Legendárni Moravania minulý týždeň zavítali na Slovensko v rámci turné Třínohý pes Tour. Ešte pred ich príchodom sme písomne kontaktovali ústrednú postavu formácie Petra Fialu. Emailové rozhovory bývajú zradné, no gitarista, spevák a textár nás potešil - s trochou preháňania sa dá povedať, že čo myšlienka, to perla.
České i moravské koncerty nás veľmi povzbudili. Niekde bolo priamo vypredané, inde veľmi plno. Čo však v prípade Slovenska neznamená nič, pretože ako ste zmienili, je to veľmi nevyspytateľné. Ale to nám nebráni v tom, aby sme sa tešili! Jazdíme sem veľmi radi nielen na koncerty, ale i na dovolenky alebo výlety. Máme tu veľa kamarátov, moja mamka je z Popradu, takže i rodinu. Cítime sa tu ako doma -alebo teda u dobrých susedov. Niektorí slovenskí fanúšikovia nám už na Facebooku dali najavo, že sa na koncerty tešia, takže uvidíme. Ako vždy - očakávame to najlepšie, sme pripravení na najhoršie.
Minule ma na koncerte Buty príjemne prekvapil fakt, že našinci na české hviezdy 90. rokov nezabúdajú, hoci sem zavítajú zriedkavejšie než kedysi. Čím si vysvetľujete tento jav? Na ktoré kapely z tohto obdobia najradšej spomínate?
Myslím, že je to spojením niektorých konkrétnych pesničiek so životom človeka. Pri ich počúvaní sme proste niečo prežili a na to nie je možné len tak zabudnúť. Ja osobne veľmi nespomínam, skôr sa ženiem dopredu, ale celé deväťdesiate roky boli fajn. Bola to horúčkovitá a slobodná doba, ktorá sa s dnešnou prekomplikovanou, byrokratickou, prehnane korektnou a napriek tomu večne nespokojnou dobou vôbec nedá porovnať.
Slobody ubúda pod najrôznejšími zámienkami, najčastejšie z bezpečnostných, zdravotných alebo všeobecne prospešných dôvodov. Za chvíľu budeme mať na hlavách čipy a snímače, ktoré budú vyhodnocovať, či si náhodou nemyslíme niečo nepatričné. V autách budú bezpečnostné procesory, takže nikto neurobí žiadny dopravný priestupok. Naozaj si myslím a trochu i dúfam, že s týmto nezmyselným systémom postaveným na nekonečnej kontrole, nedôvere a strate zdravého rozumu naše deti zatočia, ale zatiaľ som skutočne rád, že som okrem iného prežil i tie dobrodružné deväťdesiatky.
Mne osobne sa páči váš nadhľad - k 30. výročiu ste si povedali, že urobíte rovnako zábavnú platňu ako Made in Valmez. Väčšina hudobníkov chce samých seba prekonávať, vám stačí, že to bude najmä o zábave. Kedy ste od svojej hudby získali taký vzácny odstup?
No, trvalo to. Rovnako sa samozrejme snažíme dostať aj o poschodie vyššie. Máme svoj štýl, to je to, čo hráme, to, čo máme radi. Ale nechceme ustrnúť a pobaviť a prekvapiť samého seba je vlastne to najťažšie. Tiež to vyžaduje veľa času a práce, kým nápad do hlavy dopadne a je zachytený. Niečo sa musí vysedieť a preškrtať, niečo je hotové za minútu a funguje to stále. Nechcem sa schovávať za lacnú zábavu, ale nechcem ani to, aby ľudia museli na koncerte dve hodiny počúvať jedno posolstvo za druhým. Život je skvelý a ťažký zároveň, a tak sa ho v pesničkách snažíme reflektovať. Všetci vieme, že umrieme, tak si teda poďme tú jazdu užiť - čo robíme, robme poriadne a nebojme sa ničoho!
