Skupina Fallgrapp v piatok 7. apríla v trenčianskom Piano clube pokrstila svoj dlho očakávaný druhý album V hmle. Naživo predstavila osem z jedenástich noviniek a niektoré mali ešte väčšiu silu ako na CD. O skladbách z debutu Rieka to platí dvojnásobne, kapela za ostatné tri roky z hľadiska zohratosti a koncertnej živelnosti prešla obrovský kus cesty.
Práve krstný otec albumu Mišo Kaščák skupine po minuloročnom vystúpení na holandskom Eurosonicu sprostredkoval ponuku na zastupovanie významnou európskou bookingovou agentúrou. V pokračovaní rozhovoru, ktorého prvú polovicu sme zverejnili práve v deň krstu, nám však líder formácie Jureš Líška prezradil, prečo je rozbehnutie medzinárodnej kariéry momentálne pre oceňovanú slovenskú formáciu nereálne. Rozprávali sme sa aj o začiatkoch kapely, spolupráci s vydavateľstvom a zároveň komunitou zanietených profesionálov Gergaz, či o pracovnom režime hudobníka na voľnej nohe a jeho aktivitách vo svete folklóru, s ktorým je jeho život spätý už od detstva.
• Prvá časť rozhovoru •
Album V hmle pôsobí kompaktnejšie a "kapelovejšie" ako debut, ktorý bol podľa mňa ľahšie čitateľnou a zvukovo predvídateľnou kombináciou tvojich beatov, husľových partov a spevu. Ty sa ako spätne pozeráš na prvý album, keď ho porovnáš s týmto?
Samozrejme, bol to iný proces. Ja som pri prvom albume mnohým veciam ani nerozumel, veľa vecí som robil z brucha a systémom pokus-omyl, že toto sa mi páči, toto sa mi nepáči… Kdežto pri tomto albume už som oveľa viac uvažoval nad tým, ako tie veci majú znieť, ako ich zvukovo doladiť, aké frekvencie vyseparovať a podobne. Takže som s ním mal oveľa viac schizofrénie a aj oveľa viac práce. Predvídateľnosť a "zahmlenosť" sú v podstate takými protipólmi. Keď si vypočujem nejaký starší album Bonoba, napríklad Days to Come spred vyše 10 rokov, tak to je presne o tom, že tam boli výrazné motívy, kdežto na jeho novom albume je to už celé veľmi nekonkrétne. A ja určite nechcem ísť až do takej nekonkrétnosti. Zvuková odlišnosť oproti prvému albumu vychádza skôr z toho, že som sa snažil viac prispôsobiť kapele. Pri Rieke som vôbec nerozmýšľal nad tým, či ju budeme hrať ako živá kapela alebo nie.
Keď si tvoril prvý album, čo bol vlastne Fallgrapp?
Fallgrapp som bol ja a speváčka. A huslisti, keď som ich oslovil, že tuto by sa mi páčili husle. A to bolo celé. Teraz už som rozmýšľal aj nad tým, ako by sme to dokázali zahrať naživo, ktorý zvuk by kto hral a ako by sme ako kapela mali znieť. Pri prvom albume som to vôbec neriešil, lebo tá kapela vtedy ani neexistovala.
Spomínam si, že keď sme sa prvýkrát rozprávali, bolo to niekedy po vašom asi siedmom koncerte v tej veľkej zostave. Ako sa teda z projektu producenta a speváčky stala osemčlenná kapela? A ste stále tá istá zostava?
Sme tá istá zostava a nerád by som niekoho menil. Je priestor robiť alternácie napríklad medzi huslistami, keby niekto nejaké koncerty nemohol hrať. Ale nerád by som to robil, lebo to beriem tak, že takto sme kapela a toto je Fallgrapp. Do tejto podoby to vyplynulo prirodzene z toho, aký bol prvý album. Na začiatku som si myslel, že budem hrať tak, že všetky tie beaty pustím podmazovo, naživo bude speváčka a huslisti budú iba dohrávať. Takto sme v podstate odohrali naše prvé koncerty. Ja som dovtedy nemal skúsenosti s modernou muzikou, nevedel som, ako to robiť, ani som nikdy predtým nechodil na koncerty nejakých veľkých kapiel. Chodil som na folklór, hral som folklór, občas som zašiel na nejaký koncert… Ale vôbec som nevedel, ako to, čo som cítil pri tvorbe, preniesť do koncertnej podoby.
