Hlavná stránka

>

Magazín

>

Názory

>

21. august 1968 zmenil život v Československu, kvalitnú hudbu však nezastavil

21. august 1968 zmenil život v Československu, kvalitnú hudbu však nezastavil

20.08.2018 - 12:30 | Marek Danko

Od invázie vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa ubehlo polstoročie. Táto udalosť nepatrí medzi tie, na ktoré by obyvatelia oboch, dnes už rozdelených krajín, boli hrdí. Jej negatívny dopad sa odzrkadlil aj vo vtedajšej, resp. neskoršej tvorbe vybraných hudobných telies, ktorým spoločenská situácia nebola ľahostajná.


Na českej strane sa výraznými symbolmi augusta 1968 okrem iných stali Karel Kryl (Bratříčku, zavírej vrátka) či Marta Kubišová (Modlitba pro Martu), slovenský náprotivok bol na prvý pohľad striedmejší. V lepšom prípade sa tunajší umelci k horúcej téme radšej vyjadrovali nepriamo, súkromne alebo si to potrebovali lepšie premyslieť a ich výsledky sa dostavili s miernym oneskorením. V tom horšom na svoje počínanie mohli doplatiť životom - v Košiciach sa jednou z obetí príchodu okupantov stal mladý džezový trubkár Ladislav Martoník, hoci v jeho prípade šlo o davovú, bezprostrednú reakciu, nie o postih za umelecký prejav.

Obdobie pred a počas okupácie

