Po smiechu býva plač a po výškach prichádzajú pády. Osud väčšiny celosvetovo superúspešných kapiel je viac-menej predvídateľný: jeden či dva albumy ich v priebehu niekoľkých rokov vynesú na vrchol záujmu publika a prinesú im prijatie kritikov. Zvyšok kariéry potom strávia buď zvykaním si na menej masívnu, no znesiteľnejšiu popularitu, alebo márnym a trápnym naháňaním sa za minulosťou.
Po obrovskom celosvetovom úspechu albumov Violator a Songs of Faith and Devotion a odchode Alana Wildera zostali po prvý raz od roku 1982 v trojici. Dave Gahan sa takmer predávkoval zmesou heroínu a kokaínu a v roku 1996 podstúpil odvykaciu kúru. To zrejme zachránilo život nielen jemu, ale aj kapele, ktorej hrozil rozpad. Martin Gore v jednom z rozhovorov po vydaní albumu Ultra uviedol, že vážne uvažoval o ukončení fungovania kapely a vydaní piesní, ktoré napísal, ako sólového albumu.
Soundtrack Gahanovho zmŕtvychvstania - Ultra (1997)
Vydanie deviateho štúdiového albumu Depeche Mode v apríli 1997 významne ovplyvnil Gahanov návrat medzi "živých", ale najmä Wilderov odchod z kapely. Ako jediný z Depešákov bol v štúdiu ako doma a mal aj klasické hudobné vzdelanie, takže zohrával kľúčovú úlohu v produkcii a výslednej forme ich tvorby. Kapela sa tak musela začať spoliehať na externých producentov. Na albume Ultra sa podieľal britský zvukový mág, producent Tim Simenon, ktorý sa ako člen Bomb the Bass preslávil svojím špecifickým trip-hopovým štýlom a spolupracoval s interpretmi ako Neneh Cherry, Björk, Massive Attack či Davidom Bowiem.
Depeche Mode dodal "špinavý", industriálny zvuk, pulzujúce elektronické výboje a vzletné sláky (skladba Home). Vydaniu albumu predchádzali single Barrel of a Gun (spoveď o priepasti drogovej závislosti, ktorá sa neskôr dočkala skvelého remixu od Underworld) a It's No Good. Ultra sa vyšplhal na prvú priečku britskej a piate miesto americkej hitparády. A hoci bol pôvodne plánovaný ako EP, so 60 minútami je to jeden z najdlhších albumov Depeche Mode.
Zmenil sa aj hlasový prejav Davea Gahana – po prvý raz od začiatku kariéry bral hodiny spevu a na albume je cítiť, že hlasovo dozrel, napríklad v temnej, pulzujúcej It's No Good s typicky romantickým Goreovským textom. Ultra sa väčšinou pohybuje v oblasti jemnejších tónov – napr. mierne desivá Sister of Night a nežná The Love Thieves. Gore spieva v dvoch úspešných skladbách: orchestrálnej, pomalej Home a The Bottom Line, v ktorej znie aj havajská gitara. Album uzatvára gradujúca balada Insight a Depeche Mode ním dokázali, že ešte zďaleka nie sú pripravení zavesiť svoju kariéru na klinec.
Ultra má svoje chyby, no je to zároveň dielo, ktoré už nikto neočakával a už len vytvoriť ho po tom všetkom, čím si zostávajúci členovia Depeche Mode prešli, môže byť dnes považované obrovský úspech. A to, že je pomerne kvalitný, je priam zázrak. Nie je to nahrávka, ktorú by ste si pustili na zlepšenie nálady, je však úprimný a skutočných hudobných fanúšikov nedeprimuje. Zádumčivá atmosféra albumu vyzýva k reflexii, ba až k duchovným zážitkom.
V roku 1998 kapela vydala druhú kompiláciu singlov The Singles 86 > 98 s novinkou Only When I Lose Myself a vydala sa na štvormesačné turné.