Až som postupne prichádzal na to, že by sa to dalo naživo robiť oveľa živelnejšie. Lebo keď si to vypočuješ na slúchadlách, ako je to upratané na albume, je to OK. Ale keď to chceš počuť naživo, tak sa ti tam pýta oveľa viac vecí. Ako by to však malo byť, som zisťoval až postupne počas tých prvých koncertov. Chcel som, aby tam bolo viac cítiť ten ľudský vklad, aby sa to posunulo a aby sa v tej hudbe naživo dialo niečo viac. Mal som na pár koncertoch na oživenie beatov perkusionistu, ale po pár hraniach som si uvedomil, že potrebujeme živé bicie. Bubeník to vie posunúť úplne inde, už len tým, že inak spraví nejaký prechod, inak to zalomí, zahrá činel tam, kde ho ja v tej produkcii nemám... To všetko automaticky tú kapelu robí živšou. Hneď, ako sme odohrali prvý koncert s bubeníkom, vedel som, že už sa inak nedá. Aj kvôli tomu sa veľmi teším na turné, sme už oveľa zohratejší a nová tvorba dáva hudobníkom ešte väčší priestor, aby sa ukázali. Veľmi ma proces príprav na koncerty baví, lebo ja si síce viem v štúdiu vyskladať, ako by som chcel, aby to znelo, ale keď to začneme ako kapela prerábať do live verzie, tak z toho v podstate zase vzniká niečo nové.
Čiže naďalej platí, že samotná tvorba pesničiek je výlučne tvoja doména? Že ty vždy prídeš už s hotovými vecami, ktoré potom ako kapela skúšate a upravujete do live podoby? Alebo ste na tomto albume aj viac kolektívne tvorili aranžmány?
Väčšinou sa snažím urobiť aranžmán ja, vzniká priamo pri procese tvorby pesničky. Keď u mňa príde nejaký hudobný nápad, hneď už riešim aj formu pesničky - ako asi majú byť usporiadané zvuky a nástroje, kedy čo nastúpi a podobne. Neviem predstaviť, že by to robila celá kapela spolu v štúdiu a všetci by sme do toho kecali. Samozrejme, môžu byť kapely, ale skôr menšie, ktoré spolu jamujú, prichádzajú nápady a aj ich spoločne dávajú do nejakej formy, ale u nás to nie je reálne. My fungujeme tak, že ja vymyslím pesničku a aranžmán, a potom si zavolám huslistov, že tuto si predstavujem husle. Potom si sadnem s bubeníkom, načrtnem mu svoju predstavu a začneme to robiť a pri tom zistím, že to môže byť ešte inak a zase to niekam posunieme. Čiže to, ako to ja vyprodukujem, je úplne iný proces, ako keď to dotvárame s hudobníkmi. A ešte iná je potom spoločná príprava na živé hranie.
Folklórnych aktivít mám stále veľa, je to dôležitá časť príjmov
Mám pocit, akoby na prvom albume bol o niečo väčší vplyv folklóru než v nových skladbách. Majú viac filmový, plnší zvuk, v ktorom husle až tak nevytŕčajú a aj tie motívy sú iné. Bol to tvoj zámer alebo je to prirodzený vývoj, že smeruješ akoby ďalej od ľudovej hudby?
Nebol to zámer a musím povedať, že ani pri prvom albume nebolo naším zámerom nejakým spôsobom odkazovať na folklór. Ale keď to tam ľudia počuli, tak som ich nechcel vyvádzať z omylu a hovoril som si, že OK, keď to tam počujete, tak to tam asi je. Ja som k tvorbe v tomto smere pristupoval rovnako na oboch albumoch. Možno je to iné v tom, že som medzitým počúval kvantá rôznej hudby a zrejme sa to moje cítenie menilo a profilovalo. Ale určite za tým nie sú, ani nikdy neboli, nejaké vedomé procesy, že teraz chcem, aby to znelo folklórne, alebo aby to znelo inak.
Ja napríklad strašne rád využívam pentatoniku, lebo ide veľmi dobre do uší, aj keď zase nesmie jej byť príliš veľa. Často je využívaná práve v ázijských folklóroch, Gejša je napríklad čistá pentatonika, aj V hmle je ňou ovplyvnená. V každom prípade som vždy dával husle do pesničiek tak, ako sa mi to páčilo a ako by tam podľa mňa mohli byť. Čiže keď na tomto albume nie je cítiť folklór, tak sa z toho nejdem tešiť, ale zároveň ani nie som smutný. Beriem to ako úplne prirodzený vývoj.
