Po komplikáciách posledných ročníkov vyzerala budúcnosť popredného bratislavského festivalu bledo. Rozsahom skromnejší, ale obsahom kvalitný tohtoročný návrat však ukázal, že podujatie prinášajúce kvalitnú elektronickú hudbu si svoje miesto na hudobnej mape Slovenska rozhodne zaslúži.

Zdá sa, akoby si festival zameraný na (prevažne) elektronickú hudbu už vybral svoju zlú karmu. Tá vyvrcholila pred rokom, keď sa po prestávke vynútenej odstúpením sponzora veľký návrat festivalu nekonal – program musel byť podstatne zoškrtaný a zo zdravotných dôvodov nakoniec nevystúpila ani hlavná hviezda zoštíhleného lineupu. Nasledovalo náročné vyrovnávanie účtov a vleklé vracanie vstupného, ktoré napriek otvorenej komunikácii organizačného tímu mnohých fanúšikov festivalu znechutilo. Po daždi ale vždy vyjde slnko a zdá sa, že zákony prírody platia aj pre festivaly. Wilsonic 2014 opäť priniesol výbornú party a kvalitnú hudbu, tentoraz bez akýchkoľvek problémov.  

Temná žiara Aurory  

Áno, hlavná hviezda večera, priam mytologický Ben Frost so sebou do Bratislavy nepriniesol živé bicie. Aj naša nadšená reportáž z Prahy vytvorila očakávania, že Frost predstaví svoj nový počin Aurora spolu s dvojicou bubeníkov. Podľa slov samotného Bena však má jeho Aurora Live dve plnohodnotné polohy – jednu s bicími a druhú sólovú, ktorú predstavil aj v Bratislave. Jeho vystúpenie však na sklamané očakávania dalo rýchlo zabudnúť. Hudobník, ktorého výzor severského boha sa snúbi s rovnako božským darom tvorby, spoľahlivo prináša intenzívny zážitok. Frost vystupoval zo zábleskov tmy a svetla, rozsievajúc okolo seba vlny hluku. Aurora zbiera jednu pochvalu za druhou a právom – aj bez "metalového" elementu živých bicích vás dostane.

Je to taká trochu romantická predstava, no pri Frostovi sa im ťažko ubrániť – zvuky, ktoré vyludzuje, vo mne vyvolávali predstavy mrazivej krajiny. Jeho zvukové kryhy vŕzgajú, stonajú, ľadovce pukajú a trieštia sa. Čosi krásne hrozivé, studené a silné je vo vzduchu. Deštrukcia a životná energia, Frostove hudobné diela sú rovnako strhujúce ako prírodné výjavy. Ateliér Babylon mal otvorené uši a v pohltení jeho energie ani nedýchal.

Frost nie je z tých umelcov, ktorí na Wilsonic prinášajú tanečnú hudbu a rozprúdia piatkový večer. Občas sa síce tanečnosti priblíži, no vždy ju zavráti s čímsi závažnejším. Toto je výpoveď, zážitok, pozvanie do neprebádaných hlbín. Od sošného bosonohého muža, tak trochu Van Gogha s oboma (a citlivejšími) ušami, pozvanie radi prijmete. Viete, že pred sebou máte skutočného génia.

Ben Frost, Wilsonic 2014 Zdroj: Martina MlčúchováBen Frost na Wilsonicu 2014 - viac fotiek

Tanečne & inak  

Netreba sa však báť, Wilsonic ani po minuloročnej depke celkom neprepadol temnote. Festival predstavil aj tvorbu mladého Dána s pseudonymom Sekuoia, citlivo miešajúceho adolescentnú melanchóliu a rovnako young&fresh elektronické trendy, či Islanďana Hermigervill. Na prvý pohľad vlasatý hipík, od ktorého čakáte kotlikársku gitaru či aspoň ukulele, vytiahol na bratislavské publikum nečakane tanečný set. Voľnomyšlienkárstvo sa prejavuje predovšetkým v hravosti, s ktorou Hermigervill zbiera inšpiráciu naprieč žánrami (často na hranici gýča) a premieňa ich na invenčné a zábavné tracky. Nielen vďaka používaniu Thereminu (elektronického nástroja ovládaného úplne bez dotyku) bolo jeho vystúpenie skoro performance – Hermigervill sa v Bratislave rozdal a publikum to náležite ocenilo.  

Rakúsky producent Cid Rim bol predelom do čisto tanečnej časti večera. Aj s imidžom tak trochu úchylne fúzkatého telocvikára si publikum získal svojím osobitým pohľadom na elektronickú hudbu. Cid Rim sa vracia k starým poctivým základom hudby – čerpá z jazzu, funku i rock'n'rollu cez súčasnú optiku. Sóla živých bicích i gitár tak presakujú pomedzi technické vymoženosti 21. storočia a trackom dodávajú svojské gradovanie. Cid Rim sa však nebojí ani remixov súčasných umelcov, okrem hip-hopu sme si mohli vychutnať napríklad aj You're Not the One od speváčky Sky Ferreira.

A hoci s postupujúcim časom dav pod pódiom redol, aj neskoršie nočné hodiny boli silným zážitkom, obzvlášť pre tancachtivých. Pracovať snáď so všetkými smermi, ktorými sa kedy elektronická hudba vybrala, môže znieť ako recept na katastrofu á la psíček a mačička. Ako však ukázal set Bobbyho Tanka, v rukách zručného producenta ide o svižnú retrospektívu, v ktorej si každý nájde niečo. Ako posledný sme počuli chicagský footwork Slick Shoota a bolo to jasné – Wilsonic je späť.

Hermigervill, Wilsonic 2014 Zdroj: Martina MlčúchováHermigervill na Wilsonicu 2014

Po skúške ohňom, zocelení  

Wilsonic v Bratislave už dlhšie nie je jedinou akciou prinášajúcou kvalitnú elektronickú produkciu, priazeň publika teda nemá istú a zaručenú. O to lepšou správou je, že Tibor Holoda a jeho tím očividne skúšku ohňom zvládli. Koncentrácia festivalu na jeden deň a klubový priestor formátu výrazne pomohla. Pamätníci síce môžu cítiť nostalgické pnutia za romantikou festivalu na nábreží, podobne ambiciózne koncepty sa však pre naše publikum v súčasných podmienkach ukázali ako neudržateľné.

Ročník 2014 bol síce skromnejšou, ale o to starostlivejšie pripravenou dramaturgickou lahôdkou. Wilsonic ukázal, že aj krízové situácie prežije s absolútnou profesionalitou a zo zápasu vyjde s tým, čo robí najlepšie – oslavou pre hudobne pokročilých.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Martina Mlčúchová - www.mmmusicphoto.com

Súvisiaci interpreti: Ben Frost