Prvýkrát prišli na Slovensko v roku 2009, no pre nešťastie na Pohode svoj koncert neodohrali. Tentokrát sa vystúpenie podarilo a patrilo k najlepším. Ešte pred koncertom sme mali možnosť pozhovárať sa s polovicou kapely - lídrom Franom Healym a gitaristom Andym Dunlopom. Prečo sa prirovnávajú k Rolling Stones a z čoho majú ešte stále strach?
Andy: Nie, to si nemyslím. Nemôžeš to urobiť, pretože ideš dopredu, obzvlášť, keď si v kapele. Neustále sa snažíš posúvať vpred, neustále premýšľaš nad tým, čo bude ďalší krok, ktorý spravíš. Nemôžeš nič zmeniť, najmä nie, keď vydáš nahrávku. Nemôžeš ju zmeniť a je to dobrý príklad aj v živote – urobíš to, vydáš to, necháš to tak. A pohneš sa vpred.
Takže takto existujete. Neobzeráte sa späť.
Fran: Áno. Je to ako byť kočovníkom. Ideš na nové miesto, utáboríš sa, povieš si - toto je album číslo dva a potom sa pohneš niekam inam k albumu číslo tri, štyri, päť. Niektoré tieto "tábory" sa zmenia na mestá. Niektoré zostanú stále iba jedným stanom, niektoré sa stanú dedinami.
Andy: Byť v kapele je ako záverečná skúška z prijatia a akceptácie vecí. Prijmeš ich a ideš ďalej.
Ktorý moment počas vašej kariéry mal na vás ako kapelu najväčší dopad?
Fran: Keď si náš bubeník zlomil krčnú chrbticu.
Andy: Áno. Vždy sme cítili, že všetko máme pod kontrolou a potom sme si zrazu museli uvedomiť, že niektoré veci majú pod kontrolou nás.
Dúfali ste ešte, že sa to dá do poriadku a budete pokračovať?
Fran: Ja osobne vôbec. Pretože si v kapele a toto sa ti zrazu stane, tak si spomenieš, ó môj bože, veď toto sú moji priatelia! A kapela viac pre teba nie je dôležitá, zrazu je to preč. Bol to dosť silný moment.
Prejavila sa táto udalosť aj na piesňach, ktoré potom vznikali?
Fran: Určite, u mňa to malo vplyv.
Andy: Ľudia vidia len kapelu. Ich piesne, koncerty... Ale je v tom aj niečo iné.
Fran: Je to bratstvo.
Andy: Áno. Je to vec, ktorá existuje, aj keď nerobíš songy alebo nekoncertuješ. Vždy hovorím, že Travis už nikdy nemusí urobiť žiaden ďalší song, album alebo koncert a aj tak bude stále existovať. Pretože pre nás je to iná vec než pre iných ľudí.
Vždy mám strach, keď idem skladať pesničku
Minulý rok ste predsa len vydali nový album po piatich rokoch. Prvýkrát ste na piesňach pracovali spoločne, aké to bolo?
Fran: Bolo to v pohode. Pre mňa bolo skvelé, že som zrazu nemusel všetko skladať sám a mohol som trochu viac relaxovať. Nabudúce to urobíme rovnako, takže dúfajme, že to vyjde.
Všetky médiá písali o návrate "neviditeľnej kapely". Neboli ste pod tlakom očakávaní?
Fran: Nie. Keď sa snažíš napísať pesničku, je to prekliato ťažké. Nie urobiť to technicky, ale nájsť tú vec, ktorú v tej piesni každý očakáva. Keď to už raz nájdeš, tak je písanie ľahké, zaberie ti to desať minút a je hotovo. No snažiť sa nájsť to pravé v tej piesni je najťažšia vec. Tlak je možno nesprávne slovo. Je to skôr únavné a zdĺhavé, musíš mať veľkú trpezlivosť.
Takže hlavne cítiť sa v pohode, keď sa do toho ideš pustiť...
