Dve postavy, ktoré kedysi bojovali pod vlajkou najslávnejšej anglickej heavy metalovej úderky, spojili sily, aby predviedli svetu svoje umenie. Vo štvrtok 8. novembra ich výpravu Legendary Voices of Iron Maiden hostilo košické Collosseum a išlo o nadmieru vydarené vystúpenie. Hlasy porovnateľné so sirénami ani rokmi nestratili nič zo sily a precítenosti.
V Collosseu sa na jeho vzhľade podpísal vek, ale to určite neplatilo pre spev ani jeho búrlivú povahu. Už legendárne intro Ides of March dávalo tušiť, že sa bude diať čosi nevídané. Roky osemdesiate sa síce nevrátili, ale v tomto okamihu to bolo vlastne jedno. Milovníci starej školy mali pri úvodnom náreze Wrathchild slzy takmer na krajíčku. Dravo, spontánne a neskrotne pôsobil vokál Paula Di Anna. Parádny nástup kapely sa vyrovnal hurikánu a zmietol pochybnosti o tom, či sa legende podarí očariť publikum - celý čas ho totiž držal v hrsti a povolil až v samotnom závere.
S modernými aranžmánmi do 80. rokov
Medzitým však plynuli drahocenné sekundy spôsobom skoro až srdcervúcim. Návraty do zlatých čias sa nezaobišli bez archetypálnych periel, ktoré sú pre všetky mladé kapely prvými krôčikmi na ceste k hviezdam. Z metalového šlabikára sa najviac vynímala brilantne vystavaná kompozícia Phantom of the Opera, kde sa nálady menia každú chvíľu. Riffy spoluhráčov pôsobili tvrdo a ich útok bol nezastaviteľný, pretože kapela si pripravila moderné zbrane. Aranžmány presne zapadali do kontextu dnešného metalu, ale duch starej školy sa vznášal povetrím ako strašidlo zahalené v plášti. Melodické perlenie, vynájdené členmi IM pri súboji dvoch gitár, obstálo presne ako pred 30 rokmi.
Zaslúžili sa o to výborní hudobníci, ktorí na pódiu neskôr sprevádzali aj Bayleyho, čo len svedčilo o ich správnom nasadení a hlavne cítení. Paul to aj napriek pokročilému veku nechcel odfláknuť a siahol i k hlbokému ručaniu, ktoré mu svedčilo rovnako ako vysoké fistuly. V Remember Tomorrow posielal do nebies pozdrav za zosnulého kamaráta, s humorom sa vyjadril o telesných potrebách človeka pred Charlotte The Harlot, oddýchol si pri Transylvanii a celú svoju životnú filozofiu zhrnul v Running Free. Bezkonkurenčný zážitok.
Napriek pádu odspieval bravúrny koncert
Blaze Bayley sa v polovici 90. rokov stal terčom kritiky, pretože sa vokálne líšil od "nenahraditeľného" Brucea Dickinsona. Až po čase vyšlo najavo, že album X-Factor, na ktorom sa podieľal, patrí medzi najlepšie počiny deviatej dekády. Z jeho drážok na koncerte odzneli len Man on the Edge a Lord of the Flies, ale i tie dokázali obecenstvo nadchnúť. "Zo všetkých piesní IM najradšej spievam The Clansman a aj po kompozičnej stránke ju považujem za jednu z najsilnejších," zveril sa pred koncertom nášmu portálu. A skutočne išlo o pastvu pre uši, pretože táto "hymna slobody" je takmer bezchybným trhákom. Nárez v podobe Futureal predstavoval povinnú jazdu no a koncert by nemal správne grády bez tutoviek Silicon Messiah, Robot a najnovšie i The King of Metal.
"Nie som kráľ... kráľom metalu ste vy... nikdy by som si nemohol plniť svoj sen byť spevákom bez vás..." vyjadril sa bez sentimentu na adresu fanúšikov. A pre potvrdenie týchto slov nemohol zvoliť nič lepšie, než fotografovanie a autogramiádu po koncerte. Koncerte, ktorý nepokazil ani nešťastný pád Bayleyho z reproduktoru naspäť na pódium. Koncerte, zaklincovanom dynamickým výjazdom Virus, ktorý sa ako diamant leskol na výberovke Best of the Beast z roku 1996. Koncerte, kde nezaznela žiadna skladba z éry Brucea Dickinsona, pretože ani jeden z protagonistov to nepotreboval. Ktovie aký názor by mal sám otec metalu, Steve Harris, ale to už je diskusia mimo témy tohto článku. Británia znovu nesklamala...
Na nespokojnosť nebol dôvod
Človek, pozorujúci túto kapelu desiatky rokov, by možno očakával spoločný duet, ktorý by preklenul priepasť medzi ôsmou a terajšou dekádou. Nič také sa vo štvrtok nekonalo a tak si túto predstavu musel každý návštevník v duchu premietnuť sám. Pre úplnosť, klub bol takmer vypredaný a aj keď by sa do jeho priestorov ešte zopár ľudí vtesnalo, návštevnosť bola na legendy tohto formátu adekvátna. Tí sa tešili z mladistvého zápalu Blazea a jeho neustále sa dvíhajúcich rúk aj z nestarnúceho Paula, ktorému sú obmedzenia neznáme. Či už chýbala tá či oná skladba, nebol tu dôvod na nespokojnosť z úst veteránov ani tínedžerov.
Elektrizujúci zážitok umocnila aj česká kapela Seven, ktorá sa predviedla v dobrom svetle. Spolu s hlavnými hviezdami potvrdili starú známu pravdu, že čím je víno staršie, tým viac sa zlepšuje jeho chuť. A čím neskoršie budú na zaslúžený odpočinok legendy odchádzať, tým lepšie sa budú cítiť aj staromilci, uctievajúci poctivé hodnoty - odvahu, česť, slobodu, spravodlivosť a hrdosť. V tomto smere nám môžu ísť metaloví hudobníci príkladom...
Autor: Marek Danko
Foto: PR
