Z víťazky prvej série Slovensko hľadá SuperStar sa za niekoľko rokov stala "superstar slovenskej alternatívy". Za tento vývoj môže jej hudobné cítenie, ktoré je úplne inde ako súčasné rádiové trendy - nadväzuje na tradíciu folkového pesničkárstva, šansónu, koketuje s jazzovým spevom, a pritom zostáva prístupná pre všetkých, ktorí v hudbe hľadajú obyčajnú čistú krásu.
Oknom vychádza po piatich rokoch od tvojej poslednej nahrávky Nebotrasenie. Ako vznikal?
Je síce pravda, že ten album vznikol po piatich rokoch, ale medzitým sme mali celkom dosť roboty. Okrem koncertovania sme vydali Uspávanky spolu s mojou sestrou a švagrom, vianočný album Štedrý večer spolu s mojou kapelou a ešte som spolupracovala na albumoch Český kalendář s Michalom Horáčkom a na lajfke s kapelou Neřež, kde spievam pesničky pôvodnej formácie Nerez a party Zuzany Navarovej.
Čiže tej roboty bolo počas tých piatich rokov hrozne veľa a ja som sa tak nejako nevedela dokopať k vlastnému albumu. Zasekla som sa pri Nebotrasení a bála som sa, či ho budeme vedieť niekedy prekonať. Veľmi rada som spievala pesničky z toho albumu a ani som nemala vnútornú potrebu pustiť sa do nejakých nových. Až teraz rok, rok a pol dozadu, som sa zrazu dostala do takého štádia, že ma už tie staré až tak nebavia. Tak som si ich ospievala za tých 5 rokov, že mám pocit, že sme vyskúšali všetko, čo sa s nimi dá, a vyslovene som pocítila túžbu spievať nové piesne. A do toho ma dokopávali ešte aj môj manžel aj môj klavirista Dano Špinar, že by som už teda fakt mala vydať nový album. Takže tie okolnosti sa tak nejako premiešali a prišiel čas.
Nebotrasenie bol umelecký projekt, Oknom je zase iný využitím crowdfundingu. Zámerne robíš svoje albumy vždy niečím akoby špeciálne?
Pri tomto albume som chcela, aby to bolo také jednoduchšie. Nebotrasenie bola kniha s básňami s ilustráciami a pri tomto som mala pocit, že chcem väčšiu čistotu. Nechať to dýchať, aj obal je úplne jednoduchý, také je to celé priezračnejšie. Čo sa muziky týka, tak úplne pôvodný plán bol, že chcem iba gitaru a nič iné, že stále hrávam s klavírom, tak som mala chuť na zmenu, na niečo pesničkárske. A nevyšlo to, je tam nakoniec celá kapela, ktorá krásne hrá a posunuli tie pesničky do inej roviny, ale veľmi sa z toho teším. A ten pesničkársky album raz príde.
Na Slovensku je to s crowdfundingom také...
V plienkach ešte, možno to ešte ani plienky nemá. (smiech) Ja som o tom tiež veľa nevedela, počula som zo zahraničia, že to funguje, ale nikdy som sa tým nezaoberala. A keď sme nahrávali album, tak nám to navrhol kontrabasista Rasťo Uhrík. Boli sme z toho úplne nadšení. My sme takto podporili vydanie dvoch knižiek, čiže nám s mojím mužom prišlo prirodzené podporiť niečo, čo sa nám páči. Ale vôbec nám nenapadlo, že to môžeme použiť aj pre seba. Potom sme hľadali portál, cez ktorý by sme to mohli zrealizovať a tie české sú super, je to zabehané, aj ekonomicky pekne vymyslené, čiže by sme s tým nemali až tak veľa starostí. Jediné, čo bol problém, boli platby zo Slovenska, že tam nemali veľa možností, ako by ľudia mohli prispievať. Toto sa nám zdalo obmedzujúce a báli sme sa, či to mnohých ľudí neodradí. Tak sme pridali viac možností a vytvorili sme to pod hlavičkou Slnko records.
A sme veľmi spokojní, lebo sme náš cieľ naplnili takmer na 100%, potrebovali sme čiastku 4 000 eur a prišlo nám cez 3900. Mne sa veľmi páči ten princíp, že tie peniaze nie sú poslané len tak za nič. Nie je to benefičná aktivita, každý za svoj príspevok niečo dostane. Zapájajú sa do toho ľudia, ktorí majú pocit, že má niečo zmysel a chceli by prispieť. Aj keď niekto nemá veľa peňazí, tak si môže objednať pohľadnicu alebo CDčko a podporiť, to, čo je podľa neho podpory hodné. V našom prípade tak participuje na vzniku albumu, ale môžu to byť napr. knihy, iné druhy umenia, či šport... Je to veľmi široko koncipované a mne to príde ako super nápad. Vždy existovali nejakí mecenáši, ale väčšinou boli tie finančné objemy omnoho väčšie. Tu sa donorom môže stať takmer ktokoľvek.
Veľmi sa mi páčilo, čo mal jeden český portál v rámci crowdfundingu uvedené na stránke, že verí v morálne vyspelú a zodpovednú spoločnosť. Nie je v tom žiaden príkaz, nikto nikomu nič nekáže a myslím si, že to nie je ani hra na city, vyslovene je to pre ľudí, ktorí majú záujem o danú konkrétnu vec a majú pocit, že by k jej vytvoreniu chceli prispieť. Takže ja sa veľmi teším z toho, že si to ľudia našli a že sme im stáli za to, aby nás podporili.
Práve tým, že na Slovenku je crowdfunding pole zatiaľ moc neorané, zaujíma ma, aké ste mali reakcie na vašu výzvu?
Mali sme výborné reakcie, až sme boli prekvapení, lebo ja som sa na začiatku bála, aby to nebolo vnímané ako zúfalstvo z našej strany. No vedela som, aké má crowdfunding v zahraničí zázemie a aké skvelé veci už vďaka tomu vznikli, tak sme si povedali, že do toho ideme.
Každý sa rozhodne svoje peniaze prerozdeliť rôznymi spôsobmi, niekto dá peniaze na charitu, niekto sa rozhodne, že si chce kúpiť desať kníh za mesiac, niekto si dá denne tri kávy a niekto si vyberie, že chce podporiť niečo, čo má podľa neho zmysel a bežne by sa k tomu nedostal. A nič iné za tým podľa mňa netreba vidieť, žiadne prosíkanie, žiadne citové výlevy a podobne.
Takže som bola prekvapená, s koľkými pozitívnymi reakciami sme sa stretli. Potom sa nám ozvali aj ľudia, ktorí chceli pomôcť nakopnúť nejaký ich crowdfundingový projekt. My sme teda kvázi jedni z tých prvých, ktorí to na Slovensku skúšali, ale myslím, že sa to u nás o chvíľočku pekne rozbehne.
Ty poznáš oba svety, veľké aj malé vydavateľstvá, čo by podľa teba pomohlo slovenskej hudbe?
Inak paradoxom podľa mňa je, že Slnko records je momentálne najväčšie vydavateľstvo v rámci slovenskej muziky. Mám pocit, že to spojenie bolo pre nás veľmi prirodzené, že to tak krásne do seba zapadlo. Veľmi sa mi páči, ako Šina funguje, lebo na jednej strane je to emočná a vôbec psychická podpora a ak sa jej niečo páči, vie veľmi presne definovať, čo áno a čo nie. A hlavne je asertívna, nejde do niečoho, čomu neverí. Zároveň Slnko records má isté zázemie, isté publikum, kam vie presne cieliť informácie o novej muzike. To je myslím veľmi dôležité v dnešnej dobe, aby sa mierilo tam, kde to ľudia vedia zachytiť. Lebo dnes máme strašne veľa mediálneho smogu a množstvo informácii a reklamy a nie vždy je správne mierené všetko na tých pravých príjmateľov. Takisto rieši veľmi dobre distribúciu a veľmi férové je to aj čo sa financií týka, s tým som sa nestretla doteraz pri nikom inom, len pri Slnku.
Ja si myslím, že v tomto je cesta pre hudbu, ten Šinin štýl, že ona nikdy netlačí na pílu, všetko robí veľmi prirodzene. Tak to má byť. Mnohí ľudia plačú, aká je dnes zlá doba pre slovenskú muziku. No ja si myslím, že prichádza čas, keď si ľudia pomaly začínajú hľadať cestu späť k hudbe, že im už nestačí to, čo im ponúkajú len komerčné médiá. Vnímam to na našom hraní. Keď sme začali hrať naše piesne, tak nám na koncerty chodilo 10-12 ľudí. A my sme išli ďalej a hrali sme. A dnes tie sály, ktoré si vyberieme, dokážeme zaplniť a je to úplne super. Strašne sa z toho teším, lebo si myslím, že to naozaj nie je len o tých rádiách a médiách. Hudba, ak je dobrá a ak má šancu mať poslucháča, tak si ho aj nájde. Len treba chodiť, hrať, pracovať a tak nejako poctivo k tomu celému pristupovať. A naozaj mať v sebe predstavu, že všetko potrebuje svoje miesto a správny čas a potom to všetko do seba zapadne.
Raz si sa vyjadrila v zmysle, že veľké, mediálne známe kapely majú u nás často prázdne koncerty a že práve alternatíva je vlastne oveľa životaschopnejšia.
