Česká kapela Divokej Bill oslávila minulý rok svoje 15. výročie na scéne narodeninovým turné v Čechách. Teraz prichádza svoju šou predstaviť aj Slovákom. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s jej členmi Romanom Procházkom, Štěpánom Karbulkom a Adamom Karlíkom.
Štěpán: Pretože sme nemali čas a oslavovali sme v Čechách (smiech).
Aké máte očakávania od týchto koncertov, akí sú slovenskí fanúšikovia?
Adam: Slovenskí fanúšikovia sú výborní, jazdíme sem veľmi radi. Minulý rok sme sa sem nedostali z toho dôvodu, že sme sa veľmi sústredili na naše české turné, bolo s tým veľa práce. A zároveň sme tiež chceli, aby sa album, keďže vyšiel minulý rok, aspoň trošku dostal do povedomia vám Slovákom, pretože vieme, že keď sa album vydá, tak to chvíľku trvá, než sa dostane k ľuďom za hranice.
Turné má podtitul Možná přijde i Pekelník... Týka sa vašej rovnomennej skladby, ako to teda vyzerá - príde, nepríde?
Adam: To sa práve uvidí.
Roman: To je napätie, však? My sme sami napätí, fakt, sami nevieme, či príde alebo nepríde. To sa dozvieme, až keď budeme hrať (smiech).
Po toľkých rokoch koncertovania, vidíte nejakú zmenu v zložení fanúšikov? Prípadne ako sa vyvíja návštevnosť koncertov, ak ju porovnáte s minulosťou?
Adam: Tak samozrejme naše publikum starne spolu s nami. My sme jedna z mála kapiel, ktorá má široké vekové spektrum fanúšikov. Chodia na nás všetci od päť-šesťročných detí až po šesťdesiatnikov. Ale samozrejme najviac ich je v našom veku. Proste mladí produktívni pekní ľudia (smiech).
Roman: Takto v dobe recesie to má ekonomickú výhodu, že keď sme išli minulý rok na to turné v Čechách, kde nám chodilo okolo tritisíc ľudí, niekedy aj viac, že tí ľudia, ktorí sú starší a majú peniaze, sú schopní ich utratiť za merchandise a idú si naozaj ten koncert užiť. Je super, keď ti prídu 15-roční ľudia, ale tí tam prídu, dajú si jednu vodu a idú domov. A kapela žije okrem koncertov aj z okrajových príjmov, z tých barov a podobne, a to sú všetko tie príjmy, ktoré potom idú kapele. Dnes z tých albumov, ktoré si každý sťahuje a napaľuje, nič nezarobíš. Je to naša práca a my sa tým živíme, takže to potrebujeme, aby sme to mohli robiť tak, ako chceme. A sme radi za ľudí, ktorí prídu, užijú si koncert a ešte ťa aj pozvú na panáka, to je super.
A čo tá návštevnosť? S tou asi nemáte problém?
Roman: Návštevnosť je úplne super.
Štěpán: Ja to uvediem na pravú mieru. Tá návštevnosť mala nejakú špičku, kde to gradovalo, asi pred štyrmi rokmi, potom to išlo samozrejme všetko nižšie, ako u všetkých kapiel. A teraz je to tak, že to zase ide pomaly nahor. Ale nikdy to nebol žiadny "průšvih", ľudí na nás vždy chodilo veľa.
Adam: Dôležité je vedieť s tým zaobchádzať, naplánovať si to dopredu, aby to človek neobjazdil všetko, čo sa nám raz stalo. Potom sme to stopli a začali znova. Keď urobíš sto koncertov ročne a urobíš to trikrát, tak už tých ľudí nabudúce toľko nepríde.
Asi treba stále prichádzať s niečím novým.
Adam: To je ďalšia vec, treba stále robiť niečo zaujímavé a zmysluplné.
Roman: Je to také prepojenie, ako hovorí Adam. Je veľa kapiel, ktoré stále vymýšľajú niečo nové, napríklad Rybičky 48, stále jazdia aspoň sto koncertov ročne, ak nie viac. Ale niekedy môžeš donekonečna vymýšľať tisíce vecí a tí ľudia ti chodiť nebudú. Tam vidno tú tendenciu, ktorá stále ide dole a taktiež ani celosvetová ekonomika tomu nepomáha.
Adam: Môžeš koncertovať stokrát ročne, ale to stále jazdíš len po kluboch, a keďže nás je v kapele veľa, potrebujeme aj trochu väčšie pódium a do tých klubov sa nám veľmi nechce. Samozrejme občas robíme klubové turné, ale máme radšej väčšie pódia. Preto radšej hráme menej, ale väčšie akcie.
Keď sa chcete ako kapela uživiť, hráte aj firemné akcie alebo stačia len tie koncerty?
Adam: Samozrejme, že párkrát do roka hráme firemné akcie, ale oni nás tam vlastne nechcú, lebo potrebujú skôr popík, ak sa chápeme...
