Dušan Kollárik

Roky žil som v temnotách
,nepoznal som hriech a strach
Každému som uveril,
kto mal úsmev na perách

V pieskovisku som sedel,
o zlobe som nevedel
O ľuďoch nepremýšľal,
tento čas už odletel

Skúsenosť nám hovorí,
slepý znesie pokory
Horšie ich znáša vtedy,
keď sa mu zrak otvorí

Ľahké bolo žiť len tak,
smiať sa ,voňať vlčí mak
Nevidieť,že jeden je
bedár,kým druhý má frak

Človek veľké srdce máš,
keď slepému zrak dávaš
Predtým,než tak urobíš,
dobre si všetko rozváž

Zrak pre slepca,to je dar,
dáš mu dar,no vezmeš snár
Sen za snom sa rozbíja,
spozná sveta pravú tvár

Stráca nádej,ktorú mal,
darom,ktorý si mu dal
To ako by si na ňom
popravu bol vykonal

Zo dňa na deň zomiera
v ňom predtým pevná viera
Že je láska ,o ktorú
sa vždy v detstve opieral

Istoty už krehké sú,
sklamania mu prinesú
V jeho očiach nevinných
je plno strachu,desu

Skutočnosť ho umára,
do špiny ho ponárá
Hoci teraz zrak už má,
predsa oči zatvára

Preto treba uvážiť,
či slepému zrak vrátiť
Či nie je preňho predsa
lepšie nevidomým byť