Netvrdím, že majú nutne prázdne koncerty, ale ja som už bola svedkom párkrát, že niektoré naše kvázi áčkové formácie museli rušiť turné, pretože nepredali veľké haly. Jednoducho dnes je to o tom, že nepríde 7 000 ľudí na koncert, asi treba byť trochu skromnejší v tých predstavách a odhadnúť nejakým spôsobom svoje možnosti.
Ja napríklad viem triezvo odhadnúť, že by som nevypredala 400-miestny kulturák. Ale viem aj, že sú miesta, kde predáme 250 vstupeniek a sú miesta, kde predáme 100 a na základe toho si odhadujeme svoje možnosti. A viem, že je to aj tak super, lebo keď sme pred piatimi rokmi vydali Nebotrasenie a chceli sme presvedčiť ľudí, že robíme muziku, ktorá by snáď aj mohla byť trošku hodnotná, tak tí ľudia tomu neverili, lebo som bola zo Superstar. Čiže ľudia, ktorí by tú našu muziku mohli mať radi, sa na to pozerali vyslovene cez prsty, že "panebože, prišla z komerčnej súťaže, ešte aj víťazka, čo už nám len ona, rýchlokvaska, môže ponúknuť". To bola jedna strana, a potom tá druhá, presne opačná, že "aha, ty si neurobila tie hity, ktoré sme chceli, a my sme teraz z toho sklamaní".
Nepatrila som vtedy nikde, nevedela som si nájsť to svoje publikum. Takže sme naozaj veľa chodili a hrávali len s Danom Špinerom, len klavír a ja, a hrali sme na rôznych miestach a pre fakt málo ľudí, a zrazu z 12 ľudí bolo 20, a potom 40 a stále viac... Na to sa nabalili tie pekné spolupráce s Neřež a Michalom Horáčkom... A teraz mám taký príjemný pocit z tej našej muziky, že už ma to neodvieva hore dole, ale že sa tak nejako zakoreňujeme, že už máme to svoje miesto.
Ako si spomínala tú rýchlokvasku, tento album je asi iný aj v tom, že si už nemusela ľuďom čosi dokazovať ako pri Nebotrasení.
Ani pri Nebotrasení som nemusela nič dokazovať a ak áno, tak len sama sebe. Nebotrasenie bolo pre mňa prelomové, lebo tam som skončila s kompromismi predchádzajúcich dvoch albumov. Oknom vznikalo ešte uvoľnenejšie. Už asi tri roky si hovoríme, že je nám dobre. Že sme si odohrali množstvo krásnych koncertov na krásnych miestach, že sa nám otvárajú dvere aj tam, kde boli dlho zatvorené. Tak sa z toho celého tešíme, je super, že sa nám podarilo prekročiť tú pomyslenú hranicu, ktorá nás delila od istých svetov. Hoci ja to pravdupovediac nemám rada, to delenie muziky na alternatívu a mainstream, lebo si myslím, že sa to veľakrát prelína. Počujem napríklad Katarziu a je mi ľúto, že na tej komerčnej stanici ju nezahrajú a ja si fakt myslím, že by sa to mohlo páčiť omnoho širšiemu publiku.
Veľa hudobníkov vystupuje proti podobnému nálepkovaniu, ale z hľadiska poslucháča sa kapela bez žánru ťažko približuje.
Rozumiem tomu deleniu, len hovorím o tom, že my napríklad netvoríme tak, že by sme rozmýšľali o tom, či to bude jazz alebo pop a už vôbec neuvažujeme nad tým, z čoho by mohol byť singel. V prvom rade sú to pesničky. Od Nebotrasenia sme si povedali, že kašleme na očakávania zvonku. Poďme si robiť album, aký my chceme. Chápem, že to mnohí hudobníci dnes vnímajú ako ťažkú dobu, no na druhej strane si vravím stále, že ľudia, ktorí majú naozaj radi hudbu a vo všeobecnosti umenie, si to proste hľadajú. Ak má niekto naozaj rád muziku a nie je to len ten poslucháč, čo potrebuje mať pustený ruch v pozadí, tak si ju nájde a o to viac je to publikum cenné. A zároveň si myslím, keď to mám takto zaškatuľkovať, že nemainstreamová hudba má vernejšie publikum. Že sú to ľudia, ktorí majú úprimný a skutočný záujem a keď sa im niečo páči, tak sú tomu verní. Navyše si myslím, že poslucháči, a ľudia všeobecne, sú veľmi podceňovaní v rámci hudobného vkusu, že toho zvládnu omnoho viac ako im servírujeme a zvládnu to mnohokrát s radosťou.
Ty si zažila aj pôsobenie vo svete mainstreamových médií a teraz robíš hudbu do menších sál, ktorá nemá byť len "šumom do pozadia". Čo pre teba bola najväčšia zmena na tejto ceste?
