Včera odohral v Londýne záverečný koncert turné Road to Abbey Road a už od zajtra (31.10.) nájdete na pultoch kníhkupectiev novú knihu o jeho hudobnom príbehu s názvom "Miro Žbirka - Zblízka". Napísal ju o generáciu mladší český publicista Honza Vedral, ktorý v rozhovore prezradil, ako prebiehala práca na knihe a čo je podľa neho na ikone slovenskej scény najzaujímavejšie.
Myslím, že prvýkrát mi to prebehlo hlavou, keď som sedel v lietadle do Londýna, kde ma Meky pozval, aby som napísal reportáž z nahrávania v Abbey Road. Počas dvoch hodín v lietadle som si totiž prečítal jednu z predchádzajúcich biografií a zdalo sa mi, že predovšetkým o samotnej hudbe, ktorá v jeho živote hrá tak zásadnú rolu, som sa dozvedel žalostne málo. Samozrejme mi tá myšlienka prišla pochabá, ale už som ju mal v hlave. Potom, omnoho neskôr, tuším, že v zákulisí vypredaného koncertu v Hybernii, sme sa o tom bavili s jeho ženou Katkou, to už začalo byť vážnejšie.
Uplynulo pár týždňov, stretli sme sa s pánom Žbirkom na večeri a ja som cez dve hodiny počúval neuveriteľné príbehy zo zákulisia československej populárnej hudby. A prišli sme na to, že ten generačný rozdiel medzi nami a istá tenzia, ktorá z neho vyplýva, môžu byť zaujímavé pre obe strany i pre čitateľov. Hneď v ten večer sme sa dohodli, že kniha vznikne. A že jej osnovu budú tvoriť jednotlivé Mekyho nahrávky, ktoré na seba samozrejme viažu jednak mnoho osobných príbehov a tiež odkrývajú, aspoň pre mňa, doposiaľ skryté mechanizmy v pozadí predrevolučnej a porevolučnej hudobnej branže. Rôzne zákulisné hry, ale aj to, v akých podmienkach žili muzikanti, ktorí žiarili z obrazoviek. Alebo aký podstatný rozdiel bol medzi populárnou scénou v Česku a na Slovensku. Keby mala kniha Zblízka podtitul, znel by “hudobný príbeh”, pretože sa pri jej vzniku ukázalo, že Miro Žbirka, aj keď často možno podvedome, písal soundtrack k svojim životným peripetiám.
Ako hudobný novinár ste už absolvovali s Mirom viac rozhovorov. Čerpali ste z nich?
Áno, celá knižka stojí predovšetkým na osobných rozhovoroch, nemá za cieľ predstaviť hudobnú scénu v jej úplnosti a dokonalých detailoch, ale to, ako ju videl a ako si ju pamätá, interpretuje Miro Žbirka. Osobne sme sa prvýkrát pracovne stretli pri vydaní albumu Empatia, neskôr ma prizval priamo do réžie bratislavského štúdia, keď pripravoval Symphonic Album. A potom, čo si veľmi vážim, priamo do Abbey Road. Tieto osobné zážitky a materiály, vrátane materiálov, ktoré som doposiaľ nevyužil, som vynechať nemohol a ani nechcel. To by som bol blázon.
Základ knihy ale vznikal až v priebehu roku 2015, kedy sme sa pravidelne stretávali v pražskom Alcrone. Neskôr mi došlo, že i to bolo symbolické miesto, kde Meky často nocoval, keď ešte nebýval v Prahe. Kúsok od Lucerny, kde dlhé roky žil, v kuchyni skladal svoje budúce hity, dole vypredával sálu a v šatniach spoznal i svoju ženu, ktorá tam s ním ako študentka prišla urobiť rozhovor.
Koľko stretnutí - rozhovorov ste spolu absolvovali?
Presnú štatistiku nemám. Stretávali sme sa v nepravidelných intervaloch viac ako rok. Odhadom by som povedal, že ich bolo tak dvadsať. Nie vždy sme sa ale len rozprávali a spomínali. Časť príprav knihy zabralo aj preberanie bohatého nielen fotografického archívu, ktorý peripetie popisované v knihe dokresľuje.
Dodnes si udržiava veľký prehľad v hudbe
Je zrejmé, že váš pôvodne pracovný vzťah prerástol do priateľského. Ako by ste Mira Žbirku charakterizovali?
