Hlavná stránka

>

Magazín

>

Recenzie

>

Trikrát o Moruši: Jana Kirschner, Eddie Stevens a ich čarovný hudobný svet

Jana Kirschner - Moruša Biela & Čierna

Jana Kirschner - Moruša Čierna 06.11.2014 - 22:00 | redakcia

Máloktorý hudobný projekt dostával za posledný rok v médiách na Slovensku a v Česku toľko pozornosti ako dvojalbum Moruša. Aj po tom, ako sa z úspešnej popovej speváčky stala členka rodiny nezávislého vydavateľstva, je o hudbu Jany Kirschner stále veľký, a vzhľadom na jedinečnosť jej tvorby úplne zaslúžený záujem. Z toho dôvodu, a aj preto, že Morušu Bielu sme vlani nerecenzovali vôbec, sme sa po vydaní jej pokračovania rozhodli zverejniť namiesto sólovej recenzie tri názory na Morušu.



Dobrá správa pre súčasnú slovenskú hudbu
(autorka: Michaela Kučová)

Mohlo by sa zdať, že jej tvorba je až podozrivo adorovaná. Počnúc Krajinou rovinou, prvým veľkým odbočením od stredného prúdu, každý nový album sprevádzajú v rámci odbornej verejnosti, ale aj u mnohých fanúšikov, hromadné chválospevy. Táto kolektívna zamilovanosť má však racionálny základ - to, s čím Jana Kirschner posledné roky prichádza, na Slovensku bežne nepočuť. Čerstvo vydaná Moruša Čierna je toho dokonalým zosobnením - predstavuje Janu sofistikovanejšiu a paradoxne zároveň emocionálne pravdivejšiu ako kedy predtým. Leví podiel na tom má Janin partner a producent, Eddie Stevens. Luxus pracovať s producentom svetového formátu (Moloko, Zero 7, Róisín Murphy, Sia Furler...) nemá veľa slovenských interpretov. Stevensov prínos však nespočíva len v "zahraničnom uchu", ale aj v odvahe a otvorenosti, ktorá sa v našich kultúrnych podmienkach príliš nepestuje. Tie dodáva aj svojej partnerke, motivuje ju k posúvaniu hraníc, prekračovaniu vlastných limitov. Zvýšeniu nárokov na seba samú i slovenského poslucháča. Na ambície Moruše Bielej tak nadväzuje album, ktorý sa vymyká akejkoľvek provinčnosti.

Moruša Čierna znie úplne inak ako to, čo bežne počuť z našich rádií či úst popových speváčok. Minimálne štvorminútové skladby vŕšia jeden poetický obraz za druhým a pred poslucháčom sa rozvíjajú postupne. Janin hlas nimi prevádza s očarujúcou ľahkosťou - v dlhých lyrických textoch vyniká práca, ktorú na sebe speváčka v posledných rokoch odviedla po technickej stránke. Niektoré skladby (Na krídlach divých včiel) majú k Moruši Bielej bližšie, iné sú úplne očistené od folklórnych inšpirácií a dýchajú skôr studenšou, melancholickou "urbánnosťou". Album pretkaný elektronikou a klávesmi je skutočne tmavý, no akosi mäkko, žensky. Napriek tomu, že každý Janin krok do hudobného neznáma je očividne dobre premyslený, skladby si zachovávajú spontánnu energiu, intuitívny náboj. Piesne Duch mesta, Premeny či Potopa sú predovšetkým krásne, netreba premýšľať nad tým, ako veľmi sú vzdialené od Žienky domácej. Strhnú vás so sebou a nebudú chcieť pustiť, vyžiadajú niekoľkonásobné vypočutie. Nie preto, aby ste do nich nebodaj pracne prenikali, ale naopak, aby bolo možné naplno si vychutnať ich osobitú chytľavosť. Lebo pop sa dá robiť aj sofistikovane, čo je v našich podmienkach ešte stále dôvod na oslavu.

Moruša Čierna spája živé nástroje aj elektroniku, prináša pohľady na prírodu tak, ako ju vie oceniť len mestský človek. Je sebavedomá, napriek vedomiu, že jej inakosť nie je pre každého. Kým Moruša Biela svojím zvukom i slovnými obrazmi evokovala nostalgiu, malebnú krajinu minulosti, Moruša Čierna znie celkom súčasne. A to, že takto znie súčasná slovenská hudba, je dobrá správa pre nás všetkých.

