Dlho a nahlas. Intenzívne. K tomu ešte niekoľko slov zvyčajne spájaných s duchovnými zážitkami. A to by možno stačilo na priblíženie koncertu Swans. Úplne najlepšie by bolo mlčať, no to by nebolo fér.

Swans robia veci inak. Na ich koncertoch síce človek zažije silný pocit spolupatričnosti, no je celkom jasné, že kapela nehrá pre potešenie a naplnenie očakávaní niekoho mimo nej samotnej. Priemerná skladba viedenského koncertu trvala aspoň 20 minút. Celý koncert Swans otvorili vlastným tempom, gradujúcou skladbou Frankie M. Postupne sa k úvodným Thorovým perkusiám pridával zvyšok kapely, nástroj po nástroji, bez náhlenia sa. Pomalé rozbiehanie sa akoby dalo každému hráčovi a jeho nástroju čas nájsť si svoj priestor, pohodlne sa usadiť. Možno práve preto boli Swans nasledujúce skoro tri hodiny ako jedno telo, sálajúce mohutnou energiou.  

Členovia Swans by asi nemohli byť navzájom odlišnejší – od Thora, ktorý tentoraz hustú hrivu a hrudný porast doplnil aj majestátnou bradou, po večne si vlasy uhládzajúceho Christopha Hahna, každý zo šiestich členov akoby bol celkom z inej kapely. Spolu však tvoria dokonalú jednotu a zvuk, ktorý presahuje žánrové označenia.

Áno, môžeme hovoriť o experimentálnom či noise rocku, o post punku. No najčastejšie používanými sú v recenziách a reportážach o Swans i tak slová, ktoré sa spájajú skôr s náboženskými rituálmi. Môže to pôsobiť neuveriteľne až smiešne, no práve pocit katarzie, vnútorného obrodenia, je tým, čo charakterizuje túto kapelu. Napriek tomu, že svojím spôsobom v nás všetky živé vystúpenia zobúdzajú čosi z pravekých náboženských rituálov, prinášajúcich pocit jednoty a transcendencie, Swans sú v tejto oblasti samostatná kategória. Hlučnosť gitár i bicích nástrojov vytvára priam fyzický zážitok zo zvuku (hoci viedenský koncert určite nepatril k tým najhlučnejším). Pieseň sa nemilosrdne tisne poslucháčovi do hlavy, triešti mu vnútro na mikročastice. Znova ich skladá, lepšie, inak. Ako pod ohňom, zoceľuje dušu.

Hlavnú zásluhu na tom má Michael Gira. Energické epicentrum, rukami naberá plné priehrštia poslucháčov – raz nám namáča nosy ako šteňatám do vlastnej slabosti, potom nás pozdvihuje k spoločnej extáze. Agresívne si razí cestu ďalej, neexistuje nevládzem. Tu sa dostávame až na dreň. Texty o smrti, sexe či pokusoch oslobodiť sa deklamuje s primálnou, občas až zvieracou energiou. Hoci je celý čas jasné, kto je pánom, nechá sa zvukom unášať, nechá ho prúdiť telom ako elektrinu a pružnými skokmi šelmy vydupáva z nástrojov maximum. Gira je na pódiu skutočne ako boh. Nie v zmysle boybandovských ideálov, marketingovo vybájeného archetypu dokonalosti. Je bohom, lebo je otcom, náhle, počas trvania koncertu, všemocným. Všetkých nás ovláda, vzhliadame k nemu, znášame jeho hnev a radujeme sa s ním v nekonečnej blaženosti. Keby chcel, môže nás zničiť, no na to príliš miluje.

Niekomu, kto koncert nezažil, môže takýto opis znieť až fanaticky. No Swans sú majstri v prazákladnej úlohe umenia – rozpúšťaní usadenín, otváraní myslí. Posvietia si s vami až na dno, tam, kam ste sa už ozaj dlho nepozerali, a vytiahnu vás aj von. Lebo život ide ďalej, lebo koncert pokračuje, hudba odsýpa.

A v tom všetkom je aj veľa zábavy – pod vlnami hluku sú v skladbách Swans ukryté vlastne celkom priateľské pesničky. Dali by sa okresať na gitarové spovede aj postpunkovú tancovačku. Tou, v záverečnom spojení Bring the Sun a Black Hole Man, koncert vyvrcholí. Dav sa vracia domov, s jemným pískaním v ušiach a neurčitým pocitom znovuzrodenia. A predovšetkým istotou, že Swans sú jeden z najsilnejších koncertných zážitkov, aké dnes môžeme zažiť.

Autorka: Michaela Kučová

Súvisiaci interpreti: Swans