Dan Bárta sa na Slovensku pohybuje často a veľmi rád. Aktuálne absolvuje s Richardom Müller akustické turné, po ktorom bude nasledovať séria koncertov s Darou Rolins. Okrem svojej vášne pre Slovensko a slovenčinu sa v rozhovore pre Hudba.sk pozastavil i pri ilegálnom sťahovaní hudby, ktoré prirovnal k slovám o Jánošikovi - bohatým bral a chudobným dával. Otázku, na ktorej strane stoja hudobníci však zodpovedať nedokázal...
To je už desať rokov? To fakt letí... Je to v pohode, i keď v tomto prípade ide o trošku iný model, pretože hráme spoločne viac skladieb. V Lucerne to bolo iba hosťovanie v Tlakovej níži a teraz sú to až štyri piesne. V zásade sa ale cítim tak, akoby to bolo iba včera.
To obdobie je označované za Rišove najlepšie. Cítite nejaký rozdiel v súčasnej interpretácii tých skladieb?
Ani nie. Keď už niečo hráte takú dobu, tak to viac menej funguje ako podmienený reflex, takže sa tam žiadne závažné zmeny nekonajú. Že by to zrazu bola viac hudba alebo "nehudba", prednes alebo šansón – to sa nedá posúdiť. Sú veci, ktoré som od neho ešte nepočul, zvlášť tie novšie, ale to je už iný prípad. Napríklad taký Chelsea Hotel je prvotriednym šansónom, ktorý pristane jeho veku, charakteru a vzťahu ku svetu. Ak sa však bavíme o "výťah opäť nechodí", tak žiadna zmena – stále nechodí rovnako.
Vy ste v jednom rozhovore spomínali, že šansón nie je vašou šálkou kávy...
Tak nie je to úplne to, čím by som sa opájal, keď chcem počúvať hudbu. Ja som rád, keď ten prednes viac komunikuje s formou a je založený na pevnej rytmicko-harmonicko-melodickej mreži skôr, ako na prednese. Osobne sa považujem za hudobníka, než šansoniera, keďže ten žáner má pre mňa príliš zvláštny charakter. Svojím spôsobom ide o niečo medzi herectvom a spevom. Je to taký typ sebaprezentácie, ktorý nedokážem plne intepretovať, a preto sa mu vlastne ani nevenujem.
O pár dní predvediete s Darou Rolins menšiu ochutnávku vášho pripravovaného turné, ktoré by sa malo uskutočniť v marci 2012...
Dúfam, že bude a že si zaspomíname na rok 1998 a obdobie Sexy Dancers. Celé to vlastne vzniklo tak, že sme s chalanmi rozmýšľali do čoho sa pustíme a dopadlo to tak, že sme sa rozhodli spraviť šnúru s nejakým hosťom. Jasná voľba teda padla na Darinku, ktorej sme zavolali, či má čas a pôjde do toho s nami. Súhlasila, a tak sme urobili taký program, v ktorom ani jeden z nás nezlezie z pódia. Hrať budeme všetko možné – jej veci, moje veci, covery, improvizácie... Čo sa nejakých termínov týka, tak istá je zatiaľ iba Bratislava a potom sa uvidí. Predpokladám však, že to bude pol na pol Česko a Slovensko, a to najmä väčšie mestá ako Banská Bystrica, Košice, Martin, Trenčín...
Richard Müller a Dan Bárta - Tlaková níž (live in Lucerna, Praha)
Vy sa veľmi rád vraciate na Slovensko...
Slovensko mám rád. Spoznám tu veľa ľudí a dá sa povedať, že sa orientujem v jazyku, čiže je to krajina, ktorá je mimo Českej republiky môjmu životu najbližšia.
Keď ste načrtli jazyk – ako jediný český interpret hovoríte u nás po slovensky, čím to?
Skúšam to a skúšam sa nehanbiť. Mne sa slovenčina páči – to po prvé. Po druhé, koľkokrát vie človek iný jazyk, toľkokrát je človekom, takže znásobujem svoj existenčný potenciál. (smiech) A v podstate sa ju učím aj preto, lebo nevylučujem, že by som časom skúsil písať veci aj v slovenčine. Okrem toho – myslím si, že ide o prirodzenú ľudskú reakciu. Ak na mňa niekto začne hovoriť po slovensky, tak mu tak aj odpovedám.
Okrem hudobných vecí sa ešte stále angažujete aj v divadle. Vizita od Jaroslava Dušeka je vašou srdcovkou už niekoľko rokov...
To je pravda. Myslím, že je fajn sa tri alebo štyrikrát do roka postaviť na divadelné dosky a trochu si "povyraziť". My tam vlastne zastávame rolu hudobnej kulisy, ktorá improvizuje k improvizovanému scénickému predstaveniu, čiže druhý plán – akýsi akustický komentár. Čaro improvizácie je v momentálnej otvorenosti. Zvyčajne existuje nejaká hudobná téma, v rámci ktorej všetci na pódiu držia pri sebe. Skladba sa časom vyvíja ako samostatný celok a voľné plochy v nej sa následne istým spôsobom obmieňajú. Aj tak je to skôr o momentálnej nálade hudobníka alebo hudobníkov.
Váš posledný album Theyories ste vydali spoločne s Robertom Balzarom. Do akej miery zasahoval do výberu skladieb?
Na začiatku vôbec, potom už áno. Základným konceptom boli moje osobné kultové záležitosti. Spoločne sme potom urobili aranže, hľadali tvar a výraz tej ktorej veci. Bola to krásna práca – také objavovanie štruktúry, z ktorej tá hudba znie.
