Človek neznalý pomerov na prešovskej scéne by si pomyslel, že tam okrem dvoch Katarín, Táslerovcov či Višňovských nepôsobí už nikto zaujímavý. Prešovčania však majú zásobáreň skvelých a všestranných muzikantov, ktorí ponúkajú aj umenie, nezapadajúce do mainstreamovej šablóny. Verejne to deklamovali 30. júla v prešovskom kine Scala.
Projekt COIMP nadchol troma zložkami naraz
Špinerove slová sa najviac potvrdili pri performance jeho projektu COIMP. Priestor okrem neho dostali dvaja divadelní tanečníci a dvaja graffiti umelci. Dano sa predviedol v polohe, v akej ho nemajú ľudia možnosť často vidieť. Predviedol náročnú improvizáciu, kde sa prelínali prvky scénickej, ľudovej a experimentálnej hudby. "Povedali sme si iba to, kedy tanečníci nastúpia na scénu. Grafiťáci tvorili spontánne. Takže takmer celé to bola čistá improvizácia. Hral som to, čo mi práve napadlo."
Treba uznať, že klávesista improvizoval výborne. Využil meditatívne impresie, ktoré scénicky ladili s výkonom tanečníkov. Hneď nato ťahal z rukáva ľudové námety typu A ja taka dzivočka alebo Mám ja hrušku a svoj výkon vyšperkoval disharmóniami, ktoré zaváňali tvorbou experimentálnych skladateľov 20. storočia. "Improvizácia mi ponúka absolútnu slobodu. Zároveň ponúka priestor aj pre ticho. Je na každom človeku, aké posolstvo alebo emóciu performance má. Ide o to, čo je ochotný zo seba pustiť, a zároveň z nej prijať," prezradil hlavný tvorca Dano.
Veľké zážitky pri noise-jazzových The Blessed Beat
Improvizácia je hnacím motorom aj v prípade medzinárodnej posádky The Blessed Beat, ktorej velí prešovský gitarový fenomén David Kollar. Jeho inštrumentálne umenie je ďaleko za hranicou bežného chápania hudby, navyše trubkár Paolo Raineri a bubeník Simone Cavina celkový efekt znásobujú. Ten prvý má krajne disharmonicky nekontrolovaný štýl hrania, druhý sa vyžíva v animálne rafinovanom búšení do bicej súpravy. Výsledok je apokalypticky ponurý, hlučný a chaotický. Napriek tomu má ich noise-hudba pevnú logiku, ani exhibície nezabránili hudobníkom, aby stratili nad dianím kontrolu.
Skupinu som mal možnosť vidieť pred rokom, už vtedy mali jedinečný zvuk. Vedel som preto, čo môžem očakávať, ale mal som pocit, že skladby znejú inak. "Kostry skladieb vznikli tak, že hráš jeden improvizovaný koncert, potom druhý, tretí a z toho si vyberieš to, čo nám dobre vyšlo. Takže 90% je o improvizáciách, zvyšok sú hrubé kostry. Preto skladby dopadnú vždy inak. Snažím sa hrať tak, aby to bolo iné, neopočúvané. Máme minimum harmónií, hráme len na dvoch-troch tónoch, takže Paolo nikdy nevie, čo budem robiť. Organizovaný hluk je hudba. Nechcem hrať A dur, G dur, C dur, takže hrám toto," vysvetľuje David.
Vstúpte do Úzkej krajiny, očarí vás
Projekt Úzka krajina vznikol v hlave spoluorganizátora Stana Čoreja (Komajota), kde pôsobí plejáda hudobníkov od Martina Husovského (Komajota) či Ľubomíra Petrušku (Chiki Liki Tu-A) a Dana Špinera až po bubeníka Eda Kišša, gitaristu Tomáša Urbana a čelistu Martina Michelčíka. Hneď na prvý pohľad zaujala prítomnosť dvoch gitár a dvoch klávesových nástrojov, takže o bohaté hudobné hody nebola núdza.
