Zahrať autenticky piesne najlepšej kapely, aká kedy v histórii hudby existovala, je prácou skoro až sizyfovskou. Košičania The Backwards túto neľahkú úlohu výborne zvládajú už 18 rokov, nie nadarmo dvakrát vyhrali americký Beatlefest, kde súťažia ich revivaly. Miro Džunko nám po koncerte v rodnom meste rozprával aj o tom, že ešte stále majú čo zlepšovať.
Paradoxné je, že sme neboli kapelou, ktorú by brzdili neúspechy. Už náš prvý koncert v Jazz klube bol pre nás ohromný v tom, že bolo natrieskané, ľudia počas celého koncertu skandovali a spievali spolu s nami. Hneď na druhý deň o nás v novinách písali, že Jazz klub by mal byť nafukovací, aby sa tam zmestilo viac ľudí, pretože niektorí stáli vonku a nevedeli sa dostať dnu. Tým pádom neexistovalo nič, čo by nás odrádzalo. Máme šťastie, že hráme takú radostnú a milú hudbu, ktorú má každý rád - Beatles je záležitosť rezonujúca u mnohých ľudí. Je radosť ich hrať a keď je to ešte aj dobre prevedené, o to väčší úspech to má. Nepamätám si koncert, ktorý by bol vyslovene zlý. Všade sa ľudia bavili a odchádzali spokojní.
U Beatles bol prelomový rok 1964, keď hrali v USA. Aké boli vaše pocity, keď ste na americkej pôde vystupovali po prvýkrát?
Taký, že sme už nemuseli potom chodiť do školy. Keď sme vystúpili v Amerike, vyhrali sme (smiech). Bolo to jedno veľké wau, boli sme z toho hotoví. Objímali sme sa so sestrou Georgea Harrisona, Louise, chválila nás, bola veľmi milá, dokonca so slzami v očiach tvrdila, že po 30 rokoch znovu počula zvuk The Beatles. Akoby sme sa ocitli v inom svete. To nás takisto nakoplo a dodalo nám istotu, že to robíme fakt dobre, že to dobre znie, čiže to bol ďalší pozitívny impulz.
Aké najexotickejšie miesto ste spoločne navštívili?
V Ázii sme zatiaľ nehrali, ale napríklad na Mallorce sme hrali veľakrát. No v podstate veľká exotika bol pre nás Key West. Ide o ostrov v Karibskom mori, patriaci USA (štát Florida), no od Kuby je vzdialený iba 140 km. Viem o ňom, že ide o najjužnejší bod Spojených štátov. A bolo tam strašne teplo.
Koľko koncertov v priemere ročne hrávate?
Ťažko povedať. Niekedy viac, inokedy menej, ale v podstate hráme každý víkend. Momentálne posledný mesiac a pol hráme prakticky každý deň.
Netrpí váš rodinný život tým, že máte veľmi natrieskaný kalendár?
Nie, napríklad dnes tu sedela manželka na koncerte...
Áno, ale väčšinou koncertujete mimo Košíc.
Samozrejme, naše partnerky musia mať pochopenie, že strašne veľa cestujeme a vedia, že v podstate ide o naše povolanie. Za to sme im veľmi vďační.
Vychádza vám vo vašom poslaní v ústrety aj samotné mesto Košice?
Oficiálne ani nie, skôr tu máme obrovskú podporu fanúšikov, čo nás veľmi teší.
Chcú znieť ako Beatles v 21. storočí
V súčasnom repertoári máte pokryté štyri obdobia Beatles – beatlemániu, prostredné obdobie, potom éru Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band i záverečnú fázu, spojenú s platňami Abbey Road a Let It Be. Čo by ste radi v budúcnosti doplnili, je ešte také biele miesto, ktoré ste nepokryli?
Vždy sa dá niečo dopĺňať. No my sa snažíme koncert dramaturgicky poskladať tak, aby bol pre diváka atraktívny, čiže jednoducho nemôžeme na každom koncerte hrať iné pesničky. Vždy vyberáme tie najväčšie hitovky, ktoré u ľudí najlepšie fungujú a podľa toho sa odvíja celý koncept vystúpenia – aby to bol fajn zážitok, v žiadnom prípade nie únavný. Snažíme sa prísť s niečím novým, dať vystúpeniu iný ráz, niečo pridať, niekde ubrať, aby to nebolo nudné ani pre nás samotných.
Viem, že od Beatles nezvyknete hrávať niektoré skladby, ktoré bežným poslucháčom veľa nehovoria. No ak by ste mali možnosť vyskladať si vlastný súkromný playlist obľúbených vecí, ako by vyzeral?
Nemôžem hovoriť za ostatných členov kapely, ale ja osobne by som si naživo veľmi rád dal to úplne rané obdobie, kedy Beatles hrali jednoduché veci, čiže by z toho naživo vyšlo veľmi veľa rock'n'rollu. Tie ich prvotné skladby ma veľmi bavia.
A stretli ste sa u Beatles so skladbou, ktorá je pre vás naživo nehrateľná?