Dovidenia drogám, späť k melódii a elektronike - Exciter (2001)
Album č. 10 vydaný v máji 2001 (presne dvadsať rokov po prvotine Speak & Spell) je všeobecne považovaný za jeden z najslabších v diskografii Depeche Mode. Hoci "exciter" v preklade znamená dráždidlo či budič, ide o najpomalší album kapely. V čase jeho vzniku bol Gore zbláznený do veľmi alternatívnej európskej elektroniky, takže výber Marka Bella ako producenta dáva zmysel. Bývalý člen proto-techno zoskupenia LFO sa preslávil najmä zvukovými experimentmi v spolupráci s Björk. Exciteru dodal zmätenú, šumivú, jemne vyladenú elektro-akustickú atmosféru, inšpirovanú "inteligentnou tanečnou hudbou" (IDM) a glitchom. Ak Depeche Mode niekedy nahrali album určený na počúvanie cez slúchadlá, toto je on.
Melódia však nie je Bellovou silnou stránkou a v niektorých skladbách (napr. Shine, The Dead of Night, Freelove) akoby sa textárovi Martinovi Goreovi už nechcelo tvoriť a uspokojil sa s lacno znejúcimi rýmami. Jeho texty sa tradične točia okolo lásky ako dusivej choroby, drogovej závislosti ako potešenia či opisujú sexuálnu túžbu ako psychózu. Aj na Exciteri však nájdeme niekoľko silných skladieb: Dream On, v ktorej sa prúd akustických gitár valí v koryte vystavanom z trhaných, predprogramovaných beatov a polámaných syntetizátorových samplov, či jemnú baladu Goodnight Lovers. Vyniká aj track I Am You, v ktorom sa nad refrénmi vznáša bizarný, vysoko posadený syntetizátorový piskot a celá skladba funguje na kontraste medzi "peknými" a "škaredými" zvukmi.
Gahanov hlas ešte nikdy neznel tak sýto a expresívne, jeho obvyklú strohú afektovanosť nahradila jemnosť a umiernenosť, je to badateľné napríklad v skladbách When The Body Speaks a Shine. Z produkčného hľadiska znie album skvele, no chýba mu solídny základ dobrých songov, na ktorom by vynikla nadstavba štúdiového inžinierstva. Bell aj Depešáci si však zaslúžia rešpekt za tvorbu množstva nových zvukov (nevyužívali predprogramované zvukové kombinácie) a máloktorý zo zvukov použili dvakrát. Kapela sa aj po dvadsiatich rokov na scéne drží svojho štýlu.
Exciter sa umiestnil na deviatej priečke britského albumového rebríčka a na ôsmom mieste hitparády Billboard 200. Je to jediný album kapely, ktorý dosiahol väčší úspech v amerických ako britských rebríčkoch. Skladby Dream On, I Feel Loved, Freelove a Goodnight Lovers vyšli v rokoch 2001 a 2002 aj ako single. Po vydaní albumu nasledovalo turné Exciter, jedno z najúspešnejších v histórii Depeche Mode. V marci 2007 vyšla remastrovaná edícia albumu ako exkluzívny vinyl.
Vzťahy v kapele však mali ďaleko od ideálu a Exciter je týmto nesúladom poznamenaný, po skončení turné sa opäť hovorilo o rozpade kapely. Andrew Fletcher sa začal viac venovať svojmu labelu Toast Hawaii, Dave Gahan vydal svoj sólový debut Paper Monsters (2003) a Martin Gore nadviazal na prvé EP albumom coververzií Counterfeit2.
Aj po štvrťstoročí stále vo forme - Playing the Angel (2005)
Playing the Angel vyšiel v októbri 2005 a napravil reputáciu kapely po neveľmi výraznom predchodcovi. Trio začalo spolupracovať s britským producentom Benom Hillierom, ktorý sa podieľal na albumoch interpretov ako Blur a Elbow. Album v 17 krajinách vystrelil na prvú priečku hitparád a v britskej hitparáde sa dostal na štvrté miesto. Po prvýkrát sa na ňom ocitli aj texty z pera Davea Gahana (napísal slová piesní Suffer Well, I Want It All a Nothing's Impossible) a zároveň je prvým od albumu Some Great Reward z roku 1984, na ktorom Martin Gore nie je jediným autorom skladieb (podieľali sa na ňom aj Andrew Philpott a Christian Eigner). Ako single vyšli hit Precious, A Pain That I'm Used To, Suffer Well a John the Revelator.
