Sedemdesiate roky boli dôkazom, že aj v jedinej dekáde sa môže obraz hudby z roka na rok zásadne meniť. Ich začiatok zastihol Davida Bowieho v glamovom ošiali, na ich konci už boli elektronické experimenty. Medzitým si vyskúšal konceptuálne albumy a zaslúžil sa o návrat Iggyho Popa. Redefinoval tak rock ako nevyspytateľný živel, ktorý je schopný jedinému umelcovi rozprestrieť široký žánrový rádius.
Psom netreba knihy, stačia diamanty
Z glamového singla Rebel Rebel však ešte nebol rozdiel oproti predošlému obdobiu badateľný. Výborný riff akoby vypadol z Ronsonovej dielne, má agresívny, no roztopašný drive, neveštiaci žiadne zmeny. Iné to je s lyrickou stránkou. "Červenovlások" pridal k témam z kultovej knihy Georgea Orwella 1984 vlastnú víziu sveta po apokalypse, pričom nezabudol vytvoriť ďalšieho hrdinu Halloween Jacka. Ambície však boli údajne vyššie: Bowie chcel album nahrať ako muzikálovú verziu knihy, o čom svedčí jeho podiel na dychoch, syntetizátoroch, atď. Nezískal však autorské práva, a tak sa niektoré skladby objavili aspoň na B-strane.
Svedčí o tom titul nazvaný 1984, ktorý sa trochu prekvapivo necháva inšpirovať funky rytmami a namiesto temných vízií ponúka skôr divoký pulz šťastného mesta, korenený hrou gitaristu Alana Parkera. Kolega Earl Slick sa zaskvel parádnou prácou v ďalšom optimistickom kúsku Rock 'n' Roll With Me, v Big Brother struny takmer rovnocenne suplujú dychy. Ponurým momentom B-čka sú úchvatne sa vlniace gitarové krivky We Are The Dead, pričom do osídiel vábivých ženských vokálov padne nejeden nepripravený obdivovateľ.
Presakujú ozveny z Aladdin Sane, opomenutý nezostal ani Pin Ups, zameraný na rockové idoly 60. rokov (titulná Diamond Dogs sa nevyhla honky-tonk nálade Rolling Stones). Pochmúrne vyznenie sa naopak nedá uprieť intru Future Legend a podobnú tendenciu má aj zhorknutá balada Sweet Thing s vypätým spevom a expresívnymi zásahmi ostrej gitary. Vygradovať jej smutnú náladu sa fenomenálne darí Candidate a o upokojenie rozvírenej hladiny sa postará Sweet Thing (Reprise) - táto malá trilógia patrí spolu s Rebel Rebel medzi vrcholy A strany.
Plastický soul a návrat k britskej elegancii
Bowiemu sa v roku 1974 podarilo presvedčiť svet (i seba samého), že dokáže prežiť aj bez "Pavúkov z Marsu". Potvrdením statusu sa mala stať platňa Young Americans (RCA, 1975). Ak sa o Aladdin Sane hovorilo ako o "ceste Ziggyho do Ameriky", potom by musel byť tento nosič parafrázovaný v duchu "Ziggy sa nadobro usadil v zámorí". Výrazovo sa totiž nesie vo veľmi uvoľnenom "černošskom" duchu. V porovnaní s predošlým, precízne britským počinom, ide o úkrok mimo. Sám Bowie tento experiment označil ako plastic soul, hudobné encyklopédie ho zaradili do škatuľky blue-eyed soul.
Platňa má fantastickú produkciu s množstvom vrstiev, masívnu prevahu má funky rytmika s dychovou sekciou, k slovu sa našťastie dostáva i výborná gitara, o ktorú sa David podelil s Carlosom Alomarom. Prínosom je vklad Johna Lennona na zdanlivo chaotickom Fame, zaradenom vďaka tomu do siene slávy. Soulové vokály aranžoval slávny Luther Vandross, čo je cítiť v brilantných Somebody Up There Likes Me a Fascination. Okrem hudobných narážok na zámorie sa pár dostalo i do textov (v titulnom napríklad "populárny" Nixon).