Okrem toho, že je Meky skvelý muzikant, autor s rozpoznateľným rukopisom, ktorý ale po celú svoju kariéru dokázal prekvapovať, je to tiež skvelý spoločník. Vie pútavo rozprávať, hádže do pľacu neuveriteľne zábavné vtipy. A pritom všetkom zostáva autentický. Aj keď som skúšal, či si neprifarbuje minulosť, a s väčším odstupom som sa ho pýtal podobné otázky, vždy odpovedal rovnako.
Ale zo všetkého najlepší je hudobný prehľad, ktorý si dodnes udržiava. Zistil som, že každý náš rozhovor, či už bol do novín alebo do knihy, začína a končí s predmetom interview nesúvisiacim rozprávaním o tom, čo sa práve hrá v britských hitparádach. Aké nové mená sa v hitparádach objavili. Koho si vypočuť alebo koho práve Meky odporúča našim hudobným dramaturgom. Keď sa rozprávate so spevákom, ktorý má za sebou desiatky úspešných rokov na domácej hudobnej scéne a nemusel by robiť a zaujímať sa o nič a zistíte, že vďaka nemu tuzemské rádia hrajú muzikantov ako Jake Bugg, nemôže vás to neokúzliť. Toto boli momenty, na ktoré som sa z našich stretnutí tešil najviac. A nielen preto, že som ich potom nemusel prepisovať.
Aký máte vzťah k jeho tvorbe, máte nejakú najobľúbenejšiu skladbu?
Ako som už hovoril, Mekyho Žbirku považujem predovšetkým za jedného z najlepších skladateľov, aký u nás kedy bol. Vie napísať priamočiaru vypaľovačku ako je 22 dní i kompozične náročnú Baladu o poľných vtákoch. Nikdy sa nebál experimentovať. V jeho nahrávkach z osemdesiatych rokov sú skutočné klenoty ako Do člna alebo Mesto spí, ktoré inšpirovali celú generáciu neskorších muzikantov z elektronickej scény. Pokiaľ by som si mal vybrať iba jedinú z toho množstva skvelých pesničiek, musí to byť Fair Play, práve jej tóny dodávajú celej knihe pomyslenú dohru.
Nejaký zážitok spojený so vznikom knihy, ktorý je pre vás silný?
Jednoznačne návšteva Abbey Road. Ale nielen v tom zmysle, že som skutočne stál v ikonickom Štúdiu 2, kde vzniklo toľko zásadných nahrávok a hovoril som si, aké je to tam v skutočnosti malé. Ale tiež preto, že som mal tú česť stretnúť sa tam s ľuďmi, ktorí s Mirom na jeho anglických nahrávkach priamo pracovali. Jeho producent Rob Cass bol z vynikajúcej nahrávky doslova nadšený a jednoznačne ju nebral ako nejaký výstredný kšeft z východu.
Pete Brown, excentrik na prvý pohľad, hlavný textár Cream, dokonca do Abbey Road v ten deň osobne prišiel, aby počul, ako to znie. A aby mi povedal, čo pre neho stretnutie s Mirom znamenalo. Bol z toho tak nadšený, že si na mňa vypýtal adresu do Prahy a za pár dní mi skutočne poslal CD svojej vlastnej kapely. Vtedy som definitívne pochopil, že Meky Žbirka je autor i interpret svetových kvalít, ktorý by, nebyť doby, mohol uspieť v medzinárodnej konkurencii.
Čo si myslíte, že je na Mirovi najzaujímavejšie?
Jeho posadnutosť hudbou. Silný životný príbeh, ktorý sa za veselými pesničkami a gentlemanským správaním skrýva. A tiež to, že je od 80. rokov na vrchole tuzemskej populárnej scény a pritom sa ani raz nezapredal. A jeho tvorba po celú tú dlhú dobu zostávala relevantná. Veď z jeho ostatného albumu Miro, by sa súčasní dvadsaťroční muzikanti mohli učiť, čo to znamená znieť osobito a nehrať priamo na istotu.
Prečítajte si: Viac než len Mekyho splnený sen: Album Miro je nadčasový a plný atmosféry
A čo v knihe?
To je pre mňa samozrejme zložité určiť. S tým textom som žil dlhé mesiace. Ale myslím, že okrem hudobných a osobných vecí, sa podarilo zachytiť už zmienené pozadie hudobnej branže. Kapitoly o tom, aké haló spôsobilo v pražských kruhoch, keď Meky Žbirka vyhral Slávika alebo ako vypadali vystúpenia na turné v bývalom Sovietskom zväze, sú poučné. A potom, keď som skladal dohromady všetky tie historky ako Meky, chlapec bez občianskeho preukazu, hral pre Elizabeth Taylor alebo akou náhodou sa v dobe normalizácie ocitol na večeri s Bonom v tieni egyptských pyramíd. Občas som si pripadal, že píšem skôr sci-fi.
Máte už v hlave nápad na nejakú ďalšiu knihu?
Pracujem na kapitole do jednej, ktorá má skôr charakter zborníka. A verím, že nejaká ďalšia biografia či väčšia story príde. Silných a doposiaľ nespracovaných príbehov ponúka česká a slovenská populárna hudba viac ako dosť.
Rozhovor o knihe s Mirom Žbirkom
Pamätáte si na okamih, kedy padlo rozhodnutie, že s Honzom Vedralom budete spolupracovať na knihe o vás?
Myslím, že sme sa s Honzom v rámci nejakého rozhovoru pre noviny zarozprávali o hudbe a ja som mu samozrejme pridal pár svojich historiek. Tých rozhovorov nakoniec bolo viac a mne napadlo, že by konečne mohla vzniknúť kniha o tom, čo je v mojom živote dominantné. Kniha o hudbe, príbehoch vzniku skladieb alebo koncertoch a Honza bol na to ideálny.
Stalo sa vám počas rozhovoru, že ste si spomenuli na niečo, čo zostalo dlho skryté, na čo ste si nespomenuli?
Určite je tam takých miest a spomienok viac. Motivovali ma k takým nečakaným objavom dávnych historiek aj Honzove nezaťažené otázky. Keď som mu vysvetľoval realitu minulosti, bol niekedy veľmi prekvapený a ja som si spomínal na veci, na ktoré by som radšej zabudol.
Aká bola spolupráca s Honzom na knihe, pretože vzhľadom na jeho povolanie (hudobný žurnalista), ste sa určite stretávali už dlhší čas?
Ako som už hovoril, komunikácia medzi nami prebiehala už dlhšiu dobu predtým, než prišiel nápad napísať knihu a myslím, že sme si ľudsky i hudobne porozumeli. Tým sa naša spolupráca zjednodušila a bola veľmi príjemná. Bavilo ma to aj preto, že som Honzovi nemusel moc vysvetľovať históriu pop-rock kultúry. Väčšinu toho ovládal, a keď sa s ohľadom na jeho vek odo mňa niečo naviac dozvedel, ihneď si to zaradil. Bol tiež veľmi pripravený, čo sa týka mojej tvorby, takže základné otázky odpadli.
Počítali ste, koľko stretnutí ste spolu absolvovali?
To som nepočítal, bolo ich veľa, plus maily a telefonáty.
Je zrejmé, že váš pracovný vzťah prerástol do priateľského. Bolo to ako rozprávať sa s kamarátom?
Nazval by som to porozumením. A to medzi nami bolo a touto spoluprácou sa ešte utužilo. Stále sa máme o čom rozprávať a týka sa to samozrejme hudby. Čo kto nové vydal, čo na to hovoríme. Na akom bol koncerte a aké to bolo... To sú témy, ktoré nás zbližujú.
Už ste čítali knihu?
Čítal som ju rozkúskovane... a preskakovane, pri autorizácii. Teším sa, keď ju budem držať v ruke vytlačenú s úžasnou fotkou na obálke od Tomáša Třeštíka - mimochodom tiež Honzov nápad, aby Tomáš urobil úplne aktuálnu fotku.
Aké sú vaše ďalšie plány?
15. novembra uvedieme knižku do života v Bratislave a 21. novembra v Prahe. Potom sa chcem venovať tomu, čo ma baví najviac, a to je skladanie nových piesní.
Rozhovory pripravila Johana Turner pre vydavateľstvo Slovart. Kniha Miro Žbirka - Zblízka vychádza 31. októbra v slovenčine i v češtine.
Foto: Tomáš Třeštík (titulná fotografia), Marko Erd - Hudba.sk (foto v článku)
Súvisiaci interpreti: Miro Žbirka