Mimo Fallgrapp si však stále spojený s folklórom, už si spomínal, že veľa cestuješ po zahraničných festivaloch. Aké sú tvoje ďalšie aktivity?
Tým, že sa hudbou živím, tak musím mať široký záber toho, čo robím. Neviem si predstaviť, že by som si na živobytie zarábal čisto iba hraním koncertov s Fallgrapp. Hranie s folklórnymi skupinami je pre mňa o zábave a zážitkoch, ale zároveň je to aj dôležitá časť príjmu. Týchto aktivít mám oproti minulosti viac, lebo tým, že som nechal prácu, môžem si brať aj projekty, ktoré sú cez týždeň. Predtým som mal dve folklórne kapely a pozvali ma ešte z jednej skupiny z Trenčína na zastupovanie za svojho člena, ktorý je vážne chorý. No už to trvá dlhšie, takže som v podstate už akoby ich členom, hrávam s nimi často. Čiže som v podstate spolu s Fallgrapp momentálne v štyroch kapelách, okrem toho chodím ako husľový lektor aj na rôzne festivaly alebo akcie, ktoré robia aj v pracovných dňoch rôzne osvetové strediská. Je toho celkom dosť.
Huslisti vo Fallgrapp sú vlastne tvoji spoluhráči z tých folklórnych skupín?
Áno, je tam môj brat Jakub, ďalší je Michal Pagáč, primáš kapely, v ktorej hrávam. A tretí huslista je Maťo Semrič, tiež folklorista, môj bývalý spoluhráč, ktorý si založil rodinu a majú malé dieťa, takže hraniu vo folklórnych skupinách sa už nevenuje. Ale keď som ho zavolal do kapely, tak sa tešil a je rád, že môže ako člen Fallgrapp zostať v kontakte s hudobníckym životom, lebo v podstate už v žiadnej inej skupine nehráva stabilne.
Sleduješ Zem spieva? Nechceli ste sa tam prihlásiť s tými folklórnymi skupinami?
Ja som bol na začiatku voči tomu skeptický a nechceli sme sa ani prihlásiť, lebo sme nevedeli, kto za tým stojí, aká bude porota… A potom som videl, kto bol v porote na kastingoch, všetko sú to moji kamaráti alebo známi a sú to naozaj odborníci na svojich miestach. Takže je to v tomto smere dobré, do poroty vybrali správnych ľudí, čo je pre muzikantov a umelcov asi to najdôležitejšie. Ale ako divák - videl som prvé dva diely a pre mňa to nebolo nejak objavné, aj keď to tak bolo v upútavkach prezentované.
Ty si ale z priamo toho sveta, pre teba to veľmi objavné byť nemohlo. No laici, ktorých je väčšina divákov, tam mohli spoznať mnoho zaujímavých umelcov.
Máš pravdu, ja som skoro 80 percent tých súťažiacich poznal a aj medzi postupujúcimi boli ľudia a kamaráti, s ktorými som mal možnosť pracovať. A v tomto je to fajn, že ich takto spoznáva celé Slovensko. Ja som mal trochu problém s moderátormi, ale v rámci toho, že to má byť kompromis medzi komerčnou, masovo prístupnou zábavou, ktorá tým divákom aj niečo dá, musím skonštatovať, že som s tým úplne v pohode. Akurát ma mrzelo, ako boli postrihané vystúpenia, to bol asi ten najväčší problém kastingových dielov. Lebo umelcom povedali, že si majú pripraviť program na tri minúty, ty si to teda nejak dramaturgicky vystaviaš, aby to postupne gradovalo a potom z toho vystrihnú len tie kvázi najzaujímavejšie momenty. Ale potom to vystúpenie často nedáva zmysel, keď nie je odprezentované tak, ako bolo umelcami vymyslené. Napríklad Ľudové Mladistvá - keď som pozeral ich vystúpenie v telke, tak mi to nedávalo zmysel. A pritom viem, že tí chalani sú naživo skvelí a je to úplne iné.
O (ne)reálnosti fungovania v zahraničí a komunite labelu Gergaz
Nový album si vydal opäť vo vydavateľstve Gergaz. Často to býva tak, že po veľkom úspechu prvého albumu kapela zmení vydavateľa s víziou, že sa tak môže dostať aj k iným poslucháčom, resp. osloviť širšie publikum. Ty si nad tým neuvažoval, resp. nedostal si nejaké ponuky?