Je nepísaným zákonom, že po "úlete" nasleduje seriózny album. Pre Bowieho navyše išlo o povinnosť vytvoriť ďalšieho hrdinu, na Station to Station (RCA, 1976) stelesneného "Tenkým bielym vojvodom" (Thin White Duke). Civilný imidž z obalu sa pre Davida stal na dlhé roky typický, textovo sa začal zaoberať Nietzschem, Crowleym a náboženstvom. Hudba signalizuje návrat k britskej klasike, zároveň je však maličkým posunom. V titulnej skladba pokoril desaťminútovú hranicu, po hypnoticky sa vlečúcom motíve preberá štafetu klusajúca, detailne prepracovaná pasáž. Očakávania po nej sú zákonite vysoké, konceptuálna minulosť sa však nekoná.
Po predčasnom vrchole pôsobí A strana dramaturgicky nekonzistentne a po experimentálnych hodoch ponúkne "len" uchu lahodiace a príjemné položky Golden Years a Word on a Wing. Na B-čku je situácia podobná a chiméry z čias Aladdin Sane či Young Americans znovu nadobúdajú jasnejšie kontúry. Rytmika je stále bláznivá, dychy však ustúpili v prospech zemitejšieho zvuku a gitár (vrcholom spolupráce Slicka a Alomara je tu Stay). Záverečný Wild Is The Wind je pokojný cover v intenciách najlepších pesničkárskych tradícií, ktorý nekazí výsledný dojem z džentlmensky slušnej a civilne poňatej platne.
Svoje najsilnešie albumy nahral v Berlíne
S blížiacim sa koncom dekády Bowie vytušil, že s rockom sa čosi deje. Neochota stať sa relikviou v ňom zapálila vášeň pre nové impulzy, zatiaľ len načrtnuté kompozíciou Station to Station. A kým punk, new wave a electropop vreli naokolo, vojvoda sa ocitol na pokraji kokaínovej závislosti. Odchod z "centra nákazy" ho doviedol do francúzskeho štúdia v zámku Château d'Hérouville, kde ho mala vyliečiť hudba. Podarilo sa - album Low (RCA, 1977) ovplyvnil hudobníkov i celé žánre (okrem iných je považovaný za predchodcu post rocku) sugestívnou atmosférou, novátorským zvukom a produkciou, efektívnym využitím elektroniky, zvláštnou hudbou, silnými výpoveďami i obalom.
Časť skladieb bola nahraná v berlínskom Hansa Studio (vplyv Kraftwerk a Neu!), produkciu zaobstaral Tony Visconti, ktorý na predchádzajúcom albume chýbal. Melódie deformujúce syntetizátory má na svedomí bývalý člen Roxy Music Brian Eno, rockové reminiscencie prebleskujú v hryzavých gitarách Alomara a Ricka Gardinera. Prvú stranu tvorí sedem popovejších a kvalitatívne vyrovnaných kúskov s nervy napínajúcou, synteticky pôsobiacou rytmikou. Druhá polovica patrí ambientným veciam, spomedzi ktorých má zvláštne miesto Warszawa. Eno s Bowiem navodzujú clivú atmosféru len pomocou krásneho hlasu, občasného klavíra a perfektne fungujúcej elektroniky.
Ambient nebol v žiadnom prípade novinkou. Okrem Petra Gabriela či Mikea Oldfielda si ho však v tom čase málokto z rockových umelcov dovolil použiť v takej miere ako Bowie. Avantgardný experiment, vrcholiaci skladbou Subterraneans, sa po vydaní stretol s rozdielnymi reakciami, dnes je však považovaný za jeden z dôležitých článkov premostenia siedmej a ôsmej dekády. Podobne to cítili tvorcovia, plánujúci pokračovať v začatom trende. Ešte v tom istom roku sa do predajní dostal vinyl Heroes, kompletne nahratý v rovnakom Hansa Studiu, situovanom v tesnej blízkosti berlínskeho múru. Potvrdilo sa, že priestor dokáže zavážiť.