Náročná, svojská a bez hraníc
(autorka: Michaela Žureková)

Chce to veľkú húževnatosť, odvahu aj drzosť, pustiť sa do vôd, ktorými na Slovensku ešte nikto neplával. Jana Kirschner ich mala ako pri Moruši Bielej, tak aj pri jej Čiernej nasledovníčke. Vytvorila si vďaka nim hviezdnu pozíciu na scéne. Nie hviezdnu kvôli hitom a komerčnému úspechu, ale kvôli tomu, že už si v hudbe môže dovoliť azda hocičo. Napríklad aj spievať hneď na úvod albumu v osemminútovej skladbe len jedno slovo (Idú).

O projekte Moruša sa už popísali kvantá slov a viet. Drvivá väčšina z nich sa predháňala v ódach, niekedy už len z toho titulu, že šlo o čosi nevídané, neslýchané, skrátka alternatívne k jednoduchému popu. Pravdou však je, že oba albumy sú ako celok ťažko uchopiteľné a náročné na prvý dojem. Jednoducho musíte byť hlboký a ponorený poslucháč, ináč vás Moruša môže unudiť a odradiť.

Osobne som viac fanúšikom Janinej polohy, akú ponúkla na albume Krajina rovina. Moruša Čierna je pre mňa ťažký album. Niekedy ho ťažko dopočúvať naraz, niekedy privodí ťažko melancholickú náladu. A niekedy zistíte, aké ťažké je prijať tú najtradičnejšiu a najčistejšiu podobu hudby. Moruša sa nikam neponáhľa. Je paradoxom, ktorý sa zdá byť neprístupným, no pritom dokonale a prirodzeným spôsobom otvára svoju náruč. Len k tomu treba sústredené a objavné počúvanie.

Niekedy narazíte na poklady (Duch mesta, Na krídlach divých včiel, Potopa, Premeny), niekedy skladby najprv z rôznych dôvodov preskočíte (Zem domova kraj, Tajomstvo). No koniec koncov dospejete k záveru, že Moruša Čierna je ako záhrada plná exotických kvetov. Na jednej strane ju chápeme – ako prírodu, ako čosi blízke. Ale pritom je to album, ktorý otvára nové dvere, vonia experimentom, nevšednosťou a nepokrytou túžbou objavovať hranice. Zisťovať, že vlastne nie sú. 

Biela alebo Čierna?
(autor: Patrik Marflák)

Je to zvláštne ovocie. Na Slovensku sa pestuje stáročia, no napriek tradícii je Moruša vzácna, tajomná, fascinujúca, pre väčšinu dnešných mestských ľudí nepoznaná. Nie každému zachutí a mnohí ju ani ochutnať nechcú, stačí im importované ovocie zo supermarketu. Jana Kirschner si pre najambicióznejší umelecký projekt svojej kariéry nemohla vybrať vhodnejší názov, mnohé z charakteristík Moruše na tento dvojalbum dokonale sedia. Aj to, že Čierna chutí výraznejšie ako Biela.

Prvý album vyšiel pred vyše rokom a asi žiadnu nahrávku som za ten čas nepočul toľkokrát ako práve Morušu Bielu (značka: prvá závislosť jeden a polročného dieťaťa). Napriek tomu ešte stále na nej je čo objavovať. S výnimkou momentov nespútanej energie a čistej radosti (Divná, Sama) to nie je hudba, ktorá sa ľahko dostane pod kožu. Texty sú plné slov a fráz, ktorým síce rozumieme, ale nepoužívame ich, nevyvolávajú asociácie s bežným životom a pocitmi. Skrátka, okrem skladieb Divná, Z jedného Martina a Iba raz (láska je u Jany stále silnou témou) to nie sú texty, s ktorými by sa dalo ľahko stotožniť. Veľmi účinne však dotvárajú silnú atmosféru hudby, plnej krásnych, nevtieravých melódií a nadčasového zvuku starých nástrojov. Práve vďaka nim a "starosvetskej" poetike je to nahrávka, ktorej posluch pripomína výlet do neznámych, zabudnutých krajín. Nestačí nad nimi preletieť, skutočný pôžitok prinášajú len tým, ktorí do nich vkročia, bádateľom. A ľuďom, pre ktorých slovo uspávanka nenesie negatívne konotácie. Pomalé skladby bez refrénov, ktoré poslucháča nefackujú energiou ani vybičovanými emóciami, totiž nemusia hneď znamenať hudobnú nudu. A pri piesňach ako Až príde večerPromenádaPalisády či O hore a vtáčkovi sa zaspáva naozaj sladko.