Zvuk Playing the Angel je v niektorých ohľadoch výrazne odlišný od predchádzajúcich počinov Depeche Mode, zároveň však môžeme vypozorovať zaujímavý trend – používanie melodických štruktúr z predošlých albumov. Kapely, najmä tie, ktoré sú na scéne tak dlho, väčšinou zostávajú v bezpečí "svojho" žánru, Depeche Mode sa však nikdy nebáli fanúšikom ponúknuť niečo nové a vyzývavé. Štyridsiatnici by predsa nemali robiť rovnakú hudbu, ako dvadsiatnici, a Dave, Martin a Andy našťastie dozreli. Playing the Angel je rozhodne najlepší z albumov, ktoré Depešáci vydali po odchode Alana Wildera. Experimenty s industriálnym a techno zvukom vyšli. Album je zmesou hutných, rezonujúcich zvukov, obsahuje typické "štadiónové" hymny, temné gospelové balady podobné tým zo začiatku 90. rokov aj elektronicky presnú štúdiovú produkciu skladieb z Exciteru. Podľa niektorých fanúšikov je dokonca rovnako dobrý ako ikonický Violator.
Úvodná skladba A Pain That I'm Used To industriálnym škripotom pripomína Nine Inch Nails, neskôr však prejde skôr do techno-beatu. Melódia sa trochu podobá na Enjoy the Silence z albumu Violator. Na albume vyniká najmä Precious, je to proste starý dobrý "depeš", aký poznáme a máme radi. Návrat k plnej forme je zrejmý aj zo skladby John the Revelator, na ktorej najviac poteší Gahanov stále sa zlepšujúci spev a bublajúci syntetizátorový rytmus. The Sinner in Me s ťaživou atmosférou, ľahučkou elektronikou a textom blížiacim sa spovedi je tiež silným momentom albumu. Nenadarmo znie podtitul Playing the Angel: "Pain And Suffering In Various Tempos" (bolesť a utrpenie v rôznych rytmoch) – album je plný intenzívnych zážitkov a osobných odhalení. Textár Gore už tradične skúma vzťahy prostredníctvom náboženských metafor a Gahanove skladby idú podobne do hĺbky.
Vydanie Playing the Angel Depeche Mode podporili aj šnúrou Touring the Angel, ktorá ich od novembra 2005 a počas prvej polovice roka 2006 zaviedla do Severnej Ameriky a Európy. Depešáci boli v roku 2006 zároveň headlinermi festivalov Coachella v Kalifornii a O2 Wireless Festival v londýnskom Hyde Parku. V postkomunistických krajinách ako Rumunsko, Bulharsko a samozrejme Slovensko vystúpili po prvý raz od svojho vzniku. Živé nahrávky zo 43 koncertov tohto turné vyšli aj na CD ako limitovaná edícia s názvom Recording the Angel, ktorá je dodnes vyhľadávaným zberateľským kúskom.
V septembri 2006 Depeche Mode navyše vydali aj koncertný DVD-CD set Touring the Angel: Live in Milan spolu s 20-minútovým dokumentom z dielne Antona Corbijna. V novembri 2006 vyšla ďalšia z kompilácií toho najlepšieho, čo kapela vytvorila, s názvom The Best Of Depeche Mode, Volume 1 obohatená o nový singel Martyr. 2. novembra 2006 Depeche Mode dokonca získali cenu MTV Europe Music Award v kategórii najlepšia kapela. Trojica si však po turné Playing the Angel potrebovala od seba oddýchnuť a členovia oznámili, že si dávajú "prestávku". Dave Gahan v tomto období dokončil svoju druhú sólovku Hourglass.
Návrat do budúcnosti - Sounds of the universe (2009)
V roku 2008 sa DM opäť zatvorili v štúdiu, aby nahrali dvanásty album s pompéznym názvom Sounds of the Universe (Zvuky vesmíru). Rozhodli sa pokračovať v spolupráci s producentom Benom Hillierom, zmenili však vydavateľstvo – od svojho dlhoročného amerického labelu Warner Music prešli na všetkých kontinentoch k EMI Music. Album vyšiel v apríli 2009, predchádzali mu single Wrong, Peace a singel s dvoma A stranami – Fragile Tension a Hole to Feed. Album sa však prostredníctvom technológie iTunes Pass dostal na internet už 26. marca 2009.