O mnohom svedčí i fakt, že stále dokážete absorbovať cudzorodé vplyvy, ktoré pretavíte do vlastného štýlu. Nie je však takýto otvorený prístup voči "zásahom zvonku" niekedy skôr na príťaž než na osoh?
Mne je to skutočne úplne jedno. Netrápim sa tým, či je niečo veľmi mäkké, tvrdé, rýchle alebo pomalé. Nahrali sme viac než 200 piesní, nepotrebujeme nikomu nič dokazovať. Stále sa snažíme vyvolať pomocou tri minúty trvajúcej popovej skladby nejakú odozvu, emóciu, radosť, smútok, pocit súzvuku, atď. V kapele sú teraz samí výborní a všetkému bláznivému otvorení hráči, nejaké to svoje miesto na scéne sme si vybudovali a môžeme si robiť, čo chceme. Nie je to vôbec zlý život.
Pre vašu kapelu sú príznačné trefné texty o vzťahoch. Ako sa váš náhľad na problematiku ľudského spolužitia zmenil za posledných päť - desať rokov? V čom ste sa napr. poučili?
Fíha, to je predsa nekonečné vyučovanie! Som dvakrát rozvedený otec piatich detí, žijem sám a takto nejako som šťastný. Starám sa o deti, tie menšie mám vždy tri-štyri dni v týždni, potom idem na koncerty. So staršími synmi sa vídame aspoň raz za týždeň, voláme si, píšeme na messengeri, chodíme na kávu alebo pivo. Vzťah s deťmi je pre mňa základ. Trávim s nimi čo najviac času a užijeme si mnoho srandy. Snažím sa im byť dobrým otcom, venovať im čas, ukázať im svoj život, svoje hodnoty, ponúknuť im svoj uhol pohľadu.
Niekedy je to skutočne jednoduché, stačí povedať: Fakt chceš dopadnúť ako ja? (smiech) So ženami je to krásne, ale komplikované, a neviem, či ešte niekedy chcem žiť v akomkoľvek druhu napätia. Nemám žiadny plán, čo mi pripadá najrozumnejšie. Najskôr sa nejako postarať o seba a počkať, čo príde potom. Možno mi to mohlo dôjsť skôr než v päťdesiatke, ale zaplať Pán Boh aj za to.
Zdroj: Jakub FabiánHlavne sa z toho neposrať
Aj z názvov nových songov usudzujem, že sranda vás neopúšťa. Tu mi napadá jedno porovnanie: slovenskí pesničkári majú bližšie k smutnejším námetom, zatiaľ čo ich českí kolegovia sa hoci aj neradostné témy snažia väčšinou zabaliť do humornejšieho obalu. Čím si vysvetľujete tento jav? Na novom albume napr. máte metalovo ladené Architekti vlastní zkázy či Na krku mám závaží pár, no i tie sú podané pozitívne. Ako je to možné?
Ako autor textov sa držím hesla Ivana Hlinku, legendárneho hokejového trénera: Hlavne sa z toho neposrať! Nad témou smrti som veľa premýšľal, tým pádom som tiež musel premýšľať i nad témou života. Verím, že dobrý ľudský život je ten, ktorý končí s úsmevom a spokojnosťou z prežitého, čiže vlastne veselo. To ale nepríde samo. Je potrebné sa uvoľniť a naučiť sa prijímať život ako dar a nie ako trápenie či tryznu. Vo všetkej pokore si ho užiť, urobiť, čo sa dá, a ísť ďalej.
Minulý rok sa na albume 3x4=13 od Chiki Liki Tu-a objavila skladba Rači budu doma. Aký príbeh sa k nej viaže (tuším ide o rok 1988), prečo sa na žiadnom vašom oficiálnom nosiči neobjavila a ako sa vám pozdáva úprava v podaní Prešovčanov?
