Thrash metal zmutoval od konca 80. rokov do desiatok foriem, nevyhlo sa to ani tzv. Big Four. Slayer a Metallica sú jasnými protipólmi, Megadeth a Anthrax na aktuálnych platniach Dystopia a For All Kings majú k sebe predsa len bližšie. Spája ich návrat k starým dobrým obdobiam kariéry, kedy si žáner už definitívne osvojil sofistikovanejšiu a inteligentnú reč.
Ak nepočítame Loureira, v Megadeth sa vystriedali šiesti renomovaní gitaristi. Každý z nich v začiatkoch pôsobil oživujúco, ale po čase ich prínos chradol a z kedysi objavného prístupu sa stal stereotyp. Problém tkvie aj v nevyspytateľnosti lídra Davea Mustainea (spev, gitara), ktorý dlhodobo nevydrží spolupracovať s rovnakými tvárami. Výnimkou je Dave Ellefson (basová gitara), pomyselný Dr. Watson a hromozvod búrlivých nálad šéfa.
Dystopia v inteligentnom šate
Vítanou zmenou je Mustaineov sebakritický prístup, spočívajúci v spytovaní svedomia. Bolo jasné, že kapela sa pomaly dostáva do slepej uličky a kapitán musel otočiť kormidlom o pár stupňov. Dystopia je v žánri už dobre známa téma (napr. Iced Earth s ňou operovali pred piatimi rokmi), isté veci treba brať s rezervou, v hudbe je však počuť markantné zlepšenie. Prísľubom bola už len samotná titulná skladba s videom, pôsobiaca ako znamenitá kombinácia novšej tvorby s legendárnou Holy Wars... The Punishment Due. Po chytľavom priamočiarom riffe si gitaristi v kostrbatom rytme prehadzujú ekvilibristikou perliace akordy ako za starých čias.
Strmý a nepredvídateľný spád má aj jasne thrashový song Fatal Illusion, kde sa blysne Ellefson, na druhej strane prekvapí kontrast rezavého riffu a arabského spevu Farah Siraj v The Threat Is Real. Vrcholná Poisonous Shadows navyše pridá akustické brnkanie, zvuk orchestra, epický pochod a gitarové hody. Inštrumentálna Conquer or Die sa môže pochváliť pútavými prstokladmi i voiceoverovou účasťou Milesa Doleaca. Elektrizujúca Post American World má takmer sci-fi nádych a presne korešponduje s až príliš opatrnou progresivitou kapely, posúvajúcej sa miniatúrnymi krokmi. Kto čaká experimenty, nepríde si na svoje.
Zvyšok albumu sa totiž drží typickej "mega" šablóny pre kompozičnú štruktúru, produkciu, zvuk, technické finesy, atď. Našťastie Loureiro má, podobne ako predošlí gitaristi, rovnakú schopnosť oživiť to, čo by za iných okolností mohlo vyznieť fádne. Jeho rukopis je na rozdiel od Davea melodickejší (vyšiel z iného prostredia), takže kontrast pôsobí ako rozbuška, uvádzajúca do chodu obrovské množstvo energie a nápadov. Inteligentná dravosť robí z Dystopie jeden z najlepších albumov Megadeth za posledných 15 rokov. O to viac sa môžeme tešiť na ich júlový koncert v Prešove.
Megadeth - Dystopia
(Tradecraft, 2016)
1. The Threat Is Real
2. Dystopia
3. Fatal Illusion
4. Death from Within
5. Bullet to the Brain
6. Post American World
7. Poisonous Shadows
8. Conquer or Die
9. Lying in State
10. The Emperor
11. Foreign Policy (Fear cover)
Sofistikovaný thrash metal pre všetkých kráľov
Ich newyorskí kolegovia Anthrax nadväzujú na Worship Music (2011), kde sa po dlhom čase objavil za mikrofónom fenomenálny Joey Belladonna, známy zo zásadnej fázy ich existencie (80. roky). Šéfom samozrejme zostáva rytmický gitarista Scott Ian s patentom na bleskové, krátke, rytmicky pravidelné a agresívne výpady, poučené HC školou. V tradične postavených skladbách novinky For All Kings je pomerne dosť elementov z druhej éry s Johnom Bushom (1993 - 2003), kedy kapela odvážne skúmala nové územia a nevyhýbala sa experimentom.
Anthrax neprichádza s prevratnými žánrovými novotvarmi, pokojnejšie a útočné pasáže sa šikovne striedajú, čo je základom dobre odvedeného remesla. Najexperimentálnejšie pôsobí výpravný kus Blood Eagle Wings, kde ťažké tempo prelomí ostrý riff, podoprený o melodické sóla Jonathana Dolaisa. Inokedy je postup opačný a rýchly cval sa zasekne v najlepšom, aby pokračoval v pulzujúcom strednom tempe. Dôraz na rytmus je u Ianovcov kľúčový, preto je klasická dvojka Frank Bello (basová gitara) - Charlie Benante (bicie) nenahraditeľná.
Ešte väčšiu úlohu zohráva spomínaná, ťažko napodobiteľná hra Scotta Iana. Jej premenlivosť je ozajstným zážitkom, v zlomku sekundy dokáže zvrátiť už nalinkovaný priebeh skladby a preradiť na najrýchlejší stupeň (Zero Tolerance), čím vždy robila počúvanie vzrušujúcim. Hovoriť o čerpaní zo starých dobrých čias je na mieste, naopak nemiestnym by bolo žiadať od starých vlkov nové kúsky - You Gotta Believe, This Battle Chose Us či Defend/Avenge sa možno raz stanú podobnými klasikami ako Indians, Madhouse alebo Got The Time.
Kým Slayer zostáva ortodoxný a nekompromisný, Megadeth držia melodickú líniu, postavenú na výborných výkonoch muzikantov. Anthrax zastáva rytmický smer, podporovaný údernými riffmi. Pre obe formácie je typická variabilita a ochota pomaly posúvať svoj výraz. Otáznik visí už len nad ďalším albumom Metallicy, nič to však nemení na tom, že tri štvrtiny "veľkej štvorky" stále robia legendárnemu novinárskemu pojmu náležitú česť.
Anthrax - For All Kings
(Megaforce Records, 2016)
1. Impaled
2. You Gotta Believe
3. Monster at the End
4. For All Kings
5. Breathing Lightning
6. Breathing Out
7. Suzerain
8. Evil Twin
9. Blood Eagle Wings
10. Defend / Avenge
11. All of Them Thieves
12. This Battle Chose Us
13. Zero Tolerance
Autor: Marek Danko
Foto: Facebook.com/Megadeth / Anthrax.com
