Hlavná stránka

>

Magazín

>

Názory

>

Prečo Prešov nie je slovenský Seattle, aký je dnes a načo vznikol Bars dobrý film

Prečo Prešov nie je slovenský Seattle, aký je dnes a načo vznikol Bars dobrý film

11.10.2017 - 17:30 | Marek Danko

V poriadku, Prešov nikdy nebol a nebude pre svet taký revolučný ako Seattle. Napriek tomu ide o sympatické mesto, ktoré v 90. rokoch pre slovenskú scénu znamenalo veľa a dodnes má svojské čaro. Rozhodli sme sa dať priestor viacerým hudobníkom, ktorí k tejto téme majú čo povedať a v neposlednom rade i tvorcom nového filmu, ktorý situáciu v meste mapuje.


Ako ste už v médiách mohli zachytiť, volá sa Bars dobrý film a jeho premiéra sa uskutoční už vo štvrtok 12. októbra v prešovskom kine Scala. Hoci sme ho zatiaľ nemali možnosť vidieť, určite pôjde o dôležité a zároveň zábavné dokumentárne dielko, vystihujúce atmosféru na kolene robeného hudobného umenia v mnohorakých podobách.

Najzaujímavejšie na Prešove je totiž to, akí rozdielni v rovnakom období boli, a stále sú, umelci z tohto mesta. Pred 25 rokmi sa síce väčšina dospievajúcich chcela podobať na Kurta Cobaina, Eddieho Veddera, Laynea Stanleyho či Chrisa Cornella, pravdou však zostáva, že tamojšie ako huby po daždi vznikajúce formácie (Ali Ibn Rachid, Navara, Chiki Liki Tu-a, IMT Smile, atď.) mali každá svoj jedinečný rukopis. A platí to dodnes - z Prešova sa stále hlásia o slovo nové mená, ktoré jeho hudobnú rozmanitosť posúvajú ešte ďalej.

Revolučné 90. roky

Dokazuje to i formácia Úzka krajina, ktorá sa zviditeľnila vystúpením na Festivale súčasného umenia v roku 2015 a má na konte bezmenný album. "Akurát v 90. rokoch som vyrástol do situácie, keď sa revolúcia v hudbe odohrávala doma i v zahraničí. Pre dospievajúceho tínedžera to bola doba, kedy chcel byť ako Kurt Cobain. Akurát som nevedel hrať ani spievať," priznáva líder projektu Stano Čorej, inak známy najmä ako bubeník úspešnej formácie Komajota.

Niečo podobné si myslia aj skúsení muzikanti z formácie ElevenHill, ktorí boli vtedy členmi rôznych kapiel. "Určite boli revolučné minimálne pre nás. Vtedy sme sa dostali k prvým nahrávkam Soundgarden, Alice In Chains, Nirvany a už to bolo jasné. Mám pocit, že všetci sme mali kapely a hrali sme. Či už to bolo v skúšobni alebo na tzv. rockové ligy (prehliadky mladých kapiel), na ktoré chodilo fakt veľa ľudí."

Iné je to s muzikantmi, ktorí v tom čase boli buď deťmi alebo mali iné záujmy. "Z môjho pohľadu 90. roky v Prešove nijak revolučné neboli, ale je pravda, že práve v týchto rokoch som sa viac orientoval na prácu a rodinu," uvádza miestna folk(rock)ová stálica Edo Klena. "Vtedajšiu dobu sme ako revolučnú veľmi nevnímali, keďže sme vtedy všetci ešte len vyrastali. Skôr sme počúvali hudbu zo zahraničia," tvrdia chalani z nádejnej mladej skupiny Papyllon.

Jeden z najznámejších prešovských novinárov a zároveň scenárista Bars dobrého filmu Michal Frank podáva zaujímavé stanovisko zo širšej perspektívy. "90. roky boli revolučné zvlášť v strednej a východnej Európe, keď bol po páde komunizmu náhle prístup k všetkému. Došlo mi to až neskôr, lebo v porovnaní s nimi sa následné dve dekády nič nedialo. V provinčnom meste bol istý culture-leg (omeškanie). Veľmi veľa mladých ľudí malo kapely, ale v podstate sa len tak potácali na lokálnej scéne a nebolo to nič dôležité. No vzniklo podhubie. Zlomilo sa to úspechom IMT Smile v roku 1998. Potiahli so sebou celú vlnu kapiel (aj žánrovo rozličných) a prežili ďalších 20 rokov, čiže to nebola jednorazová módna vlna."

