Jeden z najočakávanejších rockových albumov roka je prijímaný rozporuplne. Skalní vyčítajú trojici skúsených harcovníkov a jednému "zelenáčovi" ďalšie vymäknutie, tolerantnejší oceňujú dospelé nápady a odvážny posun vpred. The Getaway je každopádne logickým vyústením doterajšej tvorby populárnych Kalifornčanov.
Tento rok sa Josh na albume predstavuje druhýkrát a s presvedčením, že ho i skalní fanúšikovia zoberú na milosť. Ustavičné porovnávanie mu za posledných šesť rokov musí ísť na nervy, o čom svedčí nejeden rozhovor s ním. Pritom ide o talentovaného gitaristu, ktorý Johna nahradil s cťou a komu by predsa len chýbal rukopis predošlého člena, môže sa započúvať do jeho sólových, no prevažne elektronických albumov.
Viac pokoja = menej nadšenia zo strany rockerov
Úvahy nad zmenami v harmonickej zložke sú však pramálo dôležité vzhľadom k skutočnosti, že hlavná ťarcha hudby spočíva na pleciach pána rytmickej sekcie a tvorcu nosných basových ostinát (niektoré už pomaly zľudoveli). Michael "Flea" Balzary spopularizoval basovú gitaru vo svete, v ktorom je považovaný za špičku, a s piatimi krížikmi si môže dovoliť i nejaké to "vegetenie". Zrejme preto dnes servíruje svoje povestné figúry disciplinovane a takmer až flegmaticky. Dávni rivali Faith No More s minuloročným comebackom Sol Invictus zožali na adresu umiernenosti podobné ohlasy, takže sa len znovu potvrdzuje to, že hudobníci (česť výnimkám) vekom nestrácajú len nápady, ale i pre rockových fanúšikov príťažlivú mladícku ortodoxnosť.
Dôkazom je hneď úvodná The Getaway s neprekvapivým priamočiarym priebehom a len veľmi krátkou odbočkou na konci, čo platňu až tak dobre necharakterizuje. Lepšie sa to vyvíja v klipovke Dark Necessities, spočiatku síce tiež lineárne, no nepozorovane sa vrstvy množia, prelínajú s klavírom a Flea z "úkrytu" exceluje. Podiel na aranžérskej kvalite má producent Brian Burton alias Danger Mouse, ktorý vystriedal dlhoročného Ricka Rubina. Keď do rôznobežného deja úsporne melodickým, provokujúcim a spomienky osviežujúcim sólom zasiahne Josh, dovolím si parafrázovať slová kolegu Juraja Cagáňa z recenzie platne Slzy tvý mámy, Šedivý a spol. od Chiki Liki Tu-a: vtedy už viete, že je dobre, resp. vymaľované.
Vybrať túto skladbu na singel bolo určite rozumné, hitový potenciál jej nie je možné uprieť, čo sa o väčšine ostatných položiek povedať nedá. Napriek pokojnejšiemu priebehu im totiž chýba výraznejší nápad a podmanivá chytľavosť. Sick Love, The Longest Wave a We Turn Red prefrčia ušami ako je to "dobrým" zvykom u podobných trojminútoviek, veľký osoh z nich na prvej časti platne nie je a samozvaným "tvrďasom" sú ako na potvoru tŕňom v oku. Spomedzi nich rockovým groovom a funkujúcimi nápadmi vyčnieva Goodbye Angels, ktorý by sa okrem pódií uživil aj v éteri. Neočakávaný basgitarový brejk spolu s Joshovým sólom v závere si kapela môže pokojne dať do rámčeka ako ukážkové príklady svojho rukopisu.
Ostináta, groove a power chords tak ako kedysi
Druhá časť platne je citeľne dravšia a bohatšia na zaujímavé námety, zvyšujúce prepotrebný umelecký kredit, ktorý sa vo vyššom veku hudobníkom tak často zdôrazňuje. Ak však berieme do úvahy to, že podľa mienky väčšiny bol ich vrcholom Blood Sugar Sex Magik spred 25 rokov, potom im stačí už len hranie na vlastnom piesočku. Go Robot mi futuristickou funky polohou pripomenul Daft Punk, Encore je s post-rockovým gitarovým ladením a lahodnými sláčikmi najvydarenejšou baladou platne. Naopak kúsky Detroit s oceľovo znejúcou basou a This Ticonderoga s punkovým riffom (prekvapenie uprostred je čarovné) patria k najtvrdším. Zároveň všetky štyri zrejme najviac upomínajú na slávnu minulosť.
Na chvoste je zaradená najdlhšia vec Dreams of a Samurai, kde sa hlasový ekvilibrista Anthony Kiedis vyšantil dosýta a široký priestor dostal i bubeník Chad Smith, vyžívajúci sa v džezových postupoch. Skladba má ingrediencie dobrého eposu - pútavý klavír, bohaté vokály, inštrumentálne exhibície, sláčiky i za objavenie stojace zákutia. K zaujímavostiam platne patrí to, že sa jej nahrávania zúčastnil napr. Elton John (klavír v Sick Love), ďalej fakt, že v The Hunter sa podujal odohrať basové party Josh a Flea si strihol vydarené trúbkové sólo (s týmto nástrojom v roku 1993 naživo vypomáhal Nirvane v Smells Like Teen Spirit) alebo to, že štyri bytosti na obale v skutočnosti predstavujú členov kapely.
Jedenástka The Getaway je výsledkom dlhej evolúcie a cizelovania rukopisu, definovaného prelomovým Blood Sugar Sex Magik. Odvtedy RHCP žonglujú s prostriedkami, medzi ktoré v posledných rokoch prenikajú pokojnejšie prvky, čo ich paradoxne neposúva komerčne, no umelecky sú stále príťažliví, výrazovo presvedčiví a napriek odchodu Fruscianteho si držia vysoký štandard. Chémia medzi dlhoročnými členmi a Klinghofferom funguje znamenite, čo vytvára ďalší predpoklad, že s nápadmi si s prehľadom vystačia do dôchodkového veku.
Red Hot Chili Peppers - The Getaway
(Warner Brothers, 2016)
1. The Getaway
2. Dark Necessities
3. We Turn Red
4. The Longest Wave
5. Goodbye Angels
6. Sick Love
7. Go Robot
8. Feasting on the Flowers
9. Detroit
10. This Ticonderoga
11. Encore
12. The Hunter
13. Dreams of a Samurai
Vypočujte si album na Deezeri:
Autor: Marek Danko
Foto: Steve Keros - Redhotchilipeppers.com
Súvisiaci interpreti: Red Hot Chili Peppers
