Nostalgia za 90. rokmi si vyberá pozitívnu daň nielen spomienkovou formou. Nevedomky primäla k návratu éterom prevereného hudobníka, na ktorého ľudia vďaka výbornému hlasu nezabudli. Medzi jeho debutom a súčasným pokračovateľom sa síce klenie 24-ročná priepasť, ale kedysi veľmi vysoko položená kvalitatívna latka zostáva na svojom mieste.

Študenta opery z Humenného stihla krátko pred prerušením aktivít oceniť firma Opus, ktorá sa počas krátkej ČSFR éry postarala o emisiu platní viacerých nádejných umelcov. Cudzinec v tvojom srdci (1992) obsahuje minimálne tri kľúčové Marcelove skladby (Neznáma, Láska '91 a Čo sa tu hrá), vytvárajúce vážnu konkurenciu Robovi Grigorovovi. Do tejto pozície ich pasovala vtedajšia skladateľská čerstvosť, spevácka naliehavosť s jemným odtieňom v hrdle a silná, hlbšie polohy využívajúca interpretácia.

Sľubná kariéra pokračovala reprezentáciou Slovenska na Eurovízii s piesňou Kým nás máš, ktorú otextoval v tom čase veľmi vyťažený košický básnik Jozef Urban. Ďalšie Marcelove aktivity sú obskúrnejšieho, no o to hodnotnejšieho rázu (Tango Ultimo, Deep'n Space, scénická a filmová hudba, jazz, atď.). Zabudnúť nie je možné ani na spoluprácu s mladšími umelcami (Palonders či účasť na platniach Rytmusa a Zverinu) a pri projekte Proglas.

Vynaliezavo skombinované postupy a vplyvy 

Práve spomínaná mixáž vplyvov sa musela odraziť aj na novinke Posledné tango. Ľudia môžu oceniť starý známy prívetivý výraz, s ktorým im Marcel Palonder kedysi prehovoril do srdca, hneď v úvodnej, mierne nadžezlej Som v tom nevinne. Kontrast ľahučkého šansónu a búrlivo gradujúceho refrénu, koreneného dravou gitarou, patrí k zázračne oblažujúcim momentom, ktorým zďaleka nie je koniec. Zásluhu má na tom skladateľ Henrich Leško, ktorý dokáže prekvapiť a neprvoplánovo sa vyhýba zaužívaným postupom.
 

Posledné tango nie je napriek názvu klasickým tangom - elektronika, akordeón a gitara držia krok s cválajúcou dobou. Pieseň zdobia opatrné francúzske repliky Kristíny Greppelovej, herečky a speváčky, ktorá predostrie svoj talent v štyroch ďalších kompozíciách. Stačí tvoj pohľad rytmikou a atmosférou evokuje 80. roky, pre toto obdobie príznačný "power" pátos našťastie eliminuje fantastický saxofón, zdrvujúci výkon oboch protagonistov a precízne odliaty text.

V odpichnutom rockovom kuse Nachytaní do seba oba hlasy narážajú šťavnatejšie, za čo okrem provokujúceho textu a drzých riffov môže znamenitý zvuk klávesov. Ešte dusnejšie to medzi dvojicou iskrí v ťažkom texte Skazení, čomu výdatne napomáha lámaná elektronika i dramatické sláčiky, Leško však nakoniec v refréne volí uzmierňujúce vyústenie tónov. Ďalší zvláštny kontrast prináša Ako blesk, kde sa prvotriedna gitara mieša s nečakaným saxofónom a duet v refréne znie mimoriadne sviežo, presne v duchu slovenskej rockovej tradície.


Päťdesiatnik s víziou

Textovú zložku platne má na svedomí Marek Maďarič. "Mám rád Marekove texty. Sú civilné, bez prílišného klišé, vyjadrujú život a príbehy človeka, ktorý už niečo prežil. Na nič sa to nehrá," uvádza Palonder na adresu veršov, ktoré výrazovo sadli aj o generáciu mladšej Greppelovej. Niektoré z nich reflektujú realitu až príliš dekadentne či deprimujúco, ale nedá sa im uprieť zvláštna charizma, aká je napríklad vlastná Richardovi Müllerovi alebo Szidi Tobias. Ich šansónový charakter má naozaj svojskú váhu, vyžadujúcu dlhšie rozjímania.    

Sólové Marcelove vstupy nepokračujú nutne v duchu nadmieru vydareného úvodného zárezu, skvelé postupy našťastie zostávajú. Mama sa v úvode prezentuje hypermoderným hávom, ale nebol by to Leško, keby s ľahkosťou sebe vlastnou nepremostil odlišné hudobné brehy. Uvoľnené plynutie, vzdialene pripomínajúce Ursinyho, utne rokokové čembalo a jeden z najsilnejších okamihov platne je hneď poruke. A hoci sú Medzi a Nikdy nevieš nepomerne kratšie piesne, pár podobne nápaditých miest v nich je možné vybadať.

Obzvlášť smutne pôsobia Do plaču, Na úpätí hory a Špaky. Clivosť sa dá krájať, ale skladateľ nachádza bezpečné únikové cestičky z topiacej sa lode, aby poslucháč v smútku nezahynul. Prejavuje sa to najmä v posledne menovanom kuse, kde fúkacia harmonika ponúka šťastné vyslobodenie sa z pevného zovretia strún, dotieravej elektroniky a nepríjemného klavíru. Palonder dokáže sympaticky ukázať aj svoju odvrátenú stranu psychiky a pocity, ktoré fanúšikovia v minulosti nepoznali. Uznaniahodné gesto.


Je takmer isté, že novou platňou Palonder neprerazí tak ako v minulosti. Určite si však získa nových záujemcov, ktorým nie je ľahostajná nápaditá a moderne znejúca hudba s kvalitnými slovenskými textami. Pomohla tomu i Kristína Greppelová, omladzujúca Marcelov zrelý prejav. Posledné tango predstavuje dôstojnú konkurenciu hudobníkom generácie 50+ a hodenú rukavicu mladším kapelám, ktorá sa v záplave skvelých albumov z roku 2016 rozhodne nestráca.

Marcel Palonder – Posledné tango
(Spinaker, 2016)

1. Som v tom nevinne
2. Posledné tango
3. Stačí tvoj pohľad
4. Do plaču
5. Medzi
6. Mama
7. Nachytaní
8. Nikdy nevieš
9. Ako blesk
10. Špaky
11. Skazení
12. Na úpätí hory

Autor: Marek Danko  
Foto: Roman Skyba

Súvisiaci interpreti: Marcel Palonder