Janais

Myslia že nadišiel čas, zatlieskať chaosu v nás,
rozviazať vtákom krídla, vydať ich napospas.
Myslia, že nadišiel deň, keď všetko hasne, plameň
už ani netlie, voda ma metie na zem.

Predvčerom, včera aj dnes rúbali stromy a les
v pamäti zostal aj tak a s ním aj šumenie briez.
V tom zvláštnom okúzlení sedíme zamyslení.
Čo sa to deje, smeje sa zarmútený.

R:
Mám čo chcem. Možno znesiem,
že svet mlčí a s ním vlčí
mak bledne, všetko zvädne.
Príde po nás a skončí sa čas.

Vravia, že nechcú nič viac, len poletieť na mesiac.
„Na zemi nie je priestor?“, pýtam sa neveriac.
Vravia, že dotknú sa hviezd, odnesú vzduch do nebies.
Na poplach kričím, len nebyť ničím. Musím to zniesť.