Dalibor Kocián, známy skôr pod pseudonymom Stroon, je umelcom, na ktorého meno môžete natrafiť vo viacerých hudobných sférach a žánroch. Vo svojom sólovom projekte tvorí ako multiinštrumentalista, skladateľ a elektronický producent hudbu s typicky nadžánrovým a charakteristickým zvukom.
"Solárne prelúdiá" sú inštrumentálnym experimentom s nadpozemskou aurou. Dominantným nástrojom je aj v rámci nezávislej hudobnej scény pomerne výstredný a originálny vibrafón, ktorého energické melódie poslucháča okamžite okúzlia. Dopĺňajú ho rôzne zvuky, od gitarových prerušovaných hudobných stien s post-rockovým nádychom a jemnou gradáciou, cez syntetizátorové party až po ambientnú elektroniku. Na hranici minimalizmu a závratnej expanzie ide o Stroonov najosobnejší album vôbec.
S Daliborom sme sa rozprávali o jeho vplyvoch aj inšpiráciách, o tom, akú performanciu prinesie na tohtoročný Radio_Head Awards Festival, ale aj o najvýraznejších momentoch v rámci jeho vystúpení. Časť rozhovoru prebehla pri stretnutí počas brnianskeho ambientno-neoklasického projektu (J)iné Sféry, ďalšie otázky sme doplnili počas následnej elektronickej komunikácie.
Zdroj: Martin HaburajČo bolo hlavným hnacím motorom a inšpiráciou pri tvorbe nového albumu Solar Preludes?
Koncept pochádza od slnka a jeho fáz, hlavne však východu a západu. Jednak mám tieto dve časti dňa mimoriadne rád a k tomu som dvakrát hral na Pohode pri východe slnka. Jeden z tých koncertov bol síce dosť hrozný, pretože sa niečo pokazilo, ten druhý však označujem za jeden zo svojich najsilnejších zážitkov. Projekt sa volal Sunrise Hangar a išlo o výnimočnú vec pripravenú špeciálne pre túto udalosť, koncepčne a hudobne. Potom som začal hrávať Solárne prelúdiá na koncertoch ako improvizácie "venované" slnku. Z týchto skladieb potom vznikli aj niektoré kompozície na albume. Slnko však v tomto prípade netreba vnímať konkrétne, skôr ako akúsi silnú, no abstraktnú energiu.
To, že je obal koncipovaný do čiernobiela je metaforou práve k východu a západu?
Dá sa to tak vnímať. Ako nejaká nejednoznačnosť. Práve ako slnko, raz je nižšie raz vyššie, a v závislosti od miesta, kde človek žije, k nemu vystupuje stále trochu inak.
Zdá sa, že aj pri tvorbe názvov skladieb, si vychádzal z jasného konceptu. Sú neobvykle dlhé, akoby si nimi chcel vynahradiť to, že v samotnej hudbe žiadne slová nezaznejú, a v podstate názvy tak trochu dotvárajú atmosféru, resp. spoluvytvárajú pocit, ktorý z tých skladieb plynie. Bol to tvoj zámer? (pm)
Áno, v podstate od začiatku sa snažím dávať skladbám názvy, ktoré niečo poslucháčovi povedia. Či už v úplne abstraktnej rovine; dajú mu predstavu akéhosi náčrtu príbehu, ktorý si sám dotvorí, alebo je to viac konkrétne. V tomto prípade sa mi zapáčila predstava dlhých, ale zároveň opisných názvov pre príbehy, v ktorých je stále v akejsi forme prítomné slnko. Napr. I Would Fetch the Rays in Thousands for You môže byť takým novým "zniesol by som ti aj modré z neba", ale aj nemusí. Cirkus vypáleného slnka (The Circus of the Outburned Sun) navádza trošku k apokalyptickým príbehom, ale radšej to nechám na poslucháča.
Vznikli všetky skladby skôr ako ich názvy alebo to bolo pri niektorých naopak a snažil si sa zhudobniť konkrétny pocit vyjadrený slovami? Predpokladám, že je pre teba ľahšie nájsť správne tóny a zvuky ako verbalizovať pocit alebo atmosféru... (pm)
Toto bol ešte album, kde boli najprv skladby, ale tento môj mikro-koncept ma nakopol k viac konceptuálnej tvorbe, kde bude najprv myšlienka, názov a potom hudba. Uvidíme.
Na albume nie sú žiadne vokály, dominantný je vibrafón. Zdomácnelo prirovnanie k hudbe filmovej či atmosférickej. Nevadí ti takéto škatuľkovanie?
S filmovou hudbou som úplne v pohode. Dobrá filmová hudba by nemala rušiť, v podstate si ju niekedy pri sledovaní ani nevšimneš. Ak máš vo filme dôležitú scénu a sústredíš sa viac na hudbu, pretože je príliš výrazná, tak je buď moc zlá alebo lepšia ako film samotný. Dobré soundtracky však fungujú samostatne. U mňa boli zásadné také dva-tri. Malý Budha, Schindlerov zoznam a Baraka. To boli tri albumy, ktoré som ani nevnímal ako soundtracky, ale ako silné a samostatné hudobné zbierky.
Čo sa týka budovania atmosféry, od istého momentu mi napríklad nevadí hrať ani pre prázdnu sálu. Uvedomujem si, že hrám akoby pre priestor, respektíve že je mojou úlohou naplniť ho muzikou. Ak sa tam mihnú jeden - dvaja ľudia, napr. pri DJ setoch na začiatku večera, je to veľmi príjemné, pretože nemáš žiadnu dominantnú úlohu zaujať, necítiš žiaden tlak. Je úžasné keď sa pri hraní môžem uvoľniť a hrať veci ktoré mám rád, ktoré sú dobré a vytvárajú atmosféru.
Na albume sa objavujú aj metalovo/post-rockovo znejúce gitary, čiastočne tak nadväzuje na tvoje experimentálne gitarové EP Chosen Months. Predtým však v tvojej tvorbe tento nástroj počuť nebolo. Aká ja tvoja "história" v rámci gitarových projektov a prečo si sa ku gitare rozhodol vrátiť? (pm)
No, je to príbeh, za ktorým je potrebné hľadať ženu. Keďže vibrafón sa ťažko prenáša pod okná vysnívanej, rozhodol som sa vrátiť ku gitare. Teda takmer takto to bolo. Ale pravda je, že sme si boli raz zajamovat s jednou hráčkou na teremín, ktorý zo záhadných dôvodov v ten večer nefungoval, no ja som predsa len nechcel kombinovať teremín s vibrafonóm. Preto som siahol po gitare, navolil som si v počítači na gitarovom efekte nastavenie "80's solo" a to, čo vyšlo z reprákov, ma vrátilo späť ku skreslenej gitare. Zvuku, ktorý ma nikdy neprestal fascinovať, ale na istý čas som sa ním aktívne nezaoberal.
Uvažuješ niekedy pri práci na hudbe nad tým, či si na Slovensku nájde publikum?
Nie. Absolútne nad tým neuvažujem.
Automaticky by sa to tak zrejme stávalo účelovým.
Pár ľudí mi povedalo, že v mojej hudbe je "Stroonovský" sound. Keď im niečo pustím, a povedia mi, že je to moje, som rád. Napr. aj singel Astatine, ktorý hráva FM-ko, a o ktorom mnohí ľudia ani nevedeli, že je to moja hudba. Je to taká nová poloha, ktorú som pred tým nemal, taký "Bonobovský" resp. "Fourtetovský" house.
Tú skladbu hralo Rádio_FM v poslednej dobe pomerne často. Vnímaš to ako impulz, že by sa tvoja tvorba mohla týmto smerom uberať častejšie alebo to bola jednorazová záležitosť? (pm)
Záujem rádia aj poslucháčov (istý čas bola na prvej priečke rebríčka Osmička) ma samozrejme motivuje ďalej robiť takýto typ hudby. Zároveň však nominácia Solar Preludes na Radio_Head Awards v kategóriách experimentálnej a elektronickej hudby dokazuje, že aj tá moja "protichodná" hudobná poloha má ohlas. Ja som možno takou nepriamou odpoveďou na to, či kvóty vedia prispieť k novej slovenskej hudbe. Myslím si, že rotácie aj nominácie, nech už človek akokoľvek takéto veci “nerieši”, motivujú k ďaľšej tvorbe.
Polohy tvojej tvorby, resp. projektov, na ktorých sa podieľaš, sú naozaj veľmi rozdielne. Si taký "roztrieštený" muzikant?
Ani nie roztrieštený, skôr mám pocit, že čím viac typov hudby robím, tým viac sa v nej zdokonaľujem ako celku. Astatine, ako viac prístupná hudba, je niečo, k čomu som vývinom dospel prirodzene, rovnako ako ku Solar Preludes, čo je viac experimentom. Nenútil som sa do viac "rádiovej hudby". Čiže pre mňa je to dôkazom toho, že je správne, že robím viac typov hudby, keďže postupne sa v nich zdokonaľujem a sú snáď aj objektívne na vyššej úrovni. Ja hovorím, že nemôžeš sedieť na dvoch stoličkách, ale ľahnúť si môžeš aj na štyri. Teraz nemyslím ležať v zmysle byť nečinným. Robiť viacero vecí, hrať viacero štýlov nie je vôbec zlé, lebo sa vo všetkom aj viac zdokonaľuješ.
Práve skôr spomínaný Bonobo sa po vydaní nového albumu vyjadril, že ho veľmi posunula spolupráca so všetkými hosťami a umelcami, čo je práve na hudbe veľmi fascinujúce, že sa od každého ďalšieho muzikanta môžeš odraziť a posunúť ešte ďalej.
Práve preto chcem robiť hudby čo najviac. Snažím sa osloviť čo najviac ľudí, len s časom je občas problém, keď si myslíš, že ho máš veľa, a potom príde nejaký projekt, ktorý horí viac. Aj s Jorim (Untitled Sea, projekt (J)iné Sféry) sme sa rozprávali o tom, že poďme založiť nejaký label, ktorý sa bude venovať neo-klasike a spoluprácam.
Ty na jednej strane produkuješ inštrumentálnu až ambientnú hudbu, no zároveň si aj súčasťou kapely Puding Pani Elvisovej s hopsavejšími rytmami a popovejšími vplyvmi. Pravdepodobne sa nijako obzvlášť žánrovo nevyhradzuješ?
Príde mi to dosť na škodu. Ja som si pred niekoľkými rokmi na nástupišti v Košiciach povedal, že chcem byť muzikant, a odvtedy si za tým idem. Skrátka na mňa doľahol taký pocit s určitou definitívnosťou. To znamená, že sa nechcem vyhraniť, byť dubstepový producent, klasický skladateľ či popový spevák. Chcem byť muzikant a nezáleží na tom, či je to pop alebo experimentálna hudba.
Čo preferuješ ako poslucháč? Aké koncerty najčastejšie navštevuješ a ktoré festivaly sú tvoje obľúbené na spoznávanie hudby? (pm)
Baví ma streaming, na Spotify konkrétne playlist discover weekly, ten som si už celkom dobre "vychoval". Sledujem Quietus, Pitchfork, FACT alebo Bandcamp. Rád si pozriem aj koncoročné rebríčky spomínaných magazínov. Istý čas som nebol v zahraničí na festivale, čo skúsim napraviť, ale Pohoda mi minulý rok dala skvelých 22 koncertov, čiže na ňu sa určite vždy teším. A rád chodím do Fugy, A4ky, to sú priestory, ktoré mám ľudsky aj dramaturgicky veľmi rád. Ľudia, ktorí to robia, to robia fakt dobre a mňa celkom slušne aj hudobne edukujú.
Si v hre na hudobné nástroje a tvorbe samouk?
Nie, keď som začínal s gitarou, mal som veľmi dobrého učiteľa, ktorý nám ukazoval rôzne funkčné veci a rytmy. To mi dalo veľmi veľa. V roku 2004 som potom začal chodiť na Konzervatórium, ktoré som síce nedokončil, ale vďaka tomu som objavil vibrafón a naučil sa hrať na klavíri a niečo som sa priučil kompozícii a vôbec hudobnej teórii.
Prečo si odišiel z Konzervatória? Neľutuješ to? (pm)
Priznám sa, že to štúdium ma už potom neinšpirovalo a tiež ako už full-time lektor angličtiny som nemal toľko energie. Tá škola mi však dala, čo mi mohla dať, ja som si síce mohol zobrať ešte trochu viac, ale ďalej sa sám v hudbe vzdelávam. Či už produkčne alebo teoreticky a prakticky. Nikdy som to neštudoval kvôli "papieru", ale aby som sa dozvedel niečo o hudbe a to sa podarilo.
Zdroj: Stanislava KarellováV rámci PPE si sa objavil v klipoch k skladbám Sisisisi a Basová pasca. Uvažuješ o nejakom videu aj k tvojmu novému albumu?
V rámci vizuálnej stránky zvyknem spolupracovať s rôznymi umelcami. Napr. s VJ-om Kubrielom. To bolo práve na videoklipe k prvej skladbe na Solar Preludes - I Would Fetch the Rays in Thousands for You.
Vystupuješ stále s projekciou?
Nie. Je to také pocitové, niekedy mi vôbec nenapadne osloviť Stixa alebo Kubriela, niekedy, ak viem, že to technické možnosti dovoľujú, tak to ozvláštňujem aj takýmto spôsobom.
Ty všeobecne spolupracuješ s mnohými umelcami a máš viacero, či už aktuálnych alebo menej aktuálnych projektov. Na čo nové sa môžeme tešiť?
Pri príležitosti odovzdávania cien Radio_Head Awards som oslovil Maroša Hečka, či by som nemohol odprezentovať malú orchestrálnu vec s elektronikou. Kvôli krátkosti času to bude trochu menšie ale snáď rovnako dobré. Ostane tam šesť nástrojov, elektronika s vibrafónom, gitara a soprán. S Nykolou Košnárovou, ktorá píše text, sme to nazvali Songs of Concealed Amplitude. Spájam v tom všetky prvky, ktoré ma bavia, tak, aby to bolo silné, nie dlhé, a zároveň nie veľmi experimentálne či klasické. Budú sa na tom podieľať skvelí hráči ako Braňo Dugovič na (bas)klarinete, Andrej Gál na čele, alebo na bicích Jožko Krúpa, s ktorým robím Spoje alebo Sunrise Hangar. Projekcia bude opäť od Kubriela. Prezentované to bude v rámci Radio_Head Awards Festivalu v piatok 10. marca. (22:00 v Štúdiu 2 v Slovenskom rozhlase, pozn. red.)
Čo sa týka elektronických vecí na Slovensku, nastáva nová electro doba, veľké veci prichádzajú od ľudí ako Jimmy Pé, Bulp či FLVCRVM. Vnímaš alebo sa sústreďuješ aj na tento žáner?
Ja sa z toho veľmi teším. Chalani, ktorých si spomenul, robia akurát viacžánrovú hudbu. Priznám sa, že trap, future bass a všeobecne klubovú scénu už veľmi nesledujem. Posledný rok veľmi ako DJ nehrávam. V súčasnosti počúvam muziku, ktorá ma inšpiruje akoby viac "od podlahy". Nie je to o tom, že si púšťam veci, ktoré sú fresh, alebo ktoré sú nové, ale púšťam si viac hudbu, ktorá už nie je taká konzumná.
Čo ťa v poslednej dobe oslovilo hudobne?
Vďaka streamingu zabúdam, aké mená som v poslednom čase počúval, keďže to mám uložené v appke. Ale na čo si spomeniem, je napr. Jessy Lanza s jej výrazným vokálom, niečo ako Abra. Ide síce o pop, ale je v ňom rozoznateľný jednoznačný posun zaujímavým smerom. Podobne Jenny Hval. Shabaka and the Ancestors je jazz, ktorý ma dostal. Zaujal ma tiež label 1631, ktorý vydáva hlavne neo klasiku a veci, akou je napr. Pete Broderick a ešte jeden pán, ktorého v tom ich objemnom katalógu neviem vyloviť, ale nahral veľmi inšpirujúci album len vo vrchných registroch klavíra.
Nie je to potom príliš obmedzujúce?
Trochu, ale ide práve o analýzu tej klavírovky. Keď máš trochu ucho, čo nevravím, že to musí mať každý, a trochu napočúvanú hudbu, tak zachytíš ten subjektívny štýl, uhol, vzorec hrania a cit pre harmónie. Sú to často veľmi špecifické veci, ktoré keď človek ovláda, tak ich v tej hudbe skrátka počuješ. Preto si veľmi vážim, keď niekto povie, že "toto je taký Stroonov sound". Napr. Pišta (FVLCRVM) má také, voláme to "Pištoviny" . Ide teda napr. o jeho typické akordy.
Čo sa týka ďalšej hudby, tak mi prišla platňa psychedelickej devy Kadhje Bonet, ktorej zvuk mi pripomína 70. roky a využíva veľa zaujímavých kombinácií slákov a synťákov. Ian William Craig - noiseovejší James Blake, brutálne nadupané plochy a s tým jeho jemný vokál. Alebo FIS, to je čistý noise, resp. noise ambient, v ktorom absolútne vnímaš melodické štruktúry, cítiš, ako vznikajú z dekonštrukcie iných zvukov. To sú ale štýly hudby, ktoré si treba vychutnať na koncerte alebo venovať im pozornosť. Ja som sa práve posledným albumom snažil spraviť niečo podobné.
Vypočujte si album Solar Preludes na Bandcampe:
Autori: Matej Kráľ + Patrik Marflák (otázky označené iniciálmi pm)
Foto: Lousy Auber (titulná fotografia), Martin Haburaj (1. fotka v článku), Stanislava Karellová (2. fotka v článku)