Mal som jednu zaujímavú zahraničnú ponuku, keď sme boli na Eurosonicu (január 2016, pozn. red.). Mišo Kaščák mi vtedy posunul kontakt, resp. ponuku od jednej agentúry, ktorej zástupca nás tam videl hrať a chceli nás zastupovať v Európe. Už si presne nepamätám, či to bola bookingová agentúra alebo aj vydavateľstvo, zastupujú napríklad Hidden Orchestra a ďalšie veľmi zaujímavé mená. Ale musel som to odmietnuť, lebo mi rovno poslali kontrakt, ktorý keby som podpísal, tak by sme museli chodiť na koncerty po celej Európe, ktoré by nám dohodili. Ono to znie ako skvelá ponuka, ale je to spojené s veľkým záväzkom. Musel som zvážiť reálnosť takejto spolupráce a my nie sme skupina, ktorá by tak mohla fungovať. Všetci v kapele majú svoje životy a ja od nich nemôžem egoisticky chcieť, aby si ich prevrátili naruby kvôli hudobnej kariére.
Inak by som to zrejme bral, ak by sme boli menšia kapela a všetci bez záväzkov. Som s tým však absolútne zmierený a som vďačný už aj za to, že spolu môžeme robiť hudbu. Že si dokážu urobiť voľno a môžeme zahrať turné po Slovensku, v Česku, hrať na festivaloch. To je paráda, lebo mať osem ľudí v kapele, ktorí majú svoje zamestnania a rodiny, a dokázať ich zorganizovať, aby prišli na skúšku, niečo nacvičili a išli niekde zahrať, už to je pre mňa veľká vec. Takže tú ponuku som odmietol, aj keď ma veľmi potešilo, že by nás chceli zastupovať.
A vydavateľstvo nejaké iné… Nerozmýšľal som nad tým. Chalani z Gergazu sa ma pýtali, či budem aj nový album vydávať pod nimi a ja som automaticky povedal, že jasné. Nevidím dôvod vydávať v rámci slovenských vydavateľstiev u niekoho iného. Či by to bolo Slnko Records alebo Deadred alebo niekde inde, bolo by to zbytočné meniť. Tie vydavateľstvá sú v podstate na jednej lodi, všetci tí ľudia sa medzi sebou poznajú a dokonca spolupracujú (kompilácia Ostrov hudby, pozn. red.).
Čo pre teba vlastne vydavateľstvo Gergaz po tých rokoch znamená? Je to viac o tej skupine ľudí, kamarátov, ktorí aj spolupracujú ako umelci a pomáhajú si nejakými spoločnými aktivitami, alebo je ten label akoby firma, ktorá ťa podporuje a otvára ti nejaké dvere?
Kým som Gergaz spoznal, ani som nevedel, že tu nejaké také vydavateľstvo je. Vlastne som vôbec nič nevedel o slovenskej scéne mimo folklóru. No spolupracoval som vtedy s Jimmym Pé a on mi predstavil Gergaz ako internetový label, lebo v tej dobe vydávali nahrávky ešte iba digitálne. Ponúkli mi spoluprácu, že majú dosah na nejaké médiá, kde mi môžu spraviť promo, a že zabezpečia aj mastering, keď vydám album u nich. Pre mňa to bola veľká pomoc na začiatku fungovania v pre mňa úplne novom svete a som veľmi spokojný, lebo sme si sadli aj ľudsky. Sú to super chalani, ktorí hudbe rozumejú, majú dobré nápady, jasné ciele a vedia, čo treba robiť a ako to robiť. Majú podchytených veľa vecí, ktoré by som ja ako hudobník fakt nechcel riešiť, čo sa týka distribúcie albumu, peňazí, právnych záležitostí a podobne. To si fakt neviem predstaviť, že by som si to manažoval sám, takže som veľmi rád, že ma od mnohých vecí odbremeňujú a že sa na nich môžem spoľahnúť. Čiže je to aj o tom, že sme kamaráti, ale aj o tej zodpovednosti. Pre mňa je to komunita ľudí, ktorí si vedia spolu zabezpečiť naozaj veľa vecí.
