14. máj je už pomerne ďaleko, ale stojí za obhliadnutie. Bol totiž pre stredoeurópskych fanúšikov rockovej a metalovej klasiky skutočným sviatkom - v rakúskom mestečku Zeltweg sa v rámci svojho svetového turné k aktuálnemu albumu Rock or Bust zastavila austrálska hardrocková skupina AC/DC a odohrala šou, na ktorú sa bude ešte dlho spomínať.

Očakávaný open-air koncert sa konal neďaleko pretekárskej dráhy Red Bull Ring, kde sa so svojimi priaznivcami zvykli stretávať piloti F1, aby s patričnou okázalosťou oslávili svoje víťazstvá i rekordy. Aj AC/DC majú na svojom konte za dlhé roky pôsobenia v prvej rockovej lige viacero rekordov, aj keď z iného súdka. Myslím, že i tento koncert niektoré prekonal alebo na ne aspoň siahol.

Je to isté, pokiaľ ide o počet prítomných divákov - podľa organizátorov ich nebolo menej než 115-tisíc! Ide tak o vôbec najväčší koncert, aký sa v Rakúsku kedy konal. Táto ľudská masa, zastúpená nielen domácimi, ale aj fanúšikmi z Maďarska, Slovinska, Chorvátska, Česka a Slovenska, sa sústredila na ploche dočasného koncertného areálu s rozlohou 75 tisíc m2. Celkový počet osobných áut, ktorými sa fanúšikovia do Zeltwegu priviezli, dosiahol 20-tisíc, a okrem nich okolo areálu parkovalo cca. 800 autobusov. Už len týchto niekoľko údajov je dôvodom, že si koncert AC/DC zaslúži pozornosť. Teda, okrem toho, že ide o jedno z najlepších zoskupení svojho žánru, ktoré žiari (alebo skôr horí) na "kovovom" nebi už vyše 40 rokov.

AC/DC v Zeltwegu, 14.5.2015 Zdroj: Ivan Straka

Koncert ako celodenný zážitok...

Oficiálny začiatok koncertu bol plánovaný na osemnástu hodinu. Už od rána však do koncertného areálu prúdili tisícky ľudí a pri výhľade z kopca, na ktorom parkovali autobusy, už po 15-tej hodine, kedy sa otvorili brány samotného dejiska koncertu, pripomínal velikánske mravenisko. Mnohí fanúšikovia dokonca dorazili už o deň skôr a kempovali. Podľa správ z rakúskych médií už hodinu po otvorení areálu prešlo turniketmi takmer 40-tisíc divákov (pre porovnanie: výsledná návštevnosť koncertu AC/DC, ktorý som zažil na pražskom Strahove v roku 2001, bola o štvrtinu nižšia).

Priznám sa, mal som isté obavy z toľkého množstva ľudí sústredených na jednom mieste, a predpokladám, že s podobnými pocitmi prichádzali aj iní. Moje strachy sa však rýchlo rozplynuli už po vstupe do areálu. Všade vládla pohoda, na každom kroku stánok s rôznym občerstvením i nápojmi, viacero kioskov s oficiálnym merchandisingom a tiež dostatok prenosných toaliet. Jednoducho žiadna brutálna tlačenica, ani dlhé rady pri stánkoch, naopak, všetci mali viditeľne dobrú náladu (niektorí až priveľmi), prechádzali sa, diskutovali, posedávali alebo ležali na tráve vďaka priaznivému počasiu, ktoré tak nenaplnilo negatívne prognózy.

... Aj pre predkapely

Asi hodinu pred oficiálnym začiatkom bola nielen atmosféra, ale aj davy divákov už omnoho hustejšie. Postupne sa mnohí začali pretláčať smerom k centru diania, ktorým, pochopiteľne, bolo gigantické pódium - tentoraz v tvare oblúka, či vlastne hlavy s čertovými rožkami - so 60 metrov dlhou konštrukciou, ktorú tvorilo 45 sťažňov a rahien, po oboch stranách vybavené veľkoplošnými videostenami. Pre tých, ktorí nemali odvahu alebo dostatok síl pretlačiť sa k pódiu, a zaujali vzdialenejšie pozície, boli ďalej od pódia postavené ďalšie dve veľkoplošné obrazovky. Opäť trochu štatistiky: všetku zvukovú, svetelnú a ostatnú techniku priviezlo do Zeltwegu až 300 kamiónov

Tesne po šiestej nastúpila prvá predkapela - zástupcovia miestnych farieb - salzburskí Purple Sounds. Päť mladíkov sa asi hodinu snažilo ako o dušu, ale ich romantický britpop ak už úplne nenudil, tak určite zaujal len málokoho (aké neočakávané, keď v publiku boli samí rockeri), a keby sa dalo, tak by si pri ňom mnohí asi aj zdriemli. Možno bolo na vine slnko, ktoré bolo ešte pomerne vysoko, takže o nejakej večernej atmosfére bolo počas ich vystúpenia ťažko hovoriť. V každom prípade boli istotne spokojní aspoň oni sami, že dostali túto príležitosť, šanca vystúpiť pred takýmto veľkým publikom sa tak ľahko nezopakuje.

Ako druhý predskokan na pódium doslova ako lavína vtrhla štvorica kalifornských chlapíkov Vintage Trouble, ktorej jednoznačne dominoval spevák - sympatický Afroameričan Ty Tyler, a určite to nebolo len kvôli jeho kanárikovskému saku. Táto veselá partia predstavila publiku kolekciu energeticky nabitých skladieb v originálnom retro štýle, v ktorom namiešali v správnom pomere južanské blues, R&B, soul a rock'n'roll. Na rozdiel od svojich predchodcov sa im podarilo (v tom čase už pomerne netrpezlivých) divákov dobre naladiť a na nejednej tvári vyvolať úsmev. Inak, spomínaný spevák nie je až tak úplne neznámy, ako vokalista sprevádzal na turné aj také hviezdy ako Tina Turner, Eric Clapton alebo Macy Gray.

AC/DC v Zeltwegu, 14.5.2015 Zdroj: Ivan Straka

Dopad kométy menom AC/DC

Po vystúpení oboch predskupín nasledovala asi polhodinová pauza, počas ktorej prebiehala úprava pódia pre hlavnú hviezdu večera. Slnko definitívne zapadlo (aké symbolické) a "špinavý" rachot mohol začať. Asi o 20:45 sa javisko ponorilo do tmy a na obrazovkách začalo premietanie animovaného letu kométy, ktorej dopad na povrch Zeme spôsobil silné výbuchy a plamene, ktoré sa z plátna "preniesli" na javisko.

Do končiaceho intra zazneli prvé tóny úvodnej skladby koncertného setlistu - Rock or Bust z rovnomenného albumu - a po rozplynutí dymu bolo všetkým jasné, že sú to naozaj oni, páni z AC/DC! Spev i hudba spočiatku zanikali v búrlivých ováciách publika. V rýchlom slede nasledovali skladby Shoot to Thrill z legendárneho multiplatinového albumu Back In Black (1980), s ktorým je spojený aj ďalší rekord - ide o druhý najpredávanejší album všetkých čias (po albume Thriller od Michaela Jacksona), ďalej Hell Ain't a Bad Place to Be z albumu Let There Be Rock (1977) a Back in Black.  

Od začiatku bolo jasné, kto zo seba vydáva najviac energie: gitarista Angus Young (nedávno oslávil šesťdesiatku), ako zvyčajne v školskej uniforme a v krátkych nohaviciach so vzdorovitým výrazom v tvári bol takmer nestále v pohybe, keď sa svojím typickým "kačacím" krokom presúval z jedného konca javiska na druhý. Nezaostával ani spevák Brian Johnson, ako zvyčajne so šiltovkou na hlave, ktorý aj vo veku 67 rokov spieval, či vlastne chrčal, ako za starých dobrých čias.

V zadnej línii pred trojposchodovým radom reproduktorov Marshall sa mala svoje miesto rytmická zložka kapely: pokojne pôsobiaci basgitarista Cliff Williams (dva dni pred koncertom oslávil 56. narodeniny), podobne statický Stevie Young (58), ktorý na rytmickej gitare v skupine nahradil zakladateľa AC/DC - svojho strýka Malcolma Younga, ktorý kvôli ťažkému štádiu demencie už nemôže hrať. Najviac tak vzadu vyčnieval svojím vzhľadom neprehliadnuteľný a neúnavný bubeník Chris Slade, ktorý už v kapele hral na prelome 80. a 90. rokov (v roku 1990 s AC/DC nahral album The Razor's Edge). Na aktuálnom turné zaskakuje za Phila Rudda, čakajúceho doma na Novom Zélande na súdne pojednávanie za údajnú objednávku vraždy a prechovávanie drog.