Roman: Alebo na to proste nemajú.
Adam: My to nepreferujeme a naša cena je taká vysoká a pre nás to nie je tak dôležité, aby sme to museli robiť, takže sa to stane možno tak párkrát do roka.
Roman: Je to predajnosť, niekedy to musíš urobiť, niekedy nie a keď už, tak si vyberáme. Áno, hrali sme na VIP akciách, ale poznám iné kapely, ktoré hrajú len firemky a tým sa živia.
Adam: Ono to nie je nič zlé, každý to má nastavené nejako inak.
Váš album 15 má v podstate už trištvrte roka, čiže nie je úplne čerstvý. Ste s ním s odstupom času spokojní? Vzhľadom na to, že ste si pochvaľovali prácu s producentom Pavlom Karlíkom.
Adam: Sme spokojní veľmi, opäť nám začali rádiá tie pesničky hrať. Siahli sme po producentovi Pavlovi Karlíkovi, ktorý tomu dal nejaký ksicht a je to jednoducho dobré.
Štěpán: Vrátila sa tam tá hitovosť.
Adam: Aj keď je to na viac počutí, nie je to až taký priamočiary album.
Neupustili ste teda od svojej hudobnej filozofie, aby ste sa prispôsobili rádiám a trhu?
Roman: Nevydali by sme to, keby to išlo proti našej filozofii. Skúšali sme akoby robiť tie hity, prerábať do nejakých "duc duc", ale rovnako sme to vrátili späť a urobili kompromis medzi tým pre rádiá. Je dôležité sa tam dostať, aby sa to dostalo k ľuďom, ale aj tak si ľudia vyberú svoje vlastné hity.
Plánujete s Pavlom Karlíkom spolupracovať aj v budúcnosti?
Roman: Minule sme sa o tom bavili v skúšobni, bubeník hovoril, ja to budem nahrávať doma, benjista povedal, ja to budem nahrávať u tamtoho. A jasné, v pohode, každý si to nahrá, kde chce, aj tak to nakoniec zmixuje Karlík. Ja osobne budem rád nahrávať s Karlíkom, pretože nám dal proste strašne veľa a hlavne feedback, ktorý sa nám nedostával za celú tú dobu. Konzultoval texty, muziku a malo to, myslím si, úspech. Ako pre nás, tak aj pre ľudí.
Ako u vás prebieha nahrávanie albumu? Sú to nervy, stresy, lebo tlačia termíny alebo pohoda, nejako to plynie?
Adam: Vždy nás tlačí termín. Keď to začína, tak je to dobré, také hahaha, ale potom, keď už ide do finále a treba na to nalepiť ďalšie veci - propagácia, PR, turné a podobne - tak to začína byť husté. Vždy sa dostaneme do tejto fázy, vždy si hovoríme, že sa to nesmie stať a dáme si časovú rezervu, ale ten termín je ten bič, ktorý nás dohnal to dorobiť.
Roman: Ale je to aj o tom, že sa nám po prvýkrát za celú dobu podarilo vydať album asi dva mesiace pred turné. Ja viem, že to znie divne, ale pre nás je to osobný úspech, pretože sme vždy album vydávali, keď začalo turné, ak nie neskôr. Ľudia nemali šancu si tie songy napočúvať. A teraz sa nám podarilo i singel hodiť do rádií a hrali to vlastne skôr, než sme išli na turné, čo si myslím, že kapele veľmi pomôže. A vždy sme k tomu smerovali, no až po 15 rokoch sa nám to podarilo.
Je ťažké po toľkých rokoch tvorby sadnúť si a napísať pesničku?
Roman: Asi nie je ťažké napísať pesničku, ale ide o ten čas, o tú tému, čo chceš zvoliť a či to funguje, alebo nie. Viem, že napríklad na tejto doske sme mali málo pesničiek, tak som si sadol a napísal som pesničku za päť hodín, samozrejme s tým, že už som ju mal dlhšie rozrobenú, tak som ju poskladal, niečo tam dorobil. Ale niekedy si sadneš, pol roka nenapíšeš nič, a potom za mesiac napíšeš päť vecí. Ten tlak tam vždy hrá veľkú rolu.
Štěpán: Ono to väčšinou nie sú celé veci, akože teraz vezmem celú pesničku a urobím aj hudbu a text. Nepoznám nikoho, kto by si naraz sadol, urobil text, hudbu a bol by to hit a hrali to rádiá.
Ste mnohopočetná kapela, ako to riešite, keď napríklad jednému z vás sa pesnička nepáči, s niečím nesúhlasí?