Označenie "slovenský Seattle" vzniklo v krčme

Autor sprofanovaného prirovnania asi navždy zostane v anonymite. Údajne sa mu to podarilo "tresnúť" pri pive v lokálnej krčme Džura (Netopier). A senzácia bola na svete. Podľa všetkých triezvo uvažujúcich ľudí však ide o dosť nadnesené tvrdenie. "Je to len novinárska barlička. Slogan. Nič viac, nič menej. Neviem, kto s tým prišiel (ja nie, i keď mi to občas pripisujú a v článkoch som to používal), ale ak si vezmeme Nirvanu, ktorá potiahla mnoho skupín z jedného mesta a jej prešovského pendanta  IMT Smile, tak to sedí. A to, že toto slovné spojenie prežilo dodnes, svedčí, že sa jednoducho ujalo. Aj keď samozrejme porovnávať to doslova je číry nezmysel," tvrdí Frank. 

"Väčšinou to hovoria druhí a sem tam aj my, ale je to možné vnímať iba s veľkým nadhľadom. Pôsobí tu veľmi veľa výborných muzikantov a je tu (na slovenské pomery) veľa podnikov, kde sa dá hrať a je to dlhodobá záležitosť," myslí si Klena. Kvantita figuruje aj vo vyjadrení Papyllon. "Čo sa týka nášho mesta ako tzv. Seattlu, tak sa určite nedá poprieť fakt, že v Prešove vzniklo veľa kapiel alebo interpretov, ktorí sú aj dnes komerčne úspešní. Aj dnes tu určite funguje a vzniká veľa kapiel, ktoré aktívne hrajú, no presadiť sa je o dosť ťažšie."

Stano Čorej si myslí, že Prešov je unikátny a prirovnanie k mestu, v ktorom sa zrodil grunge, neuznáva. "Prirovnanie k Seattlu je hlúposť. Prešov má skrátka veľa úspešných kapiel v pomere na slovenskú scénu, to je všetko. V Seattli funguje scéna dodnes, v Prešove scéna až taká veľká nie je. Prešov má však vlastnú identitu." Trochu inak to vidia v ElevenHill. "Pevne veríme, že to je adekvátne. A aj keď je pravda, že nikto dieru do sveta nespravil, mám pocit, že tu existuje určitá paralela so Seattlom. Minimálne v tom, že tu v 90. rokoch bolo veľmi veľa kapiel, ktoré spolu hrávali, pili, stretávali sa v skúšobniach a v podstate spolu žili."

Čo sa od 90. rokov zmenilo

Pri téme aktuálneho útlmu záujmu o hudbu Frank poukazuje na demografický aspekt. "Málokto si uvedomuje, že deti Husákových detí už sú, ale ešte len dorastajú. V 90. rokoch sa všetko rozpŕchlo do sveta, takže tam bolo určité zdržanie, ktoré má za následok, že tu chýba kritická generácia 14 - 19 ročných. Preto úplne logicky je oveľa menej mladých kapiel, návštevníkov podujatí, ale aj športovcov, a pod. Netýka sa to len Prešova, ide o prirodzený jav. Decká dorastajú a o tri-štyri roky bude situácia iná a znovu príde boom. Nie sú mladé kapely, lebo nie sú ľudia. Jednoduché. A tie staré fičia vo veľkom. Aj najnovší objav ElevenHill tvoria muzikanti, ktorí plus mínus hrávajú už 20 rokov."

Doba sa zmenila aj z technologického hľadiska. "Teším sa, že Papyllon majú nový album, o ktorom som si myslel, že ho neurobia. Máme dnes lepšie podmienky, technológie. Všetko si však buduješ z kapelových peňazí, takže rád by som občas uvítal peniaze z iných zdrojov," konštatuje Čorej. Problémom je neraz aj návštevnosť koncertov. "Často sa medzi sebou bavíme a skúšame prísť na to, čo sa stalo, že chodí menej ľudí na rockové koncerty, nepočujem skúšať kapely v skúšobniach, atď. Možno je to dobou. Každopádne nevieme, či si dnešný hudobný Prešov ešte zaslúži nálepku slovenský Seattle," hovoria členovia ElevenHill. 