Vaším prvým zakúpeným albumom bol Fragile od Yes. Ich skladby však na nahrávke chýbajú...
To je možno preto, že ich tak obľubujem. Úprimne by som asi ťažko našiel jednu konkrétnu vec, ktorú by som chcel spracovať. Z toho teda implicitne vyplýva, že možno raz dôjde k nejakému menšiemu projektu, kde by sme spracovali niekoľko rôznych skladieb od Yes. Moja predstava zahŕňa päť až desať vecí, ktoré by sme si upravili podľa seba a uvidelo by sa, ako by to vyzeralo. Zatiaľ je to však iba v rovine plánov rovnako ako nové skladby. Pripravené nemáme nič – ešte ani tehotní nie sme.
Takže zatiaľ to nie je ani pri predohre?
Tak možno už staviame spálňu. (smiech)
Rozmýšľali ste aj nad internetovou distribúciou Theyories?
Neviem či je internetová distribúcia na Slovensku neskutočne novým a funkčným fenoménom, no v Čechách ide skôr o skutočný fenomén – že to zatiaľ moc nejde. U nás ešte stále existujú kamenné obchody s nosičmi, ktoré už v zahraničí nenájdete. Koexistujú pritom s internetovým predajom a s pirátstvom. Je smutné, že podľa nejakého chorého spoločenského úzu kradnutie hudby, filmov a softwaru vlastne nie je krádežou. Už sa na tom zhodli snáď všetci, takže tento morálny rozmer je definitívne bezrozmerný. Podľa Jánošíka treba bohatým brať a chudobným dávať, no zatiaľ som neprišiel na to, na ktorej strane stoja hudobníci... Teraz to funguje tak, že vydám platňu a o pol hodinu je na free download. S tým sa už v súčasnosti asi musí počítať. Ono nejde ani tak o to, že je to trestné, ale je to neetické a nie je príjemné žiť s pocitom, že som denno-denne nepostihnuteľne okrádaný o čokoľvek, čo spravím. Uznajte sami, eufemizmy ako "sťahovanie" či "zdieľanie" – veď to je absurdné! Ako môžem zdieľať niečo, čo nie je moje. Jediným šťastím je azda iba to, že sa živý koncert ešte nedá ukradnúť.
Takže ste proti digitálnej distribúcii?
Ja proti nej nič nemám, ale krádež nie je distribúcia. Inak mám svoje veci aj na iTunes v Amerike a aj v takom Švajčiarsku, kde sa legálne sťahujú. Je to skvelá vec, nový spôsob ako dostať svoju prácu k ľuďom, no mnohým sa platiť jednoducho nechce.
Dan Bárta & Illustratosphere - Městem
Pred istou dobou ste dostali ponuku na opätovné účinkovanie v Jesus Christ Superstar, ktorú ste napokon odmietli. Oslovili vás aj s inými projektmi?
Od roku 2000 som v týchto kruhoch vyprofilovaný ako zakončený muzikálový umelec, čiže už vôbec nič. Neláka ma to a vlastne som nad tým od tej doby ani nejako extra nerozmýšľal. Všetky ponuky, kastingy a podobné záležitosti už idú mimo mňa a vlastne je to aj dobre, že nie som zbytočne zaťažovaný ponukami, ktoré by som aj tak nevzal, pretože šermovať v historickom kostýme na half-playback niekde na javisku – to naozaj nie je nič pre mňa. Dostanem raz za čas ponuku, ale u mňa to prebieha tak, že si za hodinu alebo dve prejdem všetky dôvody prečo to nerobím, nechám ich vyzrieť a znova si poviem, že do toho nejdem. Potom to je ešte potrebné oznámiť, čo zaberie o trochu viac času. (smiech)
A čo fotenie – tam už došlo k ďalšiemu milostnému aktu?
Tak vážky lietajú stále. Teraz som však dve sezóny nerobil takmer nič ani v Čechách a ani na Slovensku. Mali sme akurát takú menšiu expedíciu na Borneu, kde som si vychutnal pár chvíľ za objektívom, no cez letnú sezónu som vlastne iba hral. Na iné obsesie už aj tak nemám čas, akurát tak na spanie.
Nedávno sme na Hudba.sk uverejnili rozhovor s Oskarom Rózsom, v ktorom hovoril o projekte Hrana. Vedeli by ste o niekom z českej scény, kto by mohol predstavovať paralelu k Marekovi Brezovskému?
Neviem. Jediný človek, ktorý ma tak narýchlo napadá je Vladimír Padrůnek – zomrel mladý, upitý a zabudnutý. Podľa mňa bol relatívne významnou figúrou českej hudby, i keď bol skôr rockerom, než romantickým pianistom. Z môjho bezprostredného hudobného okolia však nepoznám žiadneho "frajera" tohto typu, ktorý by bol nádejným skladateľom so slabosťou na heroín. V tých rokoch to u nás vyzeralo podobne – otvorené dvere, revolta, ľudia skúšajúci všetko možné. No aspoň prežili...
Pod ktorými drogami by ste dokázali odohrať koncert vy?
Pod všetkými, čo som mal. Napokon tráva nie je bohvie čo, extáza detto, na LSD to by som si netrúfol a pervitín sa v podstate dal. Som ale rád, že som sa toho zbavil a už duplom alkoholu, keďže hrať koncert pod parou je fakt zlé. Najlepšie si zahrám, keď som triezvy a vybavené...
--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Pavel Višňovský