Fran: Áno, presne o to sa pokúšam. Píšem songy od štrnástich rokov a zakaždým, keď si sadnem a idem to robiť, je to také isté, aké to vždy bolo. Je to akoby ti niekto otvoril dvere, pozval ťa dnu a zatvoril ich za tebou. Je tam tma, nič nevidíš a v tej miestnosti to niekde musíš nájsť. Keď už to máš, vyjdeš z tej miestnosti a keď ideš robiť ďalší song, ideš do ďalšej miestnosti. A nevieš, aká veľká tá miestnosť je – či má veľkosť futbalového ihriska, či je to malá miestnosť... Je to zvláštne, ale robíš to znova a znova. Mal som chvíle, kedy som si vravel, do riti, ja to nedokážem. Ale myslím si, že hocikto vie zložiť skladbu. Je to celé o trpezlivosti.
Andy: Keď ľudia hovoria o tvorivej kríze, nie je to o tom, že by to nevedeli spraviť. Je to skôr strach z toho, že sa do tej situácie musia vložiť znova a znova.
Zbavili ste sa toho strachu?
Fran: Nie. Stále ho mám. Vždy, keď idem skladať pesničku.
Andy: Môžeš byť z niečoho vystrašený, ale aj tak to urob.
Zdroj: Marko ErdTravis na Pohode 2014Ak niekto niečo aspoň trochu vie, hneď chce byť v televízii
Ako kapela ste boli inšpiráciou pre mnohých ďalších hudobníkov, ktorí prišli po vás. Za svoje vzory vás menovali napríklad aj Coldplay. Aké je to? Je to pre vás pocta?
Fran: Samozrejme. Je to milé, pretože aj my máme také kapely, ktoré inšpirovali nás, keď sme začínali. A toto celé je hudba, je pekné byť toho súčasťou.
Ako sa kapela vysporiadava s tým, keď prestáva byť na výslní?
Fran: Je to veľmi ľahké.
Andy: Proste zatvoríš dvere.
Fran: Nikdy sme nepotrebovali slávu, to je dôvod, prečo sme sa nazvali neviditeľnou kapelou. Pretože sa nám podarilo byť veľmi známymi a pritom nikto nevedel, ako vyzeráme. Možno niektorí vedeli, ako vyzerám ja, ale najmä poznali piesne z rádia a to bolo celé.
Andy: Ide o to, že spôsob akým sa svet uberá, nám to uľahčuje. Každý chce byť slávny, ak niekto aspoň niečo trochu vie, hneď chce byť v televízii. Veľmi veľa ľudí sa hrnie týmto smerom. My stojíme v pozadí, robíme to, čo robíme a snažíme sa dávať z nás to najlepšie. Nezaujíma ma sláva. Toto celé je len o tom robiť niečo dobre a na tom dnes už mnohým nezáleží. Sláva je totiž niečo úplne odlišné od toho, keď človek niečo robí dobre.
Pracujete momentálne na niečom novom? Album?
Fran: Áno, robíme novú nahrávku. Do štúdia by sme chceli ísť v októbri a na konci roka mať veci aspoň z polovice hotové. A možno skúsiť vydať koncom roka aj nový singel. Momentálne opäť všetci píšeme a skladáme, a potom to spolu nahráme.
V hudobnom biznise hrá v súčasnosti veľkú úlohu digitálny trh. Ako sa k tomu staviate? Snažíte sa dbať o to, aby sa vaša hudba dostala k fanúšikom aj týmto spôsobom?
Fran: Spôsob, akým ľudia počúvajú hudbu, streaming a podobne, je veľká vec. A iba nedávno sa v Británii spojili rebríčky predaja fyzických aj digitálnych nahrávok.
Andy: Je to skrátka ďalšia cesta, akou dostať hudbu k ľuďom. Je to dobré, môžeš sa k pesničke dostať okamžite. Veľmi sa mi páči tá myšlienka. Zajtra môžeme niečo nahrať a hneď na ďalší deň to môže byť prístupné. To sa predtým nedalo, vždy bol medzi týmito bodmi celý ten výrobný proces.
Vidíte ešte zmysel vo vydávaní fyzických nosičov?