Prešov však napriek všetkému nespí, čoho dôkazom je aj nedávny vznik pomerne uleteného zoskupenia Blikajúci dychový hudobný systém. Tamojší muzikanti majú originálnych nápadov na rozdávanie a potešiteľné je i to, že gitaristovi Davidovi Kollarovi sa podarilo zviditeľniť vo svete bez akejkoľvek prepojenosti na hlavné mesto. Pozitívne to vidí aj Klena. "Neviem objektívne posúdiť, koľko mladých talentov vyrastá, ale situáciu v meste považujem za dobrú a to aj vzhľadom k tomu, čo ponúkajú aktívne kluby a čo sa týka pestrosti prešovskej scény. Som na to pyšný a chcem aby to tak zostalo." Kladne vyznieva i stanovisko Papyllon. "Ako sme už spomenuli, aj dnes v Prešove funguje veľa kapiel. Teraz by sme uvítali, aby sme mali viac možností, kde svoju hudbu prezentovať."

Bars dobrý film je o Prešove, ale nájde sa v ňom každý hudobník

Na hudbu má najväčší vplyv charakter muzikanta a tí, ktorí pochádzajú z Prešova, v sebe nezaprú obrovský nadhľad, zmysel pre humor, originalitu a bezprostrednosť. Toto všetko dokumentuje práve Bars dobrý film, ktorý sa nakrúcal počas posledných štyroch rokov. Okrem Prešova bude mať čoskoro premiéru aj v Bratislave. Ako totiž tvrdia jeho tvorcovia, je to film, ktorý nie je iba príbehom jedného mesta - môže sa v ňom nájsť ktokoľvek, kto robí hudbu. "Univerzálnosť, nevyspytateľné momenty a zážitky z muzikantského života, ktoré film zachytáva, môžu byť blízke divákom v celoeurópskom kontexte," uvádzajú v tlačovej správe.

Keď sme pred pár mesiacmi pri príprave článku (ktorý pôvodne nemal mať s filmom nič spoločné) oslovili režiséra Jána Stračinu my, poskytol nám celkom svojrázne a strohé odpovede, z ktorých sme sa dozvedeli iba to, že výsledný produkt bude obsahovať archívne zábery od 50. rokov po súčasnosť a s ohľadom na divákov netrvá dlhšie než tri hodiny. Preto ľudia odídu z kina svieži a v pokoji si môžu dať borovičku. V aktuálnej správe pre médiá sa už o filme dá dozvedieť viac.

"Nechceli sme natočiť náučný film. Naopak, je úsmevný, umelecky emotívny a obsahuje skvelé historky. Ideme naprieč Slovenskom, žánrami aj históriou. Začíname niekde na prelome 50. a 60. rokov a pýtame sa aj na budúcnosť. Spomíname najmladšie kapely, ktorým môže patriť budúcnosť ako Akustika, či Papyllon. Je tam Ľubo Hanušin a jeho dcéra Ľubka, ale príde aj na postavičky - Ivan, Miro, Miro starší, Hanka Táslerová, Vlado Krausz, Ľubo Petruška, ktorý hral všade, Višňovský, Lynch, Julo Humeňanský s dcérou a mnohí ďalší, možno aj prekvapujúci," hovorí autor scenára Michal Frank, ktorý už viac ako 20 rokov mapuje prešovskú hudobnú scénu a nadväzuje na dokumentačné práce Milana Országha či Jula Humeňanského.