Spomenul si Jimmyho, ktorý je tiež jedným z hostí na tvojom albume. On však robí o dosť inú hudbu ako ty, viac tanečnú, známym sa stal vďaka klubovým “bangrom”, nie pesničkami. Ako ste sa pri spolupráci na skladbe Session dostali na jednu vlnu tak, aby to na ten prevažne pesničkový a kľudnejší album zapadlo?
Za tým je jedna úžasná vec, ktorú robí práve Gergaz. Každý rok máme spoločnú akciu – session, objedná sa nejaký dom a tam sa všetci stretnú. Naposledy sme to mali v Česku, boli tam aj ľudia ako Monophobe z Rakúska, The High Corporation, zo Slovenska Jimmy Pé, FVLCRVM… Doniesli sme si tam každý svoju techniku a niekoľko dní sme spolu popíjali, zabávali sa, ale aj sme produkovali a snažili sme sa niečo vytvoriť. V podstate ani nešlo primárne o to, aby sme spravili nejakú hudbu, je to hlavne o tej interakcii, aby sme sa viac spoznali, skamarátili. Tak sme sa prirodzene naladili na nejakú vlnu, kde by sa nám podarilo vytvoriť niečo spoločne.
Samozrejme, každý tam robil inú muziku, ale ako muzikanti si rozumieme a vieme sa adaptovať na štýl toho druhého a prispieť tam niečím vlastným. Napríklad Pišta (FVLCRVM) sa zavrel s Monophobe-om a urobili nejaký beat, vzájomne sa inšpirovali a potom to nejak už na diaľku post-produkčne dorábali, teraz niekedy by to malo vyjsť. Takisto aj my s Jimmym sme si sadli a skúšali sme. Prvý deň sme nevedeli nič urobiť, ale potom sa to rozbehlo a Session skoro celá vznikla tam. Ešte som sa potom vo svojom štúdiu hral s aranžmánom, ale gro skladby vzniklo na tej českej session. A bolo super, že sa nám napriek rozdielnym štýlom podarilo nájsť spoločný ucelený zvuk. Sú tam aj Jimmyho divoké synťáky, ale zároveň aj živý element, či už je to môj vokál alebo perkusívne zvuky, takže je to taká synkréza obidvoch. Keď sme to urobili, obaja sme si na tom celý večer úplne išli, lebo tam bol ten vibe. Mali sme z toho dobrý pocit a keď to tam v tej chvíli je, a je to tam aj o hodinu a o dve, tak vieš, že je to OK.
Vypočujte si album V hmle na Deezeri:
Nebránil by som sa podpore rádií, ak by sa im naša hudba páčila
Pomerne krátko po vydaní prvého albumu sa vám podarila veľká vec. Mali ste koncert ako predkapela Bonoba, ktorý bol a asi aj stále je tvojou veľkou inšpiráciou, takže to bol taký splnený muzikantský sen. Máš teraz nejakú métu, ktorú by si chcel v rámci koncertovania s Fallgrapp dosiahnuť?
Neviem, asi nie. Toto bola naozaj taká méta, Bonobo bol pre mňa vždy jeden z top muzikantov. Ale bola to jedna z vecí, ktoré sa mi udiali strašne rýchlo, úplne nečakane a v podstate hneď na začiatku. Až tak, že som si to ani nedokázal užiť. Keby sa mi to udialo teraz, tak by som bol asi už inak nastavený, sebavedomejší. Vtedy to bolo také “wow”, prišli sme, odohrali sme, ale ja osobne som si to nedokázal vnútorne užiť, lebo to bol aj veľký stres. Teraz by som išiel za ním do šatne a vedel by som s ním pokecať, ale v tej chvíli som riešil iba náš koncert, aby sme dobre zahrali.
Teraz mojím snom a cieľom je, aby sme mali dobrý album, ktorý keď zahráme naživo, tak sa to bude ľuďom páčiť. To je pre mňa to najviac. Samozrejme, vždy môžeš byť slávnejší a mať väčšie koncerty, ale dnes som nad tým práve uvažoval, že načo je vlastne dobrá sláva? Podľa mňa, ak sa snažíš byť slávnym, tak to je úplne zlé. To by nikdy nemalo byť cieľom umelca alebo kohokoľvek. Cieľom by malo byť robiť to, čo chceš a robiť to najlepšie, ako vieš, ale nie kvôli niečomu.
