay - Ján Cikker 105
Utajený tip pre trpezlivé uši. Cikker by niektoré vlastné veci nespoznal, natoľko divotvorné aranžmány sa im táto trojica rozhodla vštepiť. Pocta dopadla skvostne, skladateľ by určite ocenil vynaliezavosť hudobníkov, ktorí jeho odkaz pochopili a uchopili svojhlavo. Atmosféra dýcha folklórom, vyšinutým jazzom i avantgardnými smermi vážnej hudby. (Marek Danko)
Ospalý Pohyb - Ø
Comeback kultovej kapely má svojské čaro - ambient, absurdné texty, všadeprítomný pokoj a rozvaha, decentné experimenty so zvukom, atď. Ospalý Pohyb už nešokuje tak ako v 90. rokoch, no ich “pomalučké” oživenie súčasného diania je blahodarné. Kapela pritom riskuje aj to, že nepripravený či uponáhľaný poslucháč môže zaspať alebo vypnúť nahrávku po pár minútach. Tým trpezlivejším však album ponúka nevšedné zážitky. (Marek Danko, recenzia)
PJ Harvey - The Hope Six Demolition Project
Anglická hudobníčka PJ Harvey na deviatom albume nadväzuje na chytľavosť svojej Amerikou inšpirovanej nahrávky Stories From the City, Stories From the Sea (2000), a zároveň na rockový zvuk svojich prvých troch albumov. Prináša reportáž z ciest po vojnou zničenom Afganistane a Kosove či z pobytu v najchudobnejších štvrtiach Washingtonu, D.C., vyrozprávanú prostredníctvom gitary, saxofónu a gospelového zboru. Najangažovanejšia z tohtoročných nahrávok (hneď po Hopelessness od Anohni) sa zavŕta do mozgu a už neodíde. (Michaela Ivaničová)
Prago Union - Smrt žije
V júli tohto roku vydalo pražské duo Kato a DJ Maro album, ktorého názov je jedným z najtrefnejších a najvýstižnejších protikladov na scéne. Skladby sú písané konceptuálne, dominuje v nich motív smrti avšak paradoxne taktiež téma nového života či chvíle šťastia. Pre Prago Union typické oldschoolové beaty sú skvelým lemom k tak geniálnym textom, že na prvé počutie fungujú ako rébus. Metaforickú pozornosť radím zbystriť pri skladbách Smrt žije, Stínohra či Normální lidi. (Matej Kráľ, recenzia)
Richard Müller - 55
Richard je podľa vlastných slov už niekoľko rokov autorsky vyprahnutý, napriek tomu jeho album nadväzujúci na platne 33 a 44 patrí medzi to najlepšie, čo tento rok slovenská a česká scéna ponúkla. Môže za to spojenie dvoch zaujímavých, aj keď generačne vzdialených autorov - textára Petra Uličného a skladateľa Ondřeja Brzobohatého Gregora. Album možno až príliš často brnká na nostalgickú strunu, tak hudobne ako aj textovo, no táto poloha je v Richardovom prevedení natoľko uveriteľná a presvedčivá, že si ani nemožno predstaviť, že by v 55 rokoch, so svojimi životnými skúsenosťami a prítomnosťou poznačenou psychickou chorobou a jej liečbou, spieval niečo iné. Napriek všetkému nejde o album, ktorý by poslucháča umáral v ponurých náladách, práve naopak, spojenie múdrosti z vyzretých textov a odľahčenej "staromilskej" hudby pôsobí až prekvapivo optimisticky. (Patrik Marflák)
Solange - A Seat at the Table
Je to zvláštny pocit, obsesívne počúvať album, ktorý nie je pre vás. A Seat at the Table je konceptuálnym vyjadrením frustrácie, obáv a hrdosti, ktoré dnes prežívajú Afroameričania, špeciálne Afroameričanky. Koncepty so silnými vizuálmi a choreografiami v rodine Knowlesových robia na špičkovej úrovni a hoci Solange možno nevyžaruje taký silný magnetizmus ako jej populárnejšia sestra, vie sa obklopiť profíkmi, ktorí z jej vízie vytvorili jeden z najsilnejších albumov roka. Ako beloška z celkom iného kultúrneho kontextu váham, či je v poriadku sa s piesňami natoľko stotožniť. A hoci Solange hovorí o špecifickej skúsenosti, tento prepracovaný krásny kus popu s odkazmi na tradíciu čiernej hudby očaruje univerzálne. Oddeliť a ignorovať politický rozmer albumu má nádych rasizmu, nie je určený len na tanec. Jeho funkciou, myslím, nie je len pocta skúsenostiam jednej rasy, ale aj kladenie otázok ostatným - piesne ako F.U.B.U. a Don't Touch My Hair sú univerzálnou pozvánkou prehodnotiť vlastné hranice, práva a privilégiá. (Michaela Kučová)
The Ills - Ornamental or Mental
Post-rocku je u nás ako šafranu, našťastie ho vzorne reprezentuje špičkový spolok, ktorý dodržiava dvojročnú periodicitu i vzostupnú kvalitu. Zásluhu na tom majú progresívne riffy, nepredvídateľná štruktúra skladieb, chytľavosť či rytmická hravosť. Štvorica sa zdokonaľuje aj po inštrumentálnej stránke, dôležitej pre náročného fanúšika dnes už podľa niektorých vyčerpaného žánra. The Ills poslucháčov presvedčujú o opaku, svedčia o tom aj ich tohtoročné úspechy na medzinárodnej scéne. (Marek Danko)
Wardruna - Runaljod: Ragnarok
Excelentné zavŕšenie nordickej trilógie. Neopísateľný folk/ambient sa v rozprávaní dávnych legiend vyrovnáva kedysi vládnucemu black metalu, navyše v evokovaní pohanských čias márne hľadá premožiteľa. Nóri vykresľujú koniec sveta drsne, autenticky, bez prehnaného snívania, hnaní živelnosťou a chaosom raného stredoveku, aký našťastie poznáme len z rún. (Marek Danko)
PS: Výber najlepších metalových albumov si môžete pozrieť v rámci pravidelnej rubriky Týždeň v hard & heavy, pre túto príležitosť premenovanej na Rok v hard & heavy.
Autori: Marek Danko (md), Matej Kráľ (mkr), Michaela Ivaničová (mi), Michaela Kučová (mku), Patrik Marflák (pm)
Foto: koláž Hudba.sk
A ktoré sú vaše obľúbené albumy roka 2016? Tešíme sa na vaše tipy v diskusii.