Frank je tiež autorom Frenkyho hudobnej encyklopédie s viac ako 350 biografiami prešovských kapiel. Mnohé z nich účinkujú aj vo filme. IMT Smile, Chiki Liki Tu-a, Komajota, Heľenine Oči, Katka Knechtová, Raindown, Peter Lipa, David Kollar, Ali ibn Rachid alebo Katka Koščová sú len niekoľkí z desiatok respondentov, ktorí sa v dokumente objavia. Chýbať nebude ani Peter Nagy, či maskoti ako Kajsi Krajňák zo Šarišskej nátierky, pretože tvorcovia neprikladali význam tomu, či má niekto platinové albumy alebo predal niekoľko desiatok albumov. "Celá váha je na tom príbehu, ktorý sa ani nedá uchopiť, lebo je celomestský, a vlastne celoslovenský. Každý respondent si je rovný."

Ukážka z filmu, ktorá vznikla cca. v polovici nakrúcania:


Natáčanie prebiehalo na rôznych miestach v Prešove, v podnikoch, skúšobniach, nahrávacích štúdiách, na stromoradí, doma, jednoducho tam, kde sa účinkujúci hudobníci cítia dobre. Tvorcov potešilo, že nikto z oslovených neodmietol poskytnúť rozhovor. "Občas zafunguje syndróm, že sa zapne kamera a človek trochu zvážnie, ale tieto výroky sa s veľkou pravdepodobnosťou do filmu ani nedostali. To už Robo Kočan vedel, v ktorom momente má vypnúť kameru. Pritom ju len sklopil a nahrával ďalej... Táto autenticita dodala filmu veľa šťavy," spomína scenárista.

Martin Husovský, ktorý pred Komajotou pôsobil v Raindown a ďalších kapelách, spomínal v starších rozhovoroch, že Prešovčanov baví byť pri tom, keď niečo vzniká. Súhlasí aj Michal Frank: "Zapojili sme aj fanúšikov kapiel a robili anketu na verejných miestach a ľudia privítali, že vzniká takýto film. Musím povedať, že sa ľahko zvyká na dobré a ľudia v Prešove sú už dnes naučení, že je to tak. Že je odtiaľ veľa známych umelcov, čo však o dvadsať rokov nemusí platiť. Ale myslím si, že si to stále vážia. Zažili sme veľa skúšok správnosti. Napríkad na Dobrom festivale stále prší a ľudia prídu, hoci je tam dramaturgický guľáš. Prídu, lebo to tak cítia."

Žánrová pestrosť, ktorú ponúkajú fanúšikom prešovskí hudobníci, sa premietla aj do samotného filmu. Bola vlastné samotným dôvodom, prečo film vznikol. "Fascinuje ma to množstvo skvelých muzikantov v rôznych žánroch a tá adaptačná schopnosť hrať každý s každým. Fascinuje ma nevyčerpateľná zásoba dobrých nápadov, výborných kapiel a skvelých talentovaných ľudí. Vychádza to z toho, že muzikanti sú schopní sa prispôsobovať a pri tom množstve talentov, ktoré sú v Prešove, je jedno, čo hráte a s kým hráte, dôležité je, že každý muzikant do toho dáva kus zo seba, zo svojho srdca, zo svojho prežitia," hovorí režisér Ján Stračina.

Pre nakrúcaním viaceré kapely poznal len ako poslucháč, vďaka filmu sa však medzi nimi vytvoril kamarátsky vzťah. A napriek tomu, že každý z týchto hudobníkov je odlišný, predsa len našiel niečo, čo majú spoločné. "Jednotné je to, ale myslím to v dobrom, že vydržia spolu piť. A že hoci sa kapely rozpadávajú a znovu skladajú, tak realita je taká, že sa navzájom sledujú, inšpirujú a posúvajú na vyššiu úroveň," dodáva. Po všetkých československých a slovenských úspechoch si podľa neho prešovská hudobná scéna takýto dokument zaslúži. "Či sa podaril, ukáže až budúcnosť a aj keby nie, nevadí. Bola to 'šílená sranda', kopa borovičky, rock'n'rollu, veľa družných stretnutí so skvelými ľuďmi, veľa emócií, umeleckých a pozitívnych. Bolo to super, hoci celý ten proces bol náročný," dodávajú tvorcovia. Výsledok môžete vidieť už zajtra v kine Scala v Prešove v rámci festivalu POcity Film.

Autor: Marek Danko + Edo Kopček (Bars dobrý film)
Foto: archív BDF


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 29 30 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti