The Ills dodržiavajú tradíciu, podľa ktorej sa im so železnou pravidelnosťou darí každé dva roky vydať dlhohrajúci album. Ten štvrtý vyšiel 20. apríla pod názvom Ornamental or Mental a potvrdzuje, že kapela nikdy neznie rovnako ako na predošlej nahrávke. Krízy a iné nešváry sa progresívnym Bratislavčanom vyhýbajú, zostáva iba skvele odvedená inštrumentálna práca.
Vplyvy zo zámoria na poctivých a osvedčených základoch
Značný podiel má na tom okrem produkcie, o ktorú sa kapela postarala spolu s Dominikom Suchým (zabezpečil aj mixáž), zvukový mastering v nashvillskom štúdiu Sage Audio. Zvukár Steve Carrao nastavil parametre tak, že v prepracovaných inštrumentálnych pasážach priezračne počuť každý detail nástrojov. Zámorský vplyv sa logicky nepodpísal len na zvuku. V srdci invenčne pomenovaného kúsku Carol Goat hľadajte na rozbehnutú lokomotívu plynulo napojený melodický brejk, odkazujúci na tvorbu legendárnych Texasanov Explosions In The Sky. No v porovnaní s novinkou EITS, ktorá vyšla nedávno, sú Slováci stále verní rozvíjaniu pôvodného odkazu post-rocku, nepoznačeného elektronickými vylepšeniami.
The Ills našťastie vedia, že cesta naprieč USA ešte nezaručuje výhru, a preto budujú hlavne na kvalitných základoch svojej predošlej tvorby. Spomienky na ranú etapu vyvstávajú v Cross The Seas My New Disease, klasickom "landscapeovom/zúrivom" matiné ako vystrihnutom z učebnice horúčkovitých čias, kedy chcel robiť post-rock každý, kto vládal v rukách udržať gitaru. Nejde však len o obyčajnú pripomienku zvuku "made in 2008" - chalani všetkým tým melodickým linkám vedia vymyslieť rafinované nuansy, aby výsledok nepôsobil naivne a prvoplánovo. Pretože na post-rockovom albume nemôže byť nič horšie než to, že si ho človek vypočuje a nikdy viac sa k nemu kvôli stokrát omieľaným a nudným postupom nevráti.
Súvisí to s vyčerpanosťou, ktorému sa nevyhne žiadny, akokoľvek zaujímavý a invenčný štýl. Ani The Ills nie sú žiadni revolucionári. Pochádzajú z mestského prostredia, vedia však namaľovať úchvatné krajinky. Ťažia z obrazotvornosti, ktorú pre uši poslucháča pretavujú do vlastných vízií. V nich sú stále prekvapujúci a posúvajú svoj výraz. Ich snaha má opodstatnenie a na rozdiel od niektorých kolegov nie sú karikatúrou samých seba. No aby fanúšikovia padli na zadok, museli by chalani nabudúce pridať niečo úplne nové, čo by však nemuselo vzhľadom k ich tradíciám dopadnúť dobre. Takže otázka je, či to za taký risk stojí.
Sebaistá plavba na labilne plynúcom post-rockovom toku
Gitary sa majú čo obracať, našťastie rukopis Martina Krajčíra je rokmi vybrúsený a nováčik Miroslav Luky zapadol do súkolesia viac než dobre, keďže synchrónna hra nedáva šancu hluchým miestam. Invencia riffov a liniek je porovnateľná so zahraničnou konkurenciou. Silné motívy prechádzajú z pásma tíšin do búrkových zón s úplnou samozrejmosťou, kde takmer nie je možné postrehnúť hranicu prechodu. Prepletanie melodických stružiek vody z potôčikov s disharmonicky sa valiacimi horskými riavami patrí k povinnej žánrovej výbave, kumšt je urobiť to nenásilne a plynulo. A Bratislavčania toto remeslo zvládajú na jednotku.
Rytmická stránka určite nezohráva sekundárnu rolu. Invenčné údery Ľuboša Hodása v nepravidelnom rytme sú poznávacím znamením explozívne gradujúcej pasáže skladby Seed Wishes a za brilantný vibrafón by si kapela zaslúžila medailu. Pocítiť hĺbku výrazu je možné z hry basovej gitary, ktorú má na svedomí Peter Berák. Celá štvorica robí česť názvu albumu, každý člen má svojský prejav, dotvárajúci skutočne ornamentálny kolorit. Napokon, druhá polovica s troma rozsiahlymi kompozíciami je ich doterajším vrcholom, či už ide o prepracovanosť, energický náboj, schopnosť maľovať krásne krajinky i suverénnosť prejavu.
Fire Flies pripraví horúcu pôdu tým, že neprezradí úplne všetko a skromne sa zastaví kdesi v polceste, len aby Waltz on Mars mohla prevziať opraty a predviesť fenomenálnu vsuvku s hmlistým odkazom na art-rockové postupy. Vzhľadom k potenciálu Bratislavčanov nejde o až tak prekvapivý moment, keďže brány sú v roku 2016 otvorené dokorán. Deväťminútový Laugh Will Tear Us Apart nezaprie podobu s legendárnym titulom Joy Division a hoci nejde o porovnateľné tituly, pre The Ills ide minimálne o jeden z kľúčových momentov kariéry, lebo hudobníci sa tu blysnú v tom najlepšom možnom svetle a na pokraji vlastných možností.
Hoci sa mnohým kapelám nevyhla kríza tvorivosti, The Ills majú jasno a tvrdohlavo kráčajú vytýčenou cestou, lemovanou technicky i feelingom výdatnými nápadmi. Gitary sa podobajú vŕbam s koreňmi usadenými v histórii žánru, nezabúdajúc nasávať podnety aj z iných zdrojov. Rytmika sa dá prirovnať k nepokojne meandrujúcej rieke, vymieľajúcej stále hlbšie dno. A poslucháč sa stáva organickou súčasťou prekrásnej krajiny. Preto je Ornamental or Mental zvukovo, hudobne a pocitovo najlepšou platňou, pod akú sa bratislavská štvorica podpísala.
Prečítajte si: The Ills ako prví Slováci zahrajú na prestížnom festivale Iceland Airwaves
Takto znie jeden z najlepších slovenských albumov roka:
Autor: Marek Danko
Foto: Cover artwork
