Hiromi Uehara - japonská klaviristka, ktorá má vo svojich dvadsiatichdeviatich rokoch na konte 6 albumov, zavítala začiatkom novembra opäť na Slovensko, tentokrát v rámci podujatia One Day Jazz Festival sprevádzaná Johnom Shannonom, Tonym Greyom a Martinom Valihorom. Pri tejto príležistosti sme jej vo štvrtok 6. novembra položili niekoľko otázok.
Slovenskí fanúšikovia majú neuveriteľnú energiu, ktorá ma vždy úplne prevalcuje - ich tváre sú plné silných emócií.
Akým kľúčom si vyberala playlist pre tento večer?
Čas na vystúpenie v rámci programu bol obmedzený, takže som sa prispôsobila a vybrala tomu adekvátne skladby. Predovšetkým to ale boli piesne z nového albumu Beyond the Standards.
Do popredia ťa vystrelil album Another Mind, akými zmenami prešla tvoja hudba od tých čias?
Myslím, že sa mi trochu zlepšila technika hry na klavíri. Cvičím každý deň - podobá sa to výstupu na kopec, kúsok po kúsku sa snažím vyšplhať po pomyselnom rebríčku hrania.
Sama tvrdíš, že tvoja prvá učiteľka hudby ťa naučila vnímať nielen technické aspekty, ale aj intuitívnu stránku veci – stretávaš sa ešte s ňou?
Áno, vždy, keď sa vraciam do svojho rodného mesta Hamamatsu, stretneme sa a vedieme dlhé debaty do noci.
V štrnástich si hrala v bývalom Československu s tamojšou filharmóniou, ako si spomínaš na túto skúsenosť?
Pamätám si, že Praha bola nádherným mestom. S orchestrom sme hrali Vltavu od Bedřicha Smetanu, čo vo mne zanechalo úžasný a najmä neopakovateľný dojem.
V roku 1999 si nastúpila na Berklee College of Music v Bostone – čím sa roky strávené na tomto mieste vyznačovali?
Najlepšie na tých časoch bolo, že som sa stretla s neuveriteľným množstvom talentovaných ľudí a aj kapela, ktorá je tu dnes so mnou, je zložená z bývalých študentov Berklee. Naučila som sa mnohému, ale to skutočne najdôležitejšie sú ľudia, ktorých som tam stretla.
Počas svojej kariéry si spolupracovala s mnohými svetoznámymi menami ako Richard Evans a Chick Corea – čo ti najviac utkvelo v pamäti v súvislosti s nimi?
Obaja majú množstvo skúseností - sú ako gigantické knižnice s množstvom políc a ja sa každou sekundou počúvania ich hudby snažím obohatiť svoje, zatiaľ skromné, poličky.
Uvádzaš viacero interpretov, ktorí inšpirujú teba – aký je to pocit, keď je niekto inšpirovaný tvojou hudbou?
Som ešte asi príliš mladá na to, aby som niekoho ovplyvňovala. (smiech) Síce ma to teší, ale ešte stále mám čo zlepšovať, aby som raz mohla povedať, že som sa zbavila toho, čo mi kto hovorí a jednoducho šla za svojou hudbou.
Ako by si ju ale pomenovala jednou vetou?
Hm...ťažko povedať. Robím hudbu, ktorú mám rada a som šťastná, keď sa nájdu ľudia, ktorým sa takisto páči. Niečo ako súzvuk myšlienok medzi mnou a publikom.
Aké sú tvoje plány v blízkej budúcnosti?
Budúci rok by sa na trhu mali objaviť dve DVD, Live koncert s Martinom (Valihorom) z roku 2005 a živý záznam z roku 2007.
Stále sa držíš svojho sna o veľkom koncertnom diele?
Áno, veľmi by som ho raz chcela uskutočniť.
Dokážeš označiť niečo, čo je pre Martina typické?
Bubny sú síce bicím nástrojom, no keď na ne hrá Martin, znie to ako skutočná melódia. Hrá celým srdcom a aj napriek faktu, že sme spolu viac ako polovicu roka každý deň, ma ešte stále vie niečím prekvapiť. Myslím, že najviac mi imponuje práve jeho invenčnosť a snaha vymyslieť vždy niečo nové.
Čo tvoj vzťah ku slovenskému jazzu?
Často ho počúvam - máte množstvo rôznorodých interpretov.
Existuje vec, na ktorej sa nikdy ako "kapela" nezhodnete?
Hádam len na tom, kto bude sedieť v lietadle pri okienku. (smiech)
Narodila si sa v meste Hamamatsu, akí sú jeho obyvatelia v porovnaní s ľuďmi v Amerike a v Európe?
Hamamatsu je rozhodne iné ako veľkomestá mimo Japonska. Obyvatelia dokonca vedia veľa o Slovensku, čo nie je pre tento región vôbec typické, avšak s Martinom tam máme každoročne koncerty, čím sa im snažíme priblížiť aj inú kultúru.
Na Slovensku, ale aj v iných krajinách, sa japonská kultúra často hádže do jedného vreca spoločne s čínskou a inými ázijskými kultúrami. Aký je podľa teba rozdiel medzi nimi?
Japonci sú veľmi milí a pohostinní. Stále sa usmievame a sme veľmi pasívni - to je asi našou najvýraznejšou črtou.
Autor: Miroslav Meňhert
Preklad: Eva Spišiaková
Foto: Igor Daniš
Súvisiaci interpreti: Hiromi