Greatest Hits Live ako na bežiacom páse 

Počas koncertu odznelo celkom 20 skladieb, ktoré až na tri novinky boli výberom toho najlepšieho, čo vzniklo počas existencie skupiny, aj keď mnohí môžu oponovať, že im v setliste chýbala tá či oná skladba (mne napríklad The Jack). Z nového albumu AC/DC predviedli okrem úvodnej pecky Rock or Bust ešte Play Ball a Baptism by Fire, obe však boli, aspoň podľa mňa, prijaté publikom v porovnaní s ostatnými skladbami vlažnejšie. Nechýbali ani také chuťovky ako Dirty Deeds Done Dirt CheapThunderstruck, počas ktorej plochy videostien križovali animované blesky, či Rock'n'Roll Train, ktorým sa večer prehupol k prvým vrcholom. Na pokyn Briana Johnsona najskôr publikum zborovo nasledovalo refrén jednej z najstarších skladieb skupiny High Voltage a následne energia vysokého napätia pokračovala v Hells Bells jedna z nadlhších skladieb, ktorá na koncerte zaznela.

V súvislosti s Hells Bells opäť trochu faktografie. O skupine sa od jej vzniku hovorilo ako o najhlučnejšej rockovej bande všetkých čias. Ani tentoraz nezostala tejto povesti nič dlžná, keď hladina hlučnosti dosiahla 140 dB a podľa príspevkov na sociálnych sieťach dunenie basov bolo počuť až v okruhu 25 km od miesta koncertu. Ako informujú rakúske médiá, približne o 21:30, kedy bola na rade skladba Hells Bells, bolo v tejto vzdialenosti zreteľne počuť aj "pekelné" zvony z jej úvodu.

Zrejme dlhé roky pôsobenia na hudobnej scéne sa podpísali na istej rutine. Skladby išli za sebou ako naprogramované v jukeboxe - koniec skladby, zhasnutie svetiel, krátky brejk, zapnutie svetiel, nová skladba. Interakcia s publikom bola pomerne strohá - spevák Brian Johnson sa prihováral publiku zriedkavo a dosť stručne, keď sa obmedzil na poďakovanie alebo pred uvedením piesne povedal, čo už fanúšikova väčšinou poznali z minulých koncertných šnúr ("We have something special for you!" uviedol Dirty Deeds Done Dirt Cheap). 

Myslím však, že tento malý "hriech" oddané publikum vôbec neriešilo, napokon, paradoxne, ani ono vzhľadom na svoju rekordnú početnosť nepôsobilo až tak mohutne, ako by sa čakalo. Masovo spievané refrény, volanie po prídavkoch, skandovanie, výkriky a pískanie vyjadrujúce spokojnosť, dokonca ani pyrotechnické efekty - teda atribúty, ktoré robia live predstavenia príťažlivými, sa rozplynuli do širokého okolitého prostredia. Open-air koncerty však skupinám ako AC/DC svedčia viac, než haly, tak si vyberte... 

AC/DC v Zeltwegu, 14.5.2015 Zdroj: Ivan Straka

To najlepšie na záver 

Takmer posledným vrcholom večera boli dve piesne pochádzajúce z albumu Let There Be Rock (1977). Najskôr Whole Lotta Rosie, počas ktorej sa na javisko spustila Rosie, známa nafukovacia bábika obrovských rozmerov, tentokrát v polohe ležiacej Venuše vykonávajúcej neslušné pohyby rukou. Možno málokto vie, že podnetom pre vznik tejto sklady bola osobná skúsenosť jej spoluautora, už nežijúceho speváka Bona Scotta, ktorý raz prežil noc s tasmánskou dievčinou rovnakého mena s nadštandardne kyprými tvarmi, a vyjadril sa, že to bola jedna z najtalentovanejších mileniek, aké stretol.

Druhou a zároveň poslednou skladbou pred prvým odchodom kapely bola Let There Be Rock, počas ktorej sa na veľkoplošných obrazovkách premietal mix záberov a animácií z bohatej histórie AC/DC - obaly platní, socha Bona Scotta, rockového vlaku, pekelného zvonu, bábiky Rosie, cover skupiny ACCA DACCA, či kanónov, ale ešte zaujímavejší bol úžasný 15-minútový sólový gitarový úlet Angusa Younga, do ktorého skladba vyústila. Angus na svojej gitare nielen hral, ale doslova sa s ňou hral, menil polohy, v ktorých ju držal, ležal na chrbte, jednoducho bol v úplne inej dimenzii. Pochopiteľne, divákov to privádzalo do vytrženia a ovácie nemali hraníc. 

Pár minút po tom, čo sa javisko ponorilo do tmy a fanúšikovia skandovaním vyžadovali prídavok, sa na plátnach rozhorel oheň, ktorý avizoval, že sa pocestuje diaľnicou do pekla. Trochu dlhší rozbeh a oproti štúdiovej nahrávke o niečo dynamickejšia verzia Highway to Hell publikum úplne rozbláznila. AC/DC však na záver ponúkla "iba" obvyklý dvojbalíček prídavkov. Posledným kúskom tak bol song For Those About to Rock (We Salute You), sprevádzaný tradičnými salvami z kanónov, ktoré sa zrazu pekne v rade objavili na javisku, a úplný záver patril pyrotechnike a pompéznemu ohňostroju. A tak o 22:45 skončila dvojhodinová perfektná šou jednej z posledných veľkých rockových skupín planéty.