Nosič prezentovalo vydavateľstvo RCA Records sloganom: "Je tu old wave. Je tu new wave. A je tu David Bowie." Navzdory často nafúknutým reklamným kampaniam sa s výrokom nedá nesúhlasiť. Visconti nastavil trochu vyzývavejší a modernejší zvuk, čím zvýraznil atraktivitu Bowieho čerstvého rukopisu. V komponovaní mu dosť výrazne pomohol Eno, čím vznikla jedna z najkrajších Davidových piesní. Heroes nesie pečať najvyššej kvality a natrvalo patrí do základnej výbavy rockového fanúšika. Podiel na tom má plávajúci a ozvenou udržiavaný gitarový zvuk Roberta Frippa (King Crimson). Text o dvojici rozdelenej múrom o 12 rokov neskôr "asistoval" pri jeho páde.
Album má podobnú koncepciu ako predchodca - ambientné plochy sa rozprestierajú na B-strane ako nádherné krajinky. V-2 Schneider je poctou zakladateľovi Kraftwerk a hoci sa Alomar stiahol do úzadia vo Frippov prospech, podieľal sa na pesničkovom The Secret Life of Arabia. Medzi najpútavejšie výtvory patrí Moss Garden, kde Bowie predvádza fantastickú hru na japonské koto, naopak temne sa plaziaca saxofónová etuda Neuköln určite nenechá nervy na pokoji. Je až neuveriteľné, že Low i Heroes vyšli s dvojicou silných platní Iggyho Popa The Idiot a Lust for Life, na ktorý David prispel skvelými kusmi, v jednom jedinom roku.
Berlínsky tím na nových miestach a s novými vplyvmi
Posledný diel pomyselnej berlínskej trilógie Lodger (RCA, 1979) na seba potom nechal čakať dva roky. Skladby naň už nevznikali iba v nemeckej metropole, písal ich počas svetového turné a napriek účasti Viscontiho aj Ena priniesli prekvapivý odklon od ambientu smerom k popu a world music. Situáciu ovplyvnilo nahrávanie vo švajčiarskom Montreux a v New Yorku i zmeny na hudobnej scéne. Na poste gitaristu exceluje budúci člen King Crimson Adrian Belew a "večne druhý" Alomar si strihne až dva kúsky DJ a Red Money. Brian Eno sa so šéfom tentoraz zhodol na využití syntetizátora v roli sprievodného, nie sólového nástroja.
Až niekam na začiatok glamovej dekády sa otáčajú Repetition a Boys Keep Swinging, no Belewove sóla zavelia plnou parou vpred k experimentom. Zborové vokály v Look Back In Anger pripomínajú The Beatles, poháňané kreatívnou rytmikou. Tá sa znamenite činí najmä na A-strane, nesmelo koketujúc s world music. Európa vtedy ešte len začínala spoznávať "hudbu sveta", ktorej vplyvy na albume najvýraznejšie zhmotnila trojica skladieb African Night Flight, Move On a Yassassin, čím Bowie znova potvrdil reputáciu vizionára. Hoci bol album prijatý vlažne, čestné miesto medzi progresívnymi titulmi mu nikto neuprie. Zároveň uzavrel zrejme najdôležitejšiu kapitolu v tvorbe úžasného Brita.
Etapa 1974 - 1979 priniesla Bowiemu ďalšieho výborného kolegu Briana Ena, ktorý prispel hrou i nápadmi na nesmrteľné albumy. Okrem nich sa zrodili Halloween Jack a Thin White Duke, rozprávajúci znamenité príbehy na platniach Diamond Dogs a Station To Station. Každoročná premenlivosť rocku umožnila predostrieť svetu odlišné odtiene hudby, a či už išlo o ambient, new wave alebo soul, základom stále zostala silná pieseň, na ktorú mal David svoj vlastný, rokmi nadobudnutý a starostlivo strážený patent.
V treťom dieli seriálu (zverejníme ho v júni) sa budeme venovať najmä osemdesiatym rokom, ktoré boli u Davida Bowieho najpopovejšie a často sú fanúšikmi i kritikmi označované za najslabšie v jeho kariére, i v tejto dekáde však dokázal prekvapiť.
Prečítajte si: Zrod rockového chameleóna: Pripomeňte si búrlivé začiatky Davida Bowieho
Autor: Marek Danko
Foto: Facebook.com/davidbowie
Súvisiaci interpreti: David Bowie