Nedávno som pozeral jeden dokument a ľudia, ktorí sú slávni, tam hovorili, ako im to zničilo život, ako sa na nich ľudia hocikde pozerajú, že sa nemôžu ani prejsť po ulici. Nám také niečo u nás nehrozí, ale ide o to, že keď sa to dostane až do takého extrému, tak tá sláva je o ničom. Nikdy by som ju nechcel zažiť v takej miere, aby ma to obmedzovalo. Dnes má veľa mladých ľudí vízie života slávnych, chcú mať Bentley, firmu a neviem čo. Ja vôbec netúžim po tom, aby ma ľudia spoznávali na ulici, nepotrebujem žiadne zbytočne drahé veci. Som chalan z dediny a úplne by mi stačil normálny slušný príjem, z ktorého si môžem dovoliť všetko, čo budem potrebovať a občas zájsť na dovolenku. Mojím snom je uživiť sa tým, čo ma baví, byť dobrý v tom, čo robím, a vedieť si tým raz zaobstarať rodinu.
So slávou u hudobníkov súvisí aj hranosť ich pesničiek v rádiách. Ty si pár týždňov po vydaní prvého albumu zverejnil na svojom Facebooku zoznam reakcií od rôznych rádií, ktorým si poslal svoju tvorbu.
To som bol vtedy ešte v robote a nemal som čo robiť. (smiech) Tak som si to z dlhej chvíle vyfiltroval a dal dokopy.
Väčšina tých reakcií bola odmietavá, ale odvtedy sa zaviedli kvóty na hranie slovenskej hudby. Myslíš, že ti to nejakým spôsobom pomôže? Plánuješ rádiá s novým materiálom osloviť opäť?
Určite, skúsim to znova, za pokus nič nedám. Aj peniaze zo SOZA, ktoré hudobníkom-autorom chodia za hranosť v rádiách, sú fajn. Viem, že na SOZA má každý svoj názor, ale pre mňa ako umelca plní nejakú úlohu. Ak mi na základe hranosti v rádiách dokáže priniesť peniaze, ktoré mi prináležia, tak to má význam. Ak by mi to dokázalo pokryť napríklad výdavky na energie v štúdiu, bolo by to super. Určite by som sa podpore rádií nebránil, ak by sa im naša hudba páčila. Samozrejme, nechcem sa nasilu tlačiť do rádií, kde sa hrajú napríklad Twiinsky, ale ak by sa rozhodli, že chcú hrať aj moju hudbu, tak je to OK. Ja budem len rád, ak sa to tu začne postupne otvárať aj inej hudbe, akú na Slovensku bežne nepočuť. Urobím to teda tak isto, ako pri prvom albume - pripravím si nejaký promo pack a pošlem im album na vypočutie. Keď niečo z neho zaradia do vysielania, budem rád. Keď nie, nič sa nedeje.
Ja som ani nechcel, aby ten report vyznel tak, že nejak nad tým fňukám alebo čo. Bola to z mojej strany taká reflexia pre ľudí, ktorí nám fandia a sledujú nás a možno by nás chceli viac počuť z rádií. Ale je to samozrejme na každom dramaturgovi, či sa mu to tam hodí a chce to podporiť alebo nie. Aj vtedy prišlo veľa reakcií, že sa im páči tá hudba, ale nehodí sa im do konceptu, že ich poslucháči chcú niečo iné. A ono to asi nie sú len také výhovorky, napríklad som si všimol, že Europa 2 po prijatí kvót zaradila do rotácií niečo od Billy Barman a vzniesla sa kritika, ľudia im tam píšu, že prečo to hrávajú. Pritom si zober, že Barmani sú normálna slovenská kapela, ktorá vo svojej tvorbe reflektuje aktuálne trendy, a koľko mladých ľudí si ju ide. Ale je to niečo, s čím sa to rádio musí vedieť vyrovnať a ustáť to, lebo keď jeho poslucháči boli od začiatku “masírovaní” tým, že hrali rovnakú, väčšinou zahraničnú hudbu, a teraz zahrajú niečo iné a slovenské, tak to chcú ľudia automaticky zavrhnúť.
Na otázku prečo tvoríte po slovensky si raz povedal niečo v zmysle: "lebo slovenčina je krásna, ľubozvučná a spevná". Veľa ľudí, ktorí začínajú tvoriť hudbu, hlavne populárne žánre, ktoré sa zrodili väčšinou v Amerike alebo v Británii, najskôr spieva po anglicky a až potom zistia, že sa vlastne vedia omnoho lepšie vyjadriť v rodnom jazyku. No z hľadiska formy je tvorba slovenských textov omnoho náročnejšia. Angličtinu je ľahšie napasovať do modernej “západnej” hudby, je to jej prirodzený jazyk. Nie je tým pádom ešte spevnejšia?