Kapela opísala čas strávený v štúdiu ako veľmi produktívny – nahrala až 22 skladieb a bolo náročné vybrať tie pravé na album. Päť songov, ktoré na Sounds of the Universe (fanúšikmi nazývaný aj SOTU) nepoužili, vyšlo ako súčasť exkluzívneho box-setu. Podobne ako na predchádzajúcom albume Dave Gahan spolu s Christianom Eignerom a Andrewom Phillpottom napísal tri zo skladieb: Hole to Feed, Come Back a Miles Away/The Truth Is. Martin Gore si po boku Gahana zaspieval v skladbách In Chains, Peace a Little Soul, sám naspieval Jezebel a B-stranu singla The Sun and the Moon and the Stars na druhom disku exkluzívneho box-setu. B-strana singla Oh Well je prvou skladbou, na ktorej sa Gore a Gahan autorsky spolupodieľali.
Sounds of the Universe je potrebné si vypočuť viackrát, kým plne "zaúčinkuje". Potom však ukáže, že Depeche Mode sú stále schopní mixovať chytľavú popovú zrozumiteľnosť a vlastné chápanie koreňov hudby elektronického veku so zvukovými experimentmi a novými spojeniami. Dvanástka je návratom ku kreativite, pochádzajúcej zo zvýšenej autorskej prítomnosti Davea Gahana a tradičného "hnacieho motora" kapely – Martina Gorea, ktorý zvíťazil nad svojím alkoholizmom.
Zvukovo je album príťažlivým kontrastom starého a nového. Pípajúce syntetizátory, skreslené gitarové riffy, praskajúce perkusie a bluesom inšpirované melódie kombinuje do úderného, elektro-rockového "vypalováku". Takmer Violator, len "bez hlúpej gotickej pózy", ako v recenzii napísal britský denník Guardian. SOTU je veľmi elektronický, dokonca aj na pomery Depeche Mode. Keďže všetci členovia kapely boli v čase jeho nahrávania "čistí", jediným závislým bol Martin Gore, ktorý cez internet nakupoval rôzne druhy bubnov a vintage analógových syntetizátorov. Všetky tieto mašinky a nástroje je na albume počuť.
Texty sa zaoberajú vnútorným bojom, rozjímaním, idú až na hranicu hipisáckej spirituality (Fragile Tension, Little Soul). Napriek tomu je Sounds of the Universe najoptimistickejší, najviac povznášajúci zo všetkých albumov Depeche Mode. Hanlivé mediálne klišé "Depressed Mode" už viac neplatí. Kapela sa tu dokonca vystavila riziku straty večne utrápených, dlhodobo dobrovoľne nešťastných fanúšikov, ktorí svoj Depeche vyžadujú čierny a horký, bez cukru a mlieka. Depešáci sa však našťastie nepremenili na The Beach Boys, len trochu odľahčili. Melódie sú stále postavené na napätom základe, ale je im dovolené sa vystupňovať. Paradoxne tak mnohými zatracovaný album pomohol kapele získať aj nových poslucháčov, ktorým bola temná, tak trochu fetišistická a emocionálne preexponovaná staršia tvorba Depešákov cudzia.
Už o pár dní, 22. marca, vydajú Depeche Mode svoj očakávaný trinásty štúdiový album Delta Machine, vypočuť si ho však môžete už teraz na iTunes - www.itunes.com/depechemode. Pôjde o šťastnú trinástku?
Zároveň pripomíname, že kapela 25. mája vystúpi po tretíkrát na Slovensku - opäť sa predstaví na futbalovom štadióne Pasienky. Podrobnosti a vstupenky na koncert nájdete na stránke Predpredaj.sk.
Autorka: Michaela Ivaničová
Foto: artwork - Mute Records
Súvisiaci interpreti: Depeche Mode