Štěpán: No tak keď sa ti to nepáči, tak môžeš ísť domov. (smiech)
Roman: Tam to máme tak, že z tých ôsmich ľudí sa o tom bavíme štyria, piati, ako to bude vyzerať, fungovať. Samozrejme, keď príde autor s pesničkou, tak vyskúšame, páči sa, nepáči sa, prerobíš to... My vlastne skúšame stále, každý týždeň, stále tam tie pesničky premieľame dookola.
Česká scéna? Všetci hrajú to isté
Dokáže mať kapela po toľkých rokoch spoločnej existencie ešte nejaké veľké vízie do budúcna? Tých 15 rokov na scéne, to je už tak trocha aj čas bilancovať, zažili ste toho mnoho, splnili sa vám sny...
Štěpán: Myslím, že sa nám splnili také sny, aké nikto z nás nemal.
Adam: Presne tak. Keď sme začínali, tak by nám nenapadlo, že sa tým raz budeme živiť a že to dotiahneme takto ďaleko. My sme boli banda mladých chalanov, ktorí si chceli zahrať a sa nám to proste podarilo.
Je ešte niečo, čo sa vám ako kapele nepodarilo a ešte o tom snívate? Nejaká tá méta?
Adam: Keď mám povedať sám za seba, mne sa tento život páči a pre mňa žiadna extra méta nie je, skôr aby nám to vydržalo, aby nás to bavilo, aby sa to ľuďom páčilo a dávať si méty, aby sme vypredali tento štadión, to je nedôležité.
Roman: Síce je to nedôležité, ale tiež sme si hovorili, že dáme veľkú Lucernu, ale nie, to nikdy nevypredáme, lup ho a bola vypredaná. A takto pokračuješ ďalej. Takže určite tie sny sú a keď sa v tých métach, kam sa chceš dostať, dostaneš aspoň na polovicu, tak je to super.
Adam: Samozrejme som to odľahčil, ale chceli by sme vypredať najväčší barák v Českej republike, teda O2 arénu.
Roman: A potom napríklad zvrhnúť Kabátov z trónu.
Štěpán: Ja by som chcel zvrhnúť Zemana.
Roman: Tých mét je veľa, chceli by sme aj jazdiť viac do zahraničia, na festivaly, dostať sa aj na tie zahraničné akcie. A to stačí na začiatok po 15 rokoch.
Ako kapela máte vypracovanú určitú pozíciu. Je to pre vás stále ľahké, živiť sa hudbou?
Štěpán: Dnes je doba taká, že naozaj je toho tu veľa, kapiel a tak, je to zahltené. Veď tá republika je fakt malá. My sme začali v podstate dosť skoro, inak by to nebolo také jednoduché. A navyše máme výhodu, že sme originálni. Takých kapiel je dnes málo. Keby dnes niekto priniesol husle a harmoniku, tak už originálny nebude. A dnes hrajú všetci punkrock, fakt všetci. Alebo sú to dídžeji s hip-hopom dokopy. Alebo to znie ako z MTV, čo nie je, samozrejme, originálne. Všetci spievajú anglicky, prečo?
Je na českej scéne niekto, kto vás zaujal a kto sa týmto neoriginalitám vymyká?
Štěpán: Nie. Všetci hrajú to isté.
Skutočne nikto?
Jednohlasne: Nie.
Roman: My sme hrali teraz na jednej akcii v Liberci, sedeli sme dole v krčme, tam bežalo Óčko a ja som polovicu tých kapiel nepoznal. Chalani hovorili, že to sú Česi, aj toto sú Česi... A všetci spievajú po anglicky, prečo? Keď sú v Čechách, musia predsa krucinál vedieť, že tá angličtina tu a na Slovensku nie je až taká rapídne rozšírená, ľudia tomu ani nerozumejú...
Štěpán: Na také kapely chodí sto ľudí.
Roman: Na to nikto nechodí a to je o tom, hoci nás nehrajú rádia, alebo napríklad kapelu Tři sestry, tak na naše koncerty chodí nespočetne ľudí. A myslím si, že nejakí Charlie Straight a im podobní by za to dali všetko možné. Je to super, mať kapelu a byť v televízii a v rádiu, ale keď im na koncert nikto nepríde, tak to je druhá vec, pretože rádia a televízia ťa neuživia. Kapelu nie. Potom musíš hrať na VIP akciách, festivaloch, staneš sa festivalovou kapelou, na ktorú príde do klubu 30 ľudí a to je oničom.
Štěpán: Oni tomu nevenujú toľko práce ako my. Majú PR, natočia klip, vyzerajú pekne, nahrajú niečo a za tri roky sa rozpadnú. A čo ako? Vypredali niekedy niečo? Prišlo im tisíc ľudí? Zarobili nejaké peniaze tým, že sa snažili? To všetko z nich urobilo PR. Aby na teba ľudia chodili dlho a veľa, tak musíš makať. To je celé.
Lístky na koncerty na Slovensku:
Autorka: Michaela Žureková
Foto: PR
Súvisiaci interpreti: Divokej Bill