Čorej je trochu nenápadný, no o to lepší skladateľ. Potvrdzuje to albumom Úzka krajina (2015), kde použil svoje nápady zo šuplíkov Nudy či Komajoty, no nesmú na ňom chýbať ani jeho ďalšie nové idey. Skvelo sa ukázal ako tvorca kratších skladieb, ktoré kapela parádnym improvizovaním natiahla na väčších plochách a dodala hudbe nový rozmer, hlavne v piesňach Neviem a Na dne. Čisto inštrumentálny charakter majú skladby Romantika a Sfetovaný západ.
Samozrejme nešlo o improvizácie podobné bájnym koncertom zo 70. rokov. Chalani predviedli decentný art rock (Niet kam ujsť nezaprie vplyv novších Pink Floyd), ktorý sa navyše neštítil pestrosti. Neviem Ska, India a Sedím očividne čerpali z reggae, world music a grunge. Svojou dynamikou ma veľmi oslovila vec Dune Race, protipólom k nej je výborná balada Dávno, kde naliehavý hlas sprevádza len sugestívne znejúci klavír.
Hudobnú zložku výstižne doplnilo video Tomáša "Panáčika" Moravanského, ktoré vo viacerých momentoch až mrazilo (pribíjanie klincov pomedzi roztiahnuté prsty). Tomáš mal sólo vystúpením otvárať celú akciu, no kvôli zdravotným problémom sa nedostavil. Organizátori v úvode zaradili abstraktnú animáciu Ľuba Gumana, podfarbenú hudbou Pink Floyd (Comfortably Numb) a editovaniu videa k Úzkej krajine sa narýchlo ujal Peter Janus.
Vývoj hudby v Inside Group je hmatateľný
Do sfér jazz rocku a ambientu zaviedla návštevníkov formácia Inside Group, kde pôsobia ostrieľaní hudobníci Peter Uher (gitara), Vilo Cicoň (basgitara) a Vilo Stanek (bicie). Vystúpeniu dominovala impozantná kompozícia Ľadovec, pôsobiaca ako košatý strom, na ktorý sa nabaľovali plachtiace gitarové sóla a najnovšie aj ambientné motívy. "Fascinuje ma svet zvukov a harmónií, začali sme pracovať s elektronikou. Snažíme sa vytvoriť si komplexný zvuk aj s pomôckami, aby naša hudba nadobudla nový rozmer."
V podobnom duchu sa niesol záverečný titul Random Flight, odpichnutý jazz rock, evokujúci 70. roky, ale v konečnom dôsledku vo veľmi modernom prevedení. "Je to naša rok stará skladba, patriaca do atmosféricko-lyrickej sekcie, kde máme melodické témy s ambientnými plochami. Je tam veľa polámaných rytmov, napríklad sedemosminových, rozsiahlych sól, množstvo vrstiev. Doteraz sme používali rovnakú šablónu, ale teraz viac experimentujeme."
Do atmosférickej sekcie je možné zaradiť aj jednoduchú, no parádnu baladu Clear Sky. Peciho melodická gitara nahrádza klasický spev viac než dôstojne. Trio sa oproti minulosti markantne zlepšilo a ponúka viacero tvárí. V tradičnejšom (jazz-rockovom) štýle sa ukázala kapela v skladbách Cicinka a The Running Man. "Tieto skladby pochádzajú z našej tradičnejšej jazzovo-bluesovej sekcie. Používame v nej štandardné témy, mihnú sa tam prvky bluesu a funky. Niektorým ľuďom vyhovujú práve takéto skladby."
Nultý ročník prešovského Festivalu súčasného umenia sa organizátorom vydaril veľmi dobre. Podujatie malo slušnú návštevnosť, priateľskú atmosféru (v duchu všetci poznajú všetkých) a hlavne vysokú umeleckú úroveň. Ponúklo veľa silných hudobných zážitkov, ktoré by človek na jednom mieste neočakával. Organizátori dokázali, že v treťom najväčšom meste republiky sú špičkoví hudobníci. A pevne verím, že z ich strany nešlo len o jednorazovú záležitosť.
Autor: Marek Danko
Foto: Vlado Salzer