Je, absolútne. Pre mňa je angličtina so všetkými svojimi nuansami naozaj krásny jazyk. Dá sa v hudbe všelijako naťahovať, jej hranice sú, čo sa týka spevnosti, omnoho viac rozšírené ako v slovenčine, kde máme striktné pravidlo rytmického krátenia a nemôžeme si predlžovať slabiky, ako sa nám zachce. Samozrejme, aj Angličan by ti určite povedal, že toto by tak nezaspieval, ako si to Slovák v anglickom texte napasuje. Ale je tam určite oveľa väčší priestor. Ďalšia vec je, že ľudia sú oveľa viac obklopení anglicky spievanou hudbou, takže keď idú mladí speváci niečo tvoriť, tak automaticky rozmýšľajú - hudobne - v angličtine. Dokonca aj mne sa to stáva a snažím sa toho zbaviť. Aj Nora mi hovorila, že keď si vymýšľam spevové linky, tak je lepšie dávať si ich rovno v slovenčine. Lebo keď vymýšľam melodické hatlaniny ovplyvnené angličtinou, v ktorej všetko znie krásne mäkko a všetko je tak pekne zakončené, tak potom pri tvorbe textov zákonite narazíme na mantinely. V slovenčine to tak pekne nefunguje, je to kostrbatejšie, takže nad tým treba viac rozmýšľať už pri tvorbe hudby.
Zdroj: Stanči KarellováFallgrapp v Trenčíne - viac fotografií z krstuAj práca na hudbe do reklám môže byť inšpiratívna
Patríš medzi málo slovenských nemainstreamových hudobníkov, ktorí sa rozhodli odísť z práce, aby sa mohli naplno venovať iba hudbe. Ako zatiaľ hodnotíš toto rozhodnutie?
Hudbe sa venujem naplno asi rok a pol. Bolo to nutné rozhodnutie, už som nevedel pracovať a zároveň tvoriť hudbu, chodiť hrávať, skladať. Musel som niečo vypustiť. Keďže som mal nejaké peniaze nasporené, riskol som to. Zatiaľ nebanujem, ale človek nikdy nevie, čo príde. A tak žijem aj dnes, stále nemám nič isté, stále neviem, čo príde, ale žijem z toho, čo ma baví a čo chcem robiť.
Ako teraz vyzerá tvoj bežný deň? Bolo ťažké nájsť si svoj režim a pracovať efektívne?
Bolo to mega ťažké a stále ho ešte hľadám. Muzikanti väčšinou tvoria po nociach. Keď sú ľudia doobeda v práci, my spíme alebo počúvame novú hudbu. Pracovať ideme poobede a sme tam často do neskorej noci. Ale ja som už dávno nemal taký večer, že by som bol v štúdiu do druhej-tretej v noci. Mával som za tie roky veľakrát také stavy, že mi to kreatívne začalo šľapať okolo jedenástej alebo polnoci, a to som bol niekedy hore aj do rána. Ja už na sebe cítim, že nevydržím tak dlho ako kedysi, ešte stále však nemám ten správny režim. A je to o to ťažšie, že mám veľa rôznych aktivít, nie je to porovnateľné s nejakou stereotypnou každodennou prácou. Snažím sa chodiť spať okolo polnoci, najneskôr jednej. Ráno si väčšinou vybavujem nejaké maily a komunikáciu na sociálnych sieťach, teraz bolo stále čo riešiť pred vydaním albumu. Chcel by som však nabehnúť na taký režim, že si pôjdem vždy doobeda zacvičiť, aby som mal nejakú fyzickú aktivitu. A potom poobede idem do štúdia a porobím, čo treba, či už nejaké komerčné veci na zákazku alebo pracujem na svojej hudbe. Ale pokiaľ ide o tvorbu, tak najviac kreatívny som vždy neskoro večer.