Je to pesnička o blbcoch, s ktorými vždy niekto manipuluje a používa ich ako palivo do matrixu. Na prvé albumy sa pesnička nevošla a potom sme na ňu zabudli. Úprava Chiki Liki Tu-a sa mi veľmi páči, máme tú kapelu veľmi radi!
Na Slovensku sa stále hovorí o tom, že v rádiách je málo slovenskej hudby. Aký pomer zahraničnej a českej hudby je v českých rádiách? Ktoré slovenské kapely v súčasnosti obľubujú dramaturgovia rádiostaníc? Všímajú si aj vás?
Myslím, že v Čechách hrajú zo slovenských skupín hlavne No Name. Rádia neriešim, nie sú veľmi o hudbe, skôr o akejsi nálade či profile, ktorý musí vysielaná hudba spĺňať. Stále sa snažíme, aby sme do rádií pretlačili nejakú novú pesničku. Teraz máme výbornú dosku, uvidíme, či z toho niečo bude. Avšak rešpektujem, že rádio je súkromná firma a majiteľ si môže robiť, čo chce a nikto mu do toho nemá čo kecať. Beriem to v pohode.
Niektoré kapely čakajú s uverejnením albumu na streamingových službách dlhší čas, aby si ľudia zakúpili fyzický nosič, čo zrejme nebude váš prípad, keďže Třínohý pes online je. Aký máte názor na takúto taktiku? Ako je to u vás s predajnosťou CD?
Nemám žiadnu taktiku. Nahráme album, vydáme ho na všetkých nosičoch - vinyl, CD a kazeta - a máme aj elektronický predaj - iTunes, Deezer, Spotify. Na druhý deň visí album na uloz.to. Necháme ho odstrániť a na ďalší deň je zase niekde inde. Neviem za koľko tisíc predaných nosičov je v Čechách zlatá doska, možno za dva, za tri?
Možno stačí predať len tisíc, v digitálnej ére sa znížili nároky na predaj fyzických nosičov... Slová "i cesta môže byť cieľ" majú dodnes nadčasovú platnosť. Človek si uvedomí, že ide vlastne o začarovaný kruh - po dosiahnutí jedného cieľa si totiž stanoví ďalší cieľ, takže dôležitejšia je vlastne skôr tá cesta. Existuje podľa vás nejaký konečný životný cieľ, kedy by bol človek definitívne spokojný a nestanovil si už žiadny ďalší?
Podľa mňa neexistuje. Každý nový deň je cieľ, ktorý prináša stovky drobných prechodných cieľov. To je na tom krásne. Nikdy nebude nič hotové ani dokonalé, nič nám neprinesie úplné vyslobodenie. Všetko sa bude diať stále dookola, narodíme sa, prežijeme život a umrieme. Všetci vždy opakujeme rovnaké chyby a prežívame tie isté radosti. Sú mi na smiech všetky impériá - osobné, finančné, štátne. Večný Rím, Tisícročná ríša... No áno a čo akože s tým. (smiech)
Ako je to u vás s cieľmi a cestami? Možno s touto úvahou súvisí text skladby Co bude pak alebo sa mýlim? Ktorým smerom je ešte možné brúsiť typický mňágovský rukopis?
Za seba môžem povedať iba to, že dnes popoludní pôjdeme s malými deťmi po cyklotrase z Rožnova pod Radhoštěm na Dolní Bečvu, tam si budeme kopať na futbalovom ihrisku, pôjdeme k rieke, cestou späť sa zastavíme v kníhkupectve a urobíme si doma skvelú večeru. Pokiaľ nezaspím s deťmi, budem sa pokúšať preškrtať textami nových pesničiek k čo najjednoduchšiemu odkazu, vymyslieť niečo, čomu sa sám zasmejem a čo ma prekvapí. Možností a ciest sú tisíce, stačí len vyraziť.
Vypočujte si album Třínohý pes na Deezeri:
Autor: Marek Danko
Foto: facebook.com/mnagaazdorp
Súvisiaci interpreti: Mňága A Žďorp