Fran: Je mi to úplne jedno.
Andy: To nie je na nás.
Fran: Pretože hudba nie je fyzická, piesne sú proste... piesne. Lietajú si v povetrí, dostanú sa k tebe cez rádioprijímač. Takže či už fyzické alebo nie, všetko to existovalo a dodnes funguje cez rádio. A keď si ľudia kúpili album a počúvali ho napríklad doma v obývačke, stále to bolo cez nejaký prijímač. Nikdy to nebolo fyzické. Vždy to boli iba zvukové vlny, ktorých sa nemôžeš dotknúť. A to je dobre.
Vráťme sa o pár rokov späť. Váš koncert na festivale Pohoda musel byť v roku 2009 zrušený kvôli nešťastiu, ktoré sa tu stalo. Ako si na to spomínate?
Andy: Pamätáme si to dosť dobre.
Fran: Áno. Prišli sme a pozeral som sa cez okno, kde boli tie obrovské oblaky, ktoré sa neskutočne rýchlo pohybovali, skoro ako ufo. Potom sa začal chaos. My sme stáli za hlavným stageom, do ktorého udieral silný vietor, keď sme zrazu začuli sirény sanitiek. Prišli k nám dvaja manažéri a povedali nám, že odchádzame a koncert bol zrušený, pretože niekto zomrel. Bolo to hrozné.
Andy: Myslím, že vtedy to bolo podobné ako dnes. Prišli sme do rovnakého hotela ako vtedy a pršalo, bolo to ako deja-vu. Bol to vtedy hrozný deň.
Fran: Je to presný opak toho, čo by sa malo diať na festivale. Áno, niekedy sa to stane a je to hrozné, ale sme tu, päť rokov neskôr a šéf festivalu prišiel za mnou a poďakoval sa nám všetkým, že sme prišli. Je to veľmi milé, sú tu milí ľudia.
Čo môžeme od Travis očakávať na koncerte a v čom majú koncerty pre vás najväčšie čaro?
Fran: Videl som koncert Rolling Stones pred tromi týždňami a deň nato som sedel pri raňajkách a snažil som sa prísť na to, prečo to bolo také dobré. Pretože hudba bola dobrá, veď sú to predsa Rolling Stones, majú skvelé songy. Ale bola tu ešte jedna vec, ktorá mi prišla "wow" – oni sa všetci majú radi. A zároveň sa nenávidia. Ale to, čo robia na pódiu je také... No proste, nie je veľa kapiel, ktoré toto dokážu. A aj my sme jednou z nich.
Andy: To robí to spojenie medzi ľuďmi na pódiu a ich otvorenie sa davu.
Fran: Vyrastal som s takými kapelami, ktoré si išli len to svoje, nepozerali sa ľuďom do očí a nebola tam žiadna emócia toho typu, že sme radi, že vás tu na koncerte máme. Neboli prívetiví. A ja si myslím, že nám toto nechýba. Niektoré kapely to tak majú tiež, ale často tú prívetivosť iba predstierajú a ja to spoznám. Pretože to z tých ľudí necítiš, je to pre nich len ďalší koncert. Ale pri Rolling Stones to bolo iné. Hovoril som si, do riti, človeče, som taký hrdý, že tu môžem byť!
Takže aj na vašich koncertoch má miesto uvoľnenosť a spontánnosť...
Fran: Jasné, že sa vopred pripravíme, nacvičíme si piesne a uistíme sa, že je všetko tak, ako má byť.
Andy: Ale nechávame to skôr v neviazanom štýle a tak sa nám to páči.
Fran: Máme jeden alebo dva songy, ktoré hráme s klikom, takže sa konkrétne veci stanú v konkrétnom čase, ale zvyšok, čo je asi devätnásť alebo dvadsať piesní, je poňatý úplne voľne. Žiaden klik, zrýchlime alebo spomalíme tempo...
Andy: Môžeme kedykoľvek začať, kedykoľvek skončiť. Robiť si čo len chceme.
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Travisonline.com
Súvisiaci interpreti: Travis
