Česko-slovenská dokumentárna snímka Para nad riekou (2015) o trubkárovi Lacovi Déczim, saxofonistovi Ľubomírovi Tamaškovičovi a kontrabasistovi Jánovi Jankejem je podľa jeho tvorcov jazzovým filmom nielen pre zvolenú tému, ale aj vďaka improvizácii v réžii a produkcii.
"Naši hrdinovia sú osoby natoľko autentické, že ich vlastne kamera už ani nezaujíma. Pracovali sme s nimi ako s hercami ich vlastných životov. Na doraz - život a smrť," vysvetľujú tvorcovia. "Laco Déczi je hviezda, ktorá má stále svoju tvár, Ľubomír Tamaškovič žije vo svojej minulosti, Jano Jankeje chce žiť blažene a všetci spolu chcú nájsť stratenú slávu, ktorá uschla ako poľná tráva," hovoria na margo hudobníkov, ktorí patrili medzi špičku domácej i zahraničnej jazzovej scény a dlhé roky hrali po boku hviezd svojho žánra.
"V podstate sme nakrúcali skupinový portrét, ale celý čas sme sa pokúšali porušovať konvenciu a životopisnú faktografiu. Aj to je dôvod, prečo dnes hovoríme o dokumentárnej jam session. Improvizovali sme ako v jazzovej muzike - niekedy sme nechali situácie úplne bez dozoru, len s kameramanom. Nazvali sme to autoréžia," dodávajú filmári, ktorí divákom pootvoria skrytý svet troch muzikantských osobností za sprievodu jazzovej hudby.
Z jedného hrdinu traja
Režisérska dvojica pôvodne plánovala nakrútiť film iba o Lacovi Déczim. Titul mal niesť názov Jazzové vojny a mal byť o hudobníkovej celoživotnej vojne, ktorú vedie proti popu a popovým spevákom. "Chceli sme ho nasadiť do tyla alexandrovského súboru tancov a piesní, aby hral na trúbku a spieval by tam Karel Gott a Helena Vondráčková," priblížil Robert Kirchhoff na stretnutí s novinármi. Déczi túto predstavu samozrejme odmietol a pri ďalších nápadoch si napokon tvorcovia uvedomili, že by sa do filmu hodili ďalšie postavy, ktoré by ho obohatili.
Tak sa do projektu dostali Ľubomír Tamaškovič a Ján Jankeje. "Ľubo Tamaškovič nevedel, že nakrúcame film o ňom, Lacom Déczim a Jánovi Jankejem. My sme ho vždy zavolali a točili si scény, ktoré nám prišli dôležité. On mal túžbu dostať sa do Paríža a nájsť tam svoju stratenú slávu. Tak sme vlastne vymysleli cestu do Paríža," popísal Kirchhoff, ktorý tiež vysvetlil, že Tamaškovič je z trojice muzikantov jediným, ktorý filmom prepláva. "Všetko, čo robí pred kamerou, robil pre seba a kvôli sebe. Takže on si tú kameru neuvedomoval, a možno preto je taký presvedčivý a silný," povedal filmár.
Naopak Laco Déczi i Ján Jankeje snímku výrazne ovplyvňovali. "Laco Déczi prinášal vlastné nápady. Podobne ten film režíroval Jano Jankeje, ale v tom zmysle, že nám dopredu hovoril, že hrá pred obchodnými domami a chcel, aby sme tú atmosféru zaznamenali, lebo on sa za to vôbec nehanbí," priblížil Filip Remunda. "Oni z toho filmu robili čiastočne svoj vlastný film, čo nám pomohlo, pretože ten film nesie ich integritu a ich pečať," doplnil Kirchhoff. Vo výsledku napokon diváci uvidia Jána Jankejeho ako Mikuláša v červenom obleku a s bielou bradou. Laco Déczi je zasa večný mladík, ktorý aj všedný život dokáže premeniť na umenie. Ľubomír Tamaškovič namiesto stratenej slávy nachádza v Paríži karaoke večierky so znudenou parížskou mládežou. Tri autentické postavy sleduje divák v slede absurdných i tragikomických situácií otvárajúcich priestor na úvahy o prchavosti a márnosti, s ktorými zvádza večný boj poézia ako východisko na ceste k nesmrteľnosti.
"V priebehu času sa scenár menil. Príbehy postáv sa vyvíjali. A niektoré situácie, ktoré sme nakrútili, sú na úrovni dokumentárneho zázraku," myslia si Kirchhoff a Remunda. Podarilo sa im napríklad natočiť, ako Laca Décziho pred americkým klubom zatkol policajt za zahranie troch falošných tónov. Tvorcovia ďalej podčiarkujú, že síce nakrútili dokument, ale ten vlastne nič nedokumentuje. "Stopercentne vychádza z konania postáv, dôležitý je prienik do ich psychológie. Vo filme spájame nespojiteľné, zdôrazňujeme absurdnosť a humor. Prišli sme na to, že ten zvláštny smútok a strach zo smrti potláčajú vôľou, ktorá občas vyzerá ako šialený úškľabok a inokedy ako existenciálna úzkosť. Vznikla tak dobrá kombinácia tragiky a komiky. O tom je ten film. Je to vlastne recept na život."
Ako na tlačovej besede uviedli tvorcovia, hrdinovia ich snímky sa aj napriek tomu, akí sú rozdielni, stali vo filme trojjedinou bytosťou. Z ich každodennosti sa stáva sled očakávaní, hľadaní, prekvapení, sklamaní, ale aj prehier - situácií, ktoré otvárajú témy ľahkosti bytia i smrti. "Svetská sláva, poľná tráva. Ľudský život je ako para nad riekou,a preto niet sa kam ponáhľať," hovorí na začiatku filmu Ľubomír Tamaškovič, ktorý sa už premiéry nedočkal, skonal v roku 2013.
Zdroj: SITA + TASR
Foto: ASFK
