Máloktorý rocker na Slovensku má možnosť zahrať si s orchestrom svoju vlastnú kompozíciu. Andrej Šeban si to po niekoľkých mesiacoch od bratislavskej premiéry s orchestrom Slovenského rozhlasu zopakoval 5. novembra v Košiciach. Zároveň tým odštartoval turné po slovenských mestách.

Košický koncert bol spolu so žilinským vystúpením (11.12.) ojedinelý v tom, že počas neho sekundovali štvorici Andrej Šeban Band hráči symfonického orchestra (v ostatných mestách sa zaobídu muzikanti bez neho). Potešil fakt, že kapela začala turné na východe republiky. Do Domu umenia by sa vošla ešte stovka ďalších hláv, no bolo vidieť, že o Andreja Šebana je stále veľký záujem, obzvlášť po vybudovaní novej kapely s troma mladými inštrumentalistami. Dramaturgia, podľa ktorej malo dôjsť v prvej polovici koncertu na staršie veci, zvyšovala u mnohých zvedavosť, či siahnu muzikanti po "správnych" kompozíciách.

Improvizácia je v Šebanovej kapele stále veľmi silná zbraň

Štvorici sa po inštrumentálnej stránke dá ťažko niečo vytknúť. Potvrdil to hneď úvodný kus, kde sa to hemžilo melodickými parádičkami (Šeban – Špiner) a v tomto žánri takmer povinnými rytmickými nepravidelnosťami (Rusňák – Fedor). Po skvelom výkone sa ich živelná improvizácia plynule prehupla do skladby Malý chlapec, kde si mohol Andrej konečne zaspievať, no vďaka nie práve ideálnej akustike sály mu bolo slabo rozumieť. Iba s námahou som zachytil indície typu "kameň", "vzduch", "chlapec", takže o niečo sa dalo predsa len oprieť. Treba povedať, že Andrejov prejav je vlastne viac hovorením než spievaním a pohybuje sa v značne nízkych polohách. Jeho gitara však plne vynahrádza nedostatky v speve, pretože jej zvuk je naozaj spevavý, vzdušný, až noblesný. Potvrdil to hneď nasledujúci fragment z Vargovej dielne, pretože Ľalia poľná je sama osebe klenot, hýriaci vznešenou melodikou.  

Veľmi zasnene, až monotónne sa kapela predstavila v takmer ursinyovskom Odkaze, kde sa to nielen textovo hemžilo narážkami na tvorbu zosnulého génia. Mal som pocit, že i Šeban sa gitarovou prácou prispôsobuje svojmu niekdajšiemu spoluhráčovi, o speve ani nehovoriac. Táto pocta patrila k vrcholom prvej časti koncertu, no rovnako brilantným číslom bola inštrumentálna improvizácia na námet kultovej detskej pesničky Zlatá brána, kde sa mohli hudobníci riadne vyblázniť.

Naopak, celkom inteligentne a veľmi dospelo sa im podarilo skritizovať súčasnú situáciu v Pomaly si navykáme, kde nesmel chýbať vynikajúci fragment Do dvorečka, do dvora, známy hlavne vďaka Pachovi, hybskému zbojníkovi. Nasledovali pokojné kúsky Zvieratko a Bude ako nebolo, až v záverečnom Bezvetrí kapela vygradovala uvoľnené emócie búrlivými inštrumentálnymi výkonmi. Záver prvej časti sľuboval silné zážitky i po prestávke, kedy sa na pódiu začali pripravovať podmienky pre symfonické teleso. 

Čím ešte možno obohatiť spájanie vážnej a rockovej hudby?

Myslím, že všetci prítomní vkladali do spojenia rockového a symfonického združenia veľké očakávania. Zo záverečných reakcií bolo zjavné, že Andrej ako skladateľ nesklamal, zložil silnú kompozíciu a jeho ambície boli korunované úspechom. Úvod suity možno znel nasilu chaoticky, ale to bolo vlastne jeho účelom. Kapela, stojaca vzadu, si robila svoje a orchester sa tváril, že je na pódiu sám a išiel si vlastnou cestou. Vznikalo tým citeľné napätie, dodávajúce Skanzenu modernistický ráz. 

Je možno na škodu, že podobným spôsobom si v ďalšom priebehu 45-minútového kolosu telesá nekontrovali a upriamovali sa skôr na sprevádzanie či zvýrazňovanie motívov (zvuk sláčikových nástrojov na niektorých miestach úplne zanikol). Dokonca sa mi to ohľaduplné správanie, resp. nekonfliktné zaobchádzanie zdalo byť v prvej tretine podozrivé, aj keď o silné momenty nebola núdza. Rockové výbuchy, podporené dychovou sekciou, určite stáli za pozornosť a zvyšná polhodina ukázala, že ak je skladateľ schopný pracovať s pestrými motívmi, i unisono hranie dokáže vyznieť v prospech kompozície.  

Osobitnou kapitolou boli sólové výstupy, kedy orchester oddychoval. Vidieť a počuť Andreja s fujarou je zážitok, s gitarou ho poznáme predsa len lepšie. Zvuk šesťstrunového nástroja v ten večer plával vzduchom kvôli špeciálnemu echu, ku ktorému sa pridal aj efekt opakovaných dohrávok akordov. Dano Špiner si v motíve na námet A ja taka čarna zaexperimentoval s akordeónom a orchester vďačne upravil známu melódiu na nepoznanie. Podobným spôsobom sa dali vytušiť melódie Macejko, Neďaleko od Trenčína alebo Po valasky od zeme (aj keď ruku do ohňa by som za tú poslednú nedal). A nedá mi nespomenúť Šebanov vokálny prejav, ktorý znel ako ozvena z hôr.

Je ťažké priniesť do sprofanovaného spojenia rockovej a vážnej hudby niečo nové, ale to, že tam Šeban pridal čosi z odkazu predkov, si pozornosť určite zaslúži. Svojským spôsobom pretransformoval známe motívy a pripomenul ľuďom ich korene. Aj keď potenciál orchestra zostal do istej miery nevyužitý, Skanzen patrí medzi diela, s ktorými sa Slovensko môže prezentovať aj v zahraničí.   

Autor: Marek Danko
Ilustračné foto: Zdenko Hanout - hanout.eu

Súvisiaci interpreti: Andrej Šeban