AC/DC v Zeltwegu, 14.5.2015 Zdroj: Ivan Straka

Organizácia na jednotku

Po rozsvietení svetiel v koncertnom areáli nasledoval návrat do reálneho života. Nepredstaviteľná masa ľudí sa pochopiteľne chcela dostať čo najskôr k svojim autám alebo autobusom, čomu však bránili zákony fyziky. A tak ľudský had len pomaly postupoval z areálu a po jeho opustení sa rozdelil na niekoľko prúdov podľa smerov, v ktorých sa nachádzali jednotlivé parkoviská. Ešte dlho bolo v tme vidieť blikajúce červené svetielka čertovských rožkov na hlavách tisícov spokojných fanúšikov presúvajúcich sa trpezlivo pomalým krokom na miesta odvozu.

Organizátorom patrí uznanie, ako všetky nástrahy takej masovej akcie zvládli, ale bolo tomu tak aj vďaka disciplinovanosti veľkej väčšiny účastníkov koncertu. V tejto súvislosti sa však tiež potvrdilo, že čím viac ľudí pokope, tým je vyšší aj podiel tých, čo to prehnali s alkoholom. Žiaľ, aj počas koncertu svojské prejavy nadšenia takýchto "veselých" tiežfanúšikov narúšali pohodu a zážitok z koncertu u väčšiny publika. Tu však musím vyjadriť obdiv pracovníkom civilnej bezpečnostnej služby, ktorí veľmi pružne a nekompromisne zatočili s nespratníkmi, keď v prípade potreby okamžite zakročili a vyviedli ich z davu (na rozdiel od nepriaznivých skúseností z koncertov na Slovensku, kde sa rušenie ostatných považuje za normálne).

Ako ďalej, AC/DC? 

Mnohí, a nielen účastníci tohto koncertu, si kladú otázky, či to nebola posledná možnosť vidieť hrať naživo týchto rockových "dinosaurov". Jednak sú alebo čoskoro budú vo veku, v ktorom sú ich rovesníci na penzii, jednak sú tu problémy týkajúce sa definitívneho vyradenia Malcolma Younga ako hlavnej pohonnej sily a bubeníka s otáznou budúcnosťou. Intervaly medzi nahrávaním nových albumov a následnými svetovými šnúrami sa predlžujú (predchádzajúci album Black Ice vyšiel v roku 2008, turné prebehlo v roku 2009).

Prečítajte si: Ak je toto posledný album AC/DC, do dôchodku odídu so cťou

Optimisti na to reagujú poukázaním na prípady iných veteránov, ktorým vek nezabránil ísť ďalej - The Rolling Stones alebo Motörhead. Líder druhej spomínanej skupiny, spevák Lemmy Killmister sa k tejto téme vyjadril takto: "Ak si myslíš, že si pristarý pre rock'n'roll, potom naozaj si." A bubeník AC/DC Phil Rudd sa nechal počuť: "Angus je dobyvateľ. Do rockového dôchodku nikdy neodíde!" Tieto názory potvrdil aj koncertný zážitok z Zeltwegu, kde kapela predviedla po všetkých stránkach plnohodnotný výkon a ukázala, že prekážky spojené s vekom ju len tak nezastavia. A už vôbec nie akísi mladí náboženskí fanatici, ktorí po skončení koncertu rozdávali brožúrky popisujúce duchovné nebezpečenstvo hroziace zo strany AC/DC.


Setlist koncertu AC/DC - Rock or Bust World Tour
(Zeltweg, Rakúsko, 14. 5. 2015)

1. Rock or Bust
2. Shoot to Thrill
3. Hell Ain’t a Bad Place to Be
4. Back in Black
5. Play Ball
6. Dirty Deeds Done Dirt Cheap
7. Thunderstruck
8. High Voltage
9. Rock'n'Roll Train
10. Hells Bells
11. Baptism by Fire
12. You Shook Me All Night Long
13. Sin City
14. Have a Drink on Me
15. Shot Down in Flames
16. T.N.T.
17. Whole Lotta Rosie
18. Let There Be Rock

Prídavky:
19. Highway to Hell
20. For Those About to Rock (We Salute You)

Autor: Ivan Straka
Foto: John Shearer/Invision/AP (ilustračná titulná fotografia z Grammy), Ivan Straka (fotografie v článku)

Súvisiaci interpreti: AC/DC