Dušan Kollárik

V jedno ráno sochár nástroje vzal
bielu skalu sa otesať chystal

Chladná stála,sochár nad ňou dumal
akú jej by,akú podobu dal

Vysekám sokola s bielym perím
poteším ťa,skala, tomu verím

Sokol nie,tomu sa ja neteším
on si lieta,ja na zemi ležím

Laňou krásnou,skala,ťa urobím
budeš vládnuť nad tichým údolím

Laňou nie,tá po údolí beží
kto vládne,ten na zemi neleží

Budeš strom,čo v zemi pevne stojí
žiadny víchor ,búrka ťa nezlomí

Zadrž,sochár,zadrž ruku svoju
smutná podoba mrtvého stromu

Vysekaj zo mňa mohylu tichú
vezmi dláto ,pracuj bez oddychu

Sekaj ,rúbaj ,nešťastný človeče
aj keď z rán mi teplá krv potečie

Sekal ,rúbal sochár,kameň sa chvie
v chladnej skale teplé srdce bije

V chladnej skale teplé srdce bije
človek zomrie ,ale kameň žije.