Stretli, ale ako si mal dnes možnosť vidieť, naozaj sme zaradili aj také pesničky, ktoré sú dosť ťažko hrateľné naživo a dlho sme ich nehrali, resp. nevedeli sme ich zahrať tak dobre ako dnes, kedy nám to súčasná technika už umožňuje. Tie zvuky, čo si počul, boli naozaj také ako z platne. Dalibor (Štroncer – gitarista) strávil trištvrte roka tým, že tie zvuky hľadal, aby to malo ten autentický ráz. Čiže možno tak nejako by Beatles hrali svoje pesničky dnes, ak by použili techniku 21. storočia.
Ako to vyzerá s tvojou sólovou kariérou?
Pred 12 rokmi mi vyšlo CD Dievča z Liverpoolu a veľa ľudí sa ma pýta, či bude aj ďalšia platňa. Chcel by som pokračovať, ale musím sa k tomu dokopať, aby som to začal robiť. Sme fakt rozlietaní, máme plno iných starostí a človek nemôže sedieť na toľkých stoličkách, ako by sám chcel. Čiže ak nastane tá správna doba (to už mimochodom hovorím asi päť rokov), tak dám dokopy nejaké pesničky, napokon, nápady už mám. Dievča z Liverpoolu bola vec, ktorú som si prial spraviť a potom som sa znovu vrátil do kapely a odvtedy ideme nonstop ako The Backwards. Som rád, že titulnú pesničku z albumu dodnes počujem aspoň z regionálnych rozhlasových staníc.
A ako sa darí v kariére tvojej sestre Nataši?
Spieva a hrá veľmi veľa koncertov s Mariánom Čekovským. Je rozlietaná, hrávajú krížom-krážom podobne ako my. Čiže ona spieva s ním, on spieva s ňou a vzájomne sa dopĺňajú.
Máte liek, ktorý vám bráni v ponorkovej chorobe?
Už sa natoľko poznáme, že sme si na seba zvykli a berieme sa takí, akí sme. Naučili sme sa rešpektovať jeden druhého a tým sme sa vyhli ponorkovej chorobe. Podobné problémy skôr vypuknú u mladých kapiel, ktoré sú rozvášnené a členovia v nich sa vedia horšie ovládať. Aj my sme si tým v minulosti možno prešli, našťastie teraz sme osobnostne i ako kapela vyzretejší. Ponorková choroba dnes u nás nehrozí.
Ilúzia, ktorá ľudí na koncerte doženie až k slzám
Ako sa vyhýbate pri hraní stereotypnému pocitu, že opakujete takmer dookola rovnaké beatlesovky?
Tak sme milovali a milujeme ten Beatles, že nás hranie ich pesničiek nikdy neomrzelo. Tento problém nás úplne obišiel. To je skôr o tých ľuďoch, o atmosfére a o tom, že im chceme priblížiť tú ilúziu. Dnes som videl, že niektorí ľudia vpredu plakali. To je pre nás veľkým hodnotením, pretože si uvedomujeme, aký to má na ľudí hlboký dosah a oni si môžu zaspomínať na svoju mladosť, svoje lásky a to ich niekedy dojme až k slzám. Rovnako aj my sme z toho dojatí, napríklad ja to musím často vydýchať, vynechať pár slov, lebo ma to zatiahne tiež niekam do plaču.
Viem, že vaša mimika a gestá na koncertoch sú ovplyvnené aj filmami Beatles. Ktorý film má na teba najväčší vplyv?
Mňa najviac bavia filmy A Hard Day's Night a Help. Majú ten správny spád.
Spomínal si, že by si rád hral koncert zložený len z pesničiek ranej éry Beatles. Ktorý album je teda podľa teba ten najlepší?
Abbey Road. Je najprepracovanejší.
Doma ľudia nebývajú prorokmi, takže naplnili dnes Košice tvoje očakávania? *
Maximálne. Na 200 percent. Fakt som veľmi spokojný, teším sa a ďakujem Košičanom, že nás prišli podporiť. Urobili nám krásne Vianoce a dúfame, že aj my im.
A ak by si mal tohtoročné turné porovnať s tým z roku 2012, v čom by boli zásadné rozdiely?
Pridali sme navyše jedno obdobie Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktoré sme sa snažili urobiť tak dobre, ako to len bolo v našich silách, s ligotavými oblekmi a psychedéliou, obklopujúcou Beatles v tejto ére. Bolo to pre nás jednak rozmanitejšie a takisto z hľadiska zohratosti sa nám lepšie hralo.
Chystáte v roku 2016 niečo špeciálne k 20. výročiu vašej existencie alebo to bude nejaké prekvapenie?
Určite niečo prichystáme, lenže zatiaľ vôbec neviem povedať čo. Niečo nám určite napadne, keď to budeme riešiť. No 20 rokov je 20 rokov, takže asi tam bude nejaký výročný koncertík.
* Rozhovor prebehol 20. decembra po koncerte v košickom Spoločenskom pavilóne.
Autor: Marek Danko
