Beáta Dubasová

Dážď je prázdno plné vody,

dážď, už chápeš jak to chodí,

dážď má otvorený účet,

má od našich očí kľúče.



Dážď je ľahostajne nežný,

dážď vie aj to čo nepovieš mi,

má kopec výhod prvých ťahov,

dážď, ktorý občas prší nahor.



refrén:

Pršíme do seba, pršíme presne,

spomienky vyznania, návraty piesne.

Ružové cesty snov, štandardné telá,

zmáčaný podvečer , v nebeských celách.



Len dážď tuší chvíle pred potopou,

je náš s dokonalou slanou stopou,

keď máš pre dážď miesto v cudzej duši,

ten dážď dá ti mokrý kabát ušiť.



Od rána prší dážď, nebudú dúhy,

nebude nás a nebudú druhí,

ostanú dotyky, fotky a kabát

dážď, ktorý naučí ako sa padá.





Vráť mi tie hviezdy

Tmou sa spúšťa dážď za slzou,

noc plakať skúša so mnou,

mesiac sa pod dáždnikom skrýva.



Príď na nebo hviezdy mi vráť,

nech sa nám smú krásne smiať,

odožeň žiaľ, čo u mňa býva.



Máš zbierku hriechov,

tá búrka je v nás.

Hviezd si sa zriekol,

príď, skús ich nájsť.



refrén:

Vráť mi tie hviezdy,

čo si mi z lásky vzal,

svetlo aj im chýba.

Vráť mi tie hviezdy,

nebo si rozplakal.

Ja nechcem viac, iba

vráť mi tie hviezdy.

Vráť sa, smieš byť môj.



Láske je ľúto,

je čierna a zlá.

Zmáčaný smútok,

sám na okno hrá.



Tak príď, buď môj..