Čiže nočná múza prichádza, keď všetko ostatné stíchne, nikto ťa nekontaktuje, neriešiš internety…
Je to tak, vtedy sa to tak najlepšie deje a keď ťa to chytí, tak ani nevnímaš čas. Pre tvorbu je dôležitý absolútny kľud a odtrhnutosť od ostatného sveta, vtedy ten mozog asi najlepšie funguje. Ja to cítim napríklad aj v tom, že keď som nemal internet v mobile, tak som bol kreatívnejší a produktívnejší. Lebo teraz, keď si sadneš a každú chvíľu počuješ cink.... cink, tak ťa to vyhadzuje z pracovného rytmu. Keď som internet v štúdiu nemal, tak som mal len dve možnosti - počúvať hudbu alebo ju robiť. Ale to s tým “nočným módom” je u hudobníkov bežná vec, napríklad aj Prodigy hovorili, že keď robili svoj posledný album, tak ho museli robiť v noci. Veď ho aj nazvali The Day Is My Enemy (Deň je môj nepriateľ, pozn. red.).
Spomenul si, že okrem svojej hudby robíš aj rôzne komerčné projekty - hudbu do reklám, aplikácií, a podobne. Čo najzaujímavejšie si takto robil, čo ťa naozaj tešilo a nadchlo, možno aj inšpirovalo?
Ja som strašne rád, že sa mi ozývajú ľudia so zaujímavými ponukami, ktorí vedia, čo odo mňa môžu očakávať. Robil som asi len jednu vec, pri ktorej som zistil, že ju bytostne nechcem robiť. Ale všetko ostatné boli veci, ktoré ma naozaj zaujali, lebo sa buď jedná o dobrý produkt alebo to samotné zadanie bolo zaujímavou výzvou. Keď som napríklad robil reklamu pre Tatranský čaj, tak ma oslovili, že by chceli moju pesničku I.N.A na sedem spôsobov pre sedem rôznych spotov. A to si nevieš predstaviť, čo to je pre muzikanta, ktorý zloží pesničku, myslí si, že je dobrá, a potom ju má sedemkrát prerobiť tak, aby bola vždy dobrá. To je hrozné! Jediné šťastie bolo, že som na to mal väčší časový rámec, takže som si to aj celkom užil a zisťoval som, že je zaujímavé takto pracovať so svojou pesničkou a posúvať ju do nejakého iného smeru. Samozrejme, bol som pri tom veľakrát zacyklený, ale o tom to je, v tom bola tá výzva a bavilo ma to, bola to celkom inšpiratívna skúsenosť.
Alebo keď som robil reklamu pre Açaico, tak odo mňa chceli, aby som spojil folklór s capoeirou. V živote som to nerobil, ani som nevedel, čo mám robiť. Tak som si sadol k počítaču, otvoril som si Youtube a niekoľko hodín som si púšťal rôzne albumy capoeiry, na ktorých som hľadal motívy alebo rytmiky, ktoré by sa dali spojiť s našou ľudovou hudbou. Neviem, čo na to povedali ľudia, ani neviem, čo sa s tou reklamou nakoniec stalo. Ale už len ten proces, že som musel počúvať a spoznať toľko inej hudby a uvažovať nad spojením brazílskeho folklóru s naším, bol veľmi zaujímavý.
Máš veľa takýchto reklamných zákazok?
Ani nie. Teraz ma oslovili z jednej firmy, že by chceli moju hudbu do reklamy. Ale hneď mi aj napísali, že na to nemajú budget. Tak som išiel na Finstat, pozrel som si, kto tú firmu vlastní a aký majú ročný obrat, videl som tam zopár miliónov eur... A oni mi povedia, že nemajú 500 eur na hudbu. To trošku zamrzí aj naštve, tak som im poslal screenshot z Finstatu a oni mi na to odpísali: "Tak už nemáme záujem o hudbu." (smiech). Dobré, nie?
Prečítajte si tiež: Zažili veľký úspech aj krízu. Fallgrapp za tri roky dozreli a ich hudba je ešte lepšia
Zdroj: Stanči KarellováTurné Fallgrapp s novým albumom V hmle bude pokračovať v máji:
(hosť na celom turné: Himalayan Dalai Lama z Česka)
5. 5. - Prešov, Christiania + Petijee
6. 5. - Košice, Tabačka
12. 5. - Nitra, A cafe
18. 5. - Bratislava, MMC
19. 5. - Banská Bystrica, Záhrada - Centrum nezávislej kultúry
25. 5. - Brno, Fléda + FVLCRVM
26. 5. - Praha, Kino Aero
27. 5. - Kremnica, Akropola
Autor: Patrik Marflák
Foto: Stanči Karellová
Súvisiaci interpreti: Fallgrapp
