Bolo, nebolo, na dne jazera nežije nič len ticho.
V tme a hlboko, sopka už vydýchla,
naveky ostalo ticho.
Padá vrstva za vrstvou samoty
ako nánosy mäkkého blata
a to málo svetla, čo prenikne dole,
zasvieti na moje spomienky holé.
Bolo, nebolo,
na dne jazera nežije nikto len ticho.
Bolo, nebolo, na dne jazera nežije nikto len ticho.
V tme a hlboko, sopka už vydýchla,
naveky ostalo ticho.
Padá vrstva za vrstvou samoty
ako nánosy mäkkého blata
a to málo svetla, čo prenikne dole,
zasvieti na moje spomienky holé.
Bolo, nebolo, na dne jazera nežije nič len ticho.
Len ticho.
V tme a hlboko, sopka už vydýchla,
naveky ostalo ticho.
Padá vrstva za vrstvou samoty
ako nánosy mäkkého blata
a to málo svetla, čo prenikne dole,
zasvieti na moje spomienky holé.
Bolo, nebolo,
na dne jazera nežije nikto len ticho.
Bolo, nebolo, na dne jazera nežije nikto len ticho.
V tme a hlboko, sopka už vydýchla,
naveky ostalo ticho.
Padá vrstva za vrstvou samoty
ako nánosy mäkkého blata
a to málo svetla, čo prenikne dole,
zasvieti na moje spomienky holé.
Bolo, nebolo, na dne jazera nežije nič len ticho.
Len ticho.