Prečo je stále ťažké skĺbiť dva cudzorodé žánre? Ako sa dá správne vyvážiť pomer medzi zábavnou a umeleckou funkciou tanečnej hudby? Kde v tomto odvetví hrozí nebezpečenstvo, že sa hudobníci začínajú brať príliš vážne? A koľkými rôznymi spôsobmi sa ešte dá "sprzniť" Nirvana?
Akoby sa punkeri omylom ocitli na diskotéke
Trojica (štvrtý Noam Levinberg sa skrýval kdesi za mix-pultom) sa snažila strhnúť obecenstvo tak vehementne, že frontman Ido Fridman nezabudol ľudí hneď v prvej sekunde pozývať rovno k pódiu, pretože tí sa okúňavo krčili pri vzdialenejšom bare. Slušnosť káže splniť požiadavky hostí a netrvalo dlho, kým sa tancachtivých nadšencov nazbierala celkom slušná kôpka. To bol jeden z mála okamihov, kedy bolo Fridmanovi rozumieť takmer každé slovo. Inak zo seba vydával pomerne málo zrozumiteľné zvuky, hraničiace s revom divokých barbarov. Tie dotvárali kolorit tvrdého techna priam úžasne.
Mal som pocit, že napriek tvrdému elektronickému jadru sledujem bandu večne nespokojných punkerov, ktorí sa akýmsi nedopatrením objavili na diskotéke, prispôsobili sa novým podmienkam, a preto začali všade navôkol vrieskať svoje zatiaľ nevypočuté protesty. V tomto presvedčení ma utvrdzoval zúrivý gitarista Ben Krispin a aj keď v tom hluku nemal šancu predviesť veľa umenia, patril k neoddeliteľnej súčasti burácajúcej steny. Za jeho entuziazmom nezaostával ani bubeník s "typickým" izraelským menom Johnny Kay, pôsobiaci sebaistým dojmom. Akurát mi vadilo, že nepredvádza žiadne parády, pretože jeho údery sa niesli v takmer únavne jednotvárnej rovine.
V zajatí jednoliatej hudobnej zmesi?
Chápem, že išlo o zámer. Viacerí kritici sa na adresu kapely vyjadrili, že majú pocit, akoby ich skladby splývali do jedinej (a pomerne rozsiahlej) kompozície. Nebudem toto konštatovanie vyvracať, chýba variabilnosť tém a niečo, čo by z jednotlivých kusov tvorilo rýchlo rozpoznateľné piesne. Poskáčete si - ak ste rockovo orientovaní, možno i pohrozíte - no z koncertu si odnesiete najmä pískanie v ušiach a dunenie v hlave. Momenty prekvapenia som našiel v skromnom počte vtedy, keď sa kolos na istú chvíľu zastavil a nasledovala medzihra, gitarová vsuvka alebo melodický nasamplovaný zvuk. Určite by som takéto osvieženia privítal v hojnejšom počte.
Očakával som pestrejšie skĺbenie rocku s elektronikou, no Izraelčania stavajú skôr na silovom poňatí hudby. Rockovú dravosť bolo vo vzduchu cítiť poriadne a neopatrný poslucháč sa mohol energiou techna ľahko nechať strhnúť do víru diania. Ak sa spomenie grunge, vybaví si laik hlavne Nirvanu, ktorej duch nemohol chýbať. Lithium v podaní Bonafide3000 znel natoľko neuveriteľne, že som ho spoznal až pri známom riffe v prostriedku skladby. Celkom vydarená pocta umelcovi, od smrti ktorého ubehlo už 20 rokov. Čosi mi našepkáva, že na túto kapelu v budúcnosti ešte čakajú svetlé chvíle. Zatiaľ na mňa obrovský dojem neurobila, no ambicióznosť a vytrvalosť by z nej mohla učiniť originálnu (v zmysle prínosnú) formáciu. Hudobníci na to potenciál určite majú a pozitívom je, že sa neberú smrteľne vážne (príkladom je rok 3000 v ich názve).
Bonafide3000 nie sú počítačovou kapelou, dodávajú elektronickej hudbe rozmer živých nástrojov, vedia ju nadopovať punkovou energiou a strhnúť publikum. Musia však popracovať na pestrosti nápadov a rôznorodosti nálad, ktoré uspokoja aj náročnejších poslucháčov, ochotných pustiť si ich nahrávky aj v pokojnom domácom prostredí vlastnej izby.
Poznámka redakcie: Pokiaľ chcete nával dance-punkovej energie z Izraela okúsiť naživo, máte tento týždeň možnosť ešte v troch slovenských mestách.
21. 8. - Banská Bystrica, Záhrada
22. 8. - Bratislava, Re:Fresh Club - kúpiť vstupenky
23. 8. - Stará Ľubovna, Musefest Festival
Autor: Marek Danko
Ilustračné foto: Facebook.com/Bonafide3000
