Na anglických čarodejníkov sa v roku 2016 kladú zbytočne vysoké nároky. Priekopnícke albumy im zaručili nesmrteľnosť, teraz môžu robiť hudbu najmä pre potešenie. A Moon Shaped Pool je preto nutné vnímať s nadhľadom. Po triezvom počúvaní sa dostaví spokojnosť, sprevádzaná konštatovaním, že vytvorili ďalší z novodobých hudobných klenotov.

Hovoriť v súvislosti s Radiohead o jednom špecifickom žánri je nemiestne. Angličania totiž akoby nikdy nikam nezapadli. Nenakazila ich britpopová horúčka, klasický rock sa im vyhol širokým oblúkom, zaradiť ich k elektronickej alebo jazzovej scéne je nezmysel, o to horšie by bolo spomínať vážnu hudbu. Pritom zo všetkého v sebe trochu majú. Rozdiel medzi nimi a inými veľkými britskými kapelami posledných dekád je najmä v tom, že Radiohead nezažili desať minút slávy. Obdiv alternatívnych kruhov si v akoby ústraní, no dlhodobo na vrchole, vychutnávajú už minimálne 25 rokov.

Novinka A Moon Shaped Pool sa 8. mája dostala medzi fanúšikov v digitálnej forme, fyzicky vychádza v piatok 17. júna. Pre zverejnením albumu kapela na album upozornila videoklipmi Burn The Witch a Daydreaming, ktoré si rovnako ako potom aj samotná nahrávka vyslúžili pozornosť hudobnej komunity aj bez masívnej kampane. Dej prvého klipu čerpá z geniálne vypointovaného hororu The Wicker Man (1973), hudba má sláčikovo burcujúcu a intenzívne gradujúcu náturu, podobne ako zmienený film. Druhé video je šesťminútovým tripom s prekvapivým záverom, pričom v samotnej piesni znepokojivé orchestrálne zvuky a ambientné vzruchy garantujú, že tu sa ani zďaleka nebude dať hovoriť len o obyčajnom dream pope.


Pilovať vlastný rukopis neznamená stagnovať

Formácia sa obvykle derie pod kožu nenásilnými metódami. Základom Decks Dark je hypnotický, nezúčastnene sa tváriaci klavír, opatrne vťahujúci do epicentra ďalšie motívy, ktorých účinok je ešte návykovejší. Keď sa pridá akustická gitara (Desert Island Disk), ilúzia návratu o štyri dekády naspäť je úplná. Znovu to však nemôže byť obyčajný kraut, art, folk či iný rock, keďže k Radiohead sa vonkoncom nehodí nálepka "retro" a ich futurizmus je viac než povestný. Zrejme by smrdeli budúcnosťou, aj keby hrali rockabilly. Vrodený gén modernistov sa nedá zablokovať, hoci mnoho ľudí sa v prípade novinky sťažuje na stagnáciu.

Na poopravenie tejto tézy je vhodné pustiť si druhý najdlhší epos Ful Stop, kde vedľa seba prirodzene funguje vesmírny ambient, jazzová rytmika, syntetizátorová mágia, očarujúco melodický bridge bez slov (plus náznaky refrénu) a disonantné sláčikové slučky. Tomu sa hovorí eklekticizmus bez škrupúľ. Kapela si svedomito (od poslednej platne uplynulo päť rokov) piluje svoj znamenitý rukopis, vďaka ktorému ich albumy patria v rebríčkoch hudobných znalcov medzi zásadné. Posun preto nie je na prvý pohľad očividný, no keby sa po desiatom vypočutí vytiahla z albumu hoci len esencia, už by bol Radiohead o čosi ďalej než konkurenční umelci.

Prečítajte si: Radiohead po rokoch zahrali na festivale, Primavera však priniesla omnoho viac

Neopakovateľní a presvedčiví aj na deviaty pokus

Návrat ku koreňom by sa dal prisúdiť songu Identikit, kde má gitara Eda O'Briena tendenciu zopakovať podobne impozantný fígeľ ako v prípade legendárnej Creep. Vstúpiť do tej istej rieky by však nemalo zmysel, rieši to krátkou exhibíciou, keďže sól na šiestich strunách nikdy nie je dosť. K záverečnej True Love Waits sa korene hodia dvojnásobne už len tým, že ju kapela začala písať v roku 1995. Pôsobivá balada s falzetom Thoma Yorkea má z poslednej pozície obrovský nadhľad a tíši emócie, rozbúrené trojicou skvostných skladieb, pokorujúcich pred "sad endom" päťminútovú hranicu. Dve z nich, The Numbers a Present Tense, hudobníci hrali pod inými názvami už v decembri 2015.

Prvá by mohla zaujať art-rockovo sa tváriacou rytmikou Colina Greenwooda (basová gitara) a Phila Selwaya (bicie), mohutnými sláčikmi a trilkujúcou klavírnou psychedéliou. Druhá je o poznanie menej výbušná, no už tradične sa pýši naberaním ďalších a ďalších vrstiev zvuku, ktoré sa v závere vždy tak úchvatne spoja dokopy. Názov predposledného kusu je inšpirovaný riekankou, ale žiadne banálnosti sa nedejú, klávesový zaklínač Jonny Greenwood a London Contemporary Orchestra sa dopĺňajú priam ukážkovo, aj keď niekto to už môže považovať za gýč a hru na efekt. Efekt made in Radiohead je neodolateľný.              

Akokoľvek sa môžu zdať obohraní, vedia vyprodukovať senzačné piesne, postavené na odlišných kompozičných postupoch a štruktúrach. Ich otvorenosť rôznym vplyvom ponúka ďalšie možnosti vývoja. Naďalej patria medzi lídrov svetovej alternatívnej hudby (ktorých si žiaľ nemôže dovoliť Colours of Ostrava ani Pohoda) a ich A Moon Shaped Pool vynikajúco pripravuje cestu pre jubilejnú desiatku. A keďže podobne silný album má na svedomí aj PJ Harvey, bude mať Británia v koncoročných bilanciách silné postavenie.


Radiohead - A Moon Shaped Pool
(XL Recordings, 2016)

1. Burn The Witch
2. Daydreaming
3. Decks Dark
4. Desert Island Disk
5. Ful Stop
6. Glass Eyes
7. Identikit
8. The Numbers
9. Present Tense
10. Tinker Tailor Soldier Sailor Rich Man Poor Man Beggar Man Thief
11. True Love Waits

Autor: Marek Danko
Foto: Eric Pamies / Primaverasound.es

Súvisiaci interpreti: Radiohead