Je to viac poézia ako pop, no kým album vyžaduje určité úsilie a zrelosť poslucháča, naživo je Moruša Biela omnoho prístupnejšia - vidieť na pódiu viac než tucet skvelých muzikantov, ako vo vrcholovej piesni Vidina bravúrne a so širokými úsmevmi na tvárach prechádzajú rôznymi tempami a náladami, je zážitkom, ktorý odháňa všetky myšlienky o elitárstve či tvorbe umenia pre umenie. Je to v prvom rade o láske k hudbe a slobodnej tvorbe, ktorá nechce byť viazaná žiadnymi pravidlami.

Morušu Čiernu označila Jana Kirschner za svoj najodvážnejší album a obrovskú výzvu, čo vyvoláva očakávania ešte ťažšie stráviteľnej hudby. Možno je to tým, že Biela bola po Krajine rovine väčším šokom, možno tým, že elektronika je mi predsa len trochu bližšia ako folklór, klezmer či jazz, no pre mňa je druhá časť projektu nahrávkou, ktorú som si zamiloval hneď na prvé počutie. Je to dvojička prvého albumu - s podobnou atmosférou, nástrojovým obsadením aj prevahou pomalých piesní - najmä v úvode nahrávky z nej však doslova srší Eddieho chuť experimentovať a posúvať Janinu tvorbu do iných dimenzií. Príkladom je pilotný singel Muzika!, ale aj nasledujúca pieseň Duch mesta, ktorá ukazuje úplne novú polohu ich spolupráce (pre fanúšikov producenta však nie prekvapujúcu). Okrem klávesov občas zabublá aj moderná rytmika s elektrickou basou, v popredí však väčšinou zostávajú tradičné nástroje, Janin spev a mužské vokály, aranžované a vrstvené ešte nápaditejšie ako na Bielej. Elektroniky je síce na druhom albume podstatne viac, no s výnimkou vyššie spomenutých piesní je veľmi citlivo dávkovanou, akoby ticho pradúcou súčasťou albumu, ktorá sa len občas vynorí v plnej sile, aby skladby vygradovala (Jar na dvore, Premeny).

Aj tu je väčšina textov najmä o atmosfére, no nájdu sa i výnimky, ktoré si poslucháč ľahko spojí s konkrétnymi obrazmi a pocitmi. Duch mesta síce zvukovo viac pripomína Londýn, no podľa speváčky je o nočnej Bratislave. V piesni Jar na dvore zase nežne opisuje svoj vzťah k mužovi a dcérke z netradičnej perspektívy dieťaťa, ktoré sa prihovára otcovi. Záver albumu je podobný ako u jeho predchodcu - vrcholom je takmer deväťminútová kompozícia Potopa, v ktorej sa tradičné a súčasné prvky stretávajú v symbióze plnej náhlych hudobných zvratov a prekvapení. Jana v nej spevácky svoju latku dvíha opäť o kus vyššie a báseň o všetkom, čo sa deje počas dažďa, je krásnou ukážkou toho, kam sa vďaka Moruši posunula ako textárka.

Oba albumy sú spoločným dielom desiatok talentovaných hudobníkov, ktoré funguje a drží pohromade najmä vďaka kreativite a umeleckej vízii dvoch výrazných osobností. Jana Kirschner a Eddie Stevens pochádzajú z úplne odlišných hudobných svetov, ktorých spojením vznikol svet nový a jedinečný. Speváčkina rastúca otvorenosť experimentom a chuť robiť nevšednú hudbu je pritom pri tvorbe s anglickým partnerom možno rovnako dôležitou ingredienciou ako schopnosť presadiť si svoje a udržať ho na uzde. Ukážkou toho, čo sa stane, keď ju pustí, sú posledné dve minúty v piesni Z jedného Martina (Biela). Na koncerte je Eddieho vystrájanie veľká zábava, no nečudujem sa nikomu, kto má pri každom druhom počúvaní albumu chuť túto pasáž preskočiť. Aj preto u mňa o chlp vyhráva Čierna - magická a pohlcujúca od začiatku do konca.

Moruša Biela (Slnko Records, 2013)

1. Až príde večer 
2. Promenáda 
3. Divná 
4. Sama 
5. Palisády 
6. Z jedného Martina 
7. Iba raz 
8. O hore a vtáčkovi 
9. Vidina



Moruša Čierna (Slnko Records, 2014)

1. Idú 
2. Muzika! 
3. Duch mesta 
4. Jar na dvore 
5. Zem domova kraj 
6. Na krídlach divých včiel 
7. Premeny 
8. Tajomstvo 
9. Potopa



Rozhovor s Janou Kirschner (nielen) o Morušiach

Autori: Michaela Kučová, Michaela Žureková, Patrik Marflák
Foto: Maňo Štrauch


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 1 2

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti