Stálica slovenskej hudobnej scény v októbri po štyroch rokoch vydala nový album. Pre poslucháčov, ktorí sledujú aj mladé domáce kapely či menšinové hudobné žánre, medzi najzaujímavejšie nahrávky roka asi patriť nebude, no fanúšikovia môžu byť spokojní. Elán totiž novinkou potvrdzuje, že má stále dosť elánu a reči o konci kapely sú zatiaľ iba rečami.
Zhodnú sa na tom obaja naši recenzenti. Rozhodli sme sa totiž ponúknuť dva pohľady - jeden od nezaujatého poslucháča, druhý od dlhoročného fanúšika. Toto sú ich názory na album Živých nás nedostanú:
Poctivým štandardom potvrdzujú svoju pozíciu
(autor: Marek Danko)
Vašo Patejdl a Jožo Ráž nedávno oslávili šesťdesiatku spoločne, tak ako sa na dlhoročných parťákov patrí. Podľa Patejdlových slov ich vtedy triezvych nedostali. A keďže sú obaja stále hudobne čulí, nemohlo zostať len pri alkohole. K veľkému jubileu si nadelili darček, ktorý dokazuje, že ich Elán ešte nemá namierené do muzikantského dôchodku.
Fanúšikovia nemajú dôvod reptať na prehnané vybočenia či experimenty. Typicky svižné elánovky sem-tam vystrieda balada (Nedám si ťa vziať, Len kým tu si, Uchom ihly), poteší aj prítomnosť ambicióznejších kompozícií z pera Vaša Patejdla v piesňach Neodchádzaj alebo A predsa sa točí. V tej prvej zaznie hlas českej speváčky Lenky Hrůzovej, vďaka ktorej nadobúda nálada skladby zaujímavejšie odtiene. Patejdlov osobitý spev pre zmenu krášli kvázi vulgárny titul Do frasa. Za zmienku určite stojí aj vkusná gitarová práca Jána Baláža, ktorého sóla v niektorých kusoch vzbudzujú rešpekt. Jožo Ráž je tradične nad vecou a aj keď sa na jeho speve trochu podpisuje vek, vie obecenstvo presvedčiť typickou naliehavosťou.
Na albume figuruje pár skladieb, ktoré majú hitovejší potenciál než titulná Živých nás nedostanú. Patrí medzi ne druhý singel Ryšavá s vcelku odvážnym textom, ktorého chytľavosť potvrdzuje aktuálna 13. pozícia v rebríčku najhranejších domácich skladieb. V skladbe Páni pripime by zase rozhlasoví dramaturgovia mohli oceniť zvučný refrén a dychovú sekciu s latinsko-americkým nádychom. Text Borisa Filana k piesni Belmondo je vynaliezavý, keďže sa v ňom nachádza mnoho narážok na hercove slávne filmy, aj keď refrén je predsa len príliš krátky a na Filanove pomery jednoduchý.
Žiadna skladba nie je vatou, nápady sú však rozhodené dosť nerovnomerne, napríklad Iba si pískam je postavená na minimálnom počte akordov. Uletený deň je takmer vydareným úletom, vzdialene má ten "čabovský" nádych, ale chýba tam niečo aspoň náznakom pripomínajúce riff, ktorý rokmi takpovediac zľudovel. Albumu celkovo chýba iskra, možno by to chcelo niekde buď pritvrdiť alebo prísť s úžasnou, ľady topiacou tutovkou, postavenou na bezchybne fungujúcom refréne. Uhladenosť, bezpečný chod a hra na istotu tieto ambície trhajú hneď v zárodkoch.
Elán sa tak so svojím štrnástym albumom nepohýna z miesta a obhajuje svoju pozíciu jednej z najpopulárnejších kapiel. Oddaní fanúšikovia budú s touto platňou spokojní, tí, čo čakali viac, musia svoju pozornosť upriamiť na iných umelcov. Kedysi táto legenda dvíhala zo stoličiek masy poslucháčov, dnes je v pozícii, kedy ich necháva sedieť a nerušene si vychutnávať pokojne plynúcu muziku.
Radosť z hudby aj nostalgia za minulosťou
(autor: Laco Ontko)
Mám rád Elán. Som jeho fanúšik. I keď, tak ako u väčšiny poslucháčov, rezonujú vo mne hlavne staré veci: Slobodná, Mám chuť na niečo chladené, Nebezpečný náklad, Stužková, Vymyslená či Kaskadér mi pohladia dušu ešte aj dnes, rovnako ako v rannej mladosti. No mám rád aj novšie kúsky: Modlitba pre dva hlasy, Láska moja, Ako jed, či Anna Mária sú mi veľmi blízke. No albumy posledných rokov boli skôr sklamaním. Únava, možno zložitejšie životné okolnosti, spôsobili, že kedysi energická partia stratila drive, ktorým fanúšikov oslovovala dlhé desaťročia.
Keď som sa dozvedel o novom albume Živých nás nedostanú, s napätím som ho očakával. O to viac, že v rámci posledného turné The Best of Vol. 2 zopár nových skladieb odznelo a publikum ani mňa osobne príliš neoslovili. Novú tvorbu však treba najskôr trochu spoznať a po vypočutí albumu je dojem pozitívnejší. To, čo bolo na koncerte oproti osvedčeným hitom trochu rozsypané, na nahrávke funguje. Aj napriek tomu, že novinka patrí skôr k elánovskej hudobnej jeseni bez výraznejšieho potenciálu osloviť nové publikum, vo viacerých skladbách po dlhých rokoch cítim radosť z muziky, čo bolo evidentné aj na októbrovom turné (reportáž).
Od pánov, ktorí v našom teritóriu už dosiahli všetko, nečakám žiadny radikálny progres a o ňom toto CD ani nie je. Napriek zopár ozvláštňujúcim prvkom ponúka Elán na novom albume hudbu, na akú je fanúšik zvyknutý. Album otvára titulná pieseň, ktorá je akýmsi manifestom celej nahrávky a prístupu kapely. Text Pavla Jursu obsahuje narážky na predchádzajúcu tvorbu s veľavravnou analýzou toho, čo bolo a už nie je ("Sestrička z ára Kramárov pribrala a je už iba ovocie... Čaba pred bránou raja vystáva a púšťa zas len koho chce"). Možno to považovať aj za akési priznanie toho, že kapela z minulých úspechov žije a ťaží dodnes. Už samotný názov skladby a albumu však hovorí jasnou rečou, že to tak Elánu vyhovuje a kým nechýba chuť hrať ani záujem fanúšikov, nemieni s tým prestať.
Viac ako rázna otváračka albumu ma však oslovila dvojka A predsa sa točí - falzety, vokály, pekná melodika. A text, ktorý je pravdivým popisom prevrátenej doby, ktorú žijeme ("Len moc pravdu má, vravia už dávno tí, čo vládnu. Klamú a kradnú a je im málo"). V tomto duchu pokračuje aj skladba s textom Martina Sarvaša Páni pripime. Pohodová nostalgia, ktorú dotvára trúbka. Atmosféra verne zobrazuje myšlienkové posolstvo (Tak sa zdá, že nemá zmysel plakať za druhými, stále menej nás). Úplne z iného súdka je pieseň Ryšavá. Príjemný a ľahký song o radosti zo života naplní poslucháčov obyčajnou, no v dnešných časoch o to vzácnejšou radosťou z každodenného bytia. Miernym sklamaním je skladba Belmondo, ktorej text napísal Boris Filan. Nostalgia za svetom, ktorý bol čitateľnejší a tým pádom aj jednoduchší ("Netreba jachtu, drahý dom, stačí pár priateľov a lások"), je pre Elán silnou témou, v tomto prípade však nenadchne melódiou ani textom. Najslabším kúskom albumu je však nasledujúca pieseň Iba si pískam, ktorá pôsobí ako bonusovka či B-strana singla.
Do radu novodobých slaďákov ako sú Voda, čo ma drží nad vodou alebo Láska moja môžeme pokojne zaradiť duet Joža Ráža s víťazkou speváckej súťaže Hlas Lenkou "Lo" Hrůzovou Neodchádzaj. Ďalším klasickým elánovským molovým slaďákom je Uchom ihly z pera Jana Baláža, hravou durovkou je zase slaďáčik o láske Nedám si Ťa vziať. Zaujímavú analýzu boja dobra a zla dodal Kamil Peteraj v skladbe Do frasa!. Pomerne vydareným pokusom o skladbu, ktorá je iná ako ostatné, je Uletený deň, ktorú hudobne aj textovo spáchal Pavol Jursa. Celé CD uzatvára pieseň z muzikálu Ôsmy svetadiel Len kým tu si, ktorá je príjemným bonusom.
Autorsky sa na nahrávke podieľal široký tím. Textári Kamil Peteraj, Ľuboš Zeman, Martin Sarvaš, ale aj dvorní Elánisti Boris Filan, Pavol Jursa, Juraj Soviar a Miro Jurika podali poctivú výpoveď, s ktorou sa môžu muzikanti len stotožniť. Hudobne všetko zastrešili Vašo, Jožo, Jano a tiež Peter Farnbauer, ktorí nijak nevybočili zo svojej komfortnej zóny a neočakávajú to ani od svojich poslucháčov. Najvýraznejším ozvláštnením sú dychy, Elánu dodávajú trochu orchestrálny rozmer, čo vôbec nie je zlé, aj keď aranžmány mohli byť odvážnejšie. Spevácky sa oproti predošlému CD hlavne Jožo posunul tak, že jeho výkonu nie je čo vytknúť, Vašo dáva svoj štandard a Jano tentokrát spieva len vokály. Hoci album nie je ničím prelomovým, fanúšikovia Elánu si na ňom určite nájdu pár nových obľúbených skladieb.
TIP: Elán chystá megakoncert pod holým nebom. Zahrá na československej hranici
Elán - Živých nás nedostanú
(Warner Music, 2014)
1. Živých nás nedostanú
2. A predsa sa točí
3. Páni pripime
4. Ryšavá
5. Belmondo
6. Iba si pískam
7. Neodchádzaj (duet s Lenkou Hrůzovou)
8. Lístky na státie
9. Uchom ihly
10. Nedám si ťa vziať
11. Do frasa
12. Uletený deň
Bonusová skladba: Len kým tu si
Autori: Marek Danko, Laco Ontko
Foto: Dana Baláž
Súvisiaci interpreti: Elán