Stretávam sa s tým, že za mnou prídu ľudia a pochvália ma, že ste urobili strašne pekný album a veľmi pekné koncerty robíte a že ste si vybrali tú ťažšiu cestu. A to je strašný omyl. Ja som si vybrala oveľa ľahšiu cestu, lebo už neklamem ani seba ani publikum. Robím len to, čo chcem a tým pádom som sa veľmi uvoľnila. V rámci tvorby, v rámci práce s kapelou aj v rámci koncertov. Lebo nemám pocit, že idem prezentovať niečo, čo by som až tak veľmi nechcela. Pre mňa to rozhodnutie bolo veľmi, veľmi jednoduché.
Zopár rokov po Superstar som bola v takom čudnom stave napätia, že asi by bolo treba urobiť nejaký singel a tie rádiá to nechcú a čo mám robiť. Strašne som sa tak utápala v úplne zbytočnej sebaľútosti, až kým som si nepovedala, že kašleme na single, kašleme na tieto veci, poďme si robiť to, čo my naozaj chceme, a nebudem ja v kŕči z očakávaní, ktoré neviem a nechcem naplniť. A zrazu to bolo všetko strašne jendoduché, bolo jednoduché urobiť pesničky a predstaviť ich publiku a stotožniť sa s tým všetkým. Takže to bol asi taká najväčšia zmena, že ja sama som musela uveriť tej mojej vlastnej tvorbe a tomu, že je vlastne v pohode, že odbočím z toho môjho nevydareného mainstreamu.
Čo sú okrem Superstar pre teba také zlomové body, čo ťa posunulo ďalej k tomu, že sa teraz cítiš na tom správnom mieste?
Okrem ľudí, ktorí ma formuju (teda môj muž, môj syn, rodina, priatelia) si myslím, že to je aj o muzike a textoch, ktorú počúvam, o knihách, ktoré čítam. Pre mňa bol pomerne veľký míľnik v rámci muziky Divý mak od Sidzi Tobias. Takisto Pelikán od Jany Kirschner, albumy Dana Bártu, Zelená pošta, Emiliana Torrini, Hana Hegerová, Damien Rice, Lisa Hannigan...
A naozaj veľakrát ma ovplyvňujú aj knihy, ktoré čítam, spôsob, akým dokáže spisovateľ napísať to, čo bolo už milionkrát povedané, čo už sme milionkrát niekde videli, čítali, počuli… Tú istú vec dokážu spisovatelia, ktorí sú pre mňa dobrí, kvalitní a hodnotní, napísať tak, že ma to prosto zdvihne zo stoličky. Vyjadriť sa v rámci témy tak, aby to nebola fráza, aby to nebolo klišé, tak to ma dokáže nakopnúť. Veľakrát je to len veta alebo kúsok textu, ktorý si prečítam.
Občas nejaké slovo zaznie, obraz sa vynorí, ale sú to len také útržky, nikdy to nie je také, že ma kope múza a naraz sa to leje a tryská. Ja na to pravdupovediac ani veľmi neverím (smiech), myslím, že tvorba je normálne ťažká práca a zvlášť, čo sa mňa týka. Lebo viem, kde mám svoje limity a hrozne ma štve, že to zatiaľ neviem prekročiť a bohvie, či sa mi to niekedy podarí. Mrzí ma, že sa dá všetko vyjadriť ešte oveľa krajšie a lepšie a oveľa intenzívnejšie, ako to robím ja. Na isté veci už prosto nestačím.
Od Superstar to už je 10 rokov - keď sa pozrieš späť, čo ti to dalo? Teda okrem toho, že ľudia poznajú tvoje meno?
Ja si myslím, že to najdôležitejšie asi je, že to meno zarezonovalo. Aj napriek tomu, že som sa s tým dlho musela biť, tak ľudia vedeli, kto som a niekto mi vďaka tomu dal šancu. Myslím si, že na jednej strane by to bolo ľahšie bez Superstar, ale neviem, či by som sa dokázala hudbou aj živiť. Aj keď boli ťažšie obdobia, tak tých 10 rokov sa živím hudbou a tie posledné roky, odkedy sme vydali Nebotrasenie, tak to má stúpajúcu tendenciu. Máme aj viac koncertov, aj sme spokojnejší, že všetko to tak nejako celé rastie. A nie som si úplne istá, či by toto bolo aj bez súťaže. Možno by som občas spievala po kluboch popri nejakej inej práci, no neviem, či by som mala odvahu povedať si, že poďme hrať a nerobme nič iné. Takto sa môžem naplno venovať tomu, čo mám rada, čo je pomerne vzácne a som za to vďačná.
Prečítajte si: Prvá Superstar po 10 rokoch: Kto sú skutoční víťazi a ako znie ich hudba?
Autorka rozhovoru: Michaela Kučová; úvod: Patrik Marflák
Foto: Vlastimil Slávik
Súvisiaci interpreti: Katarína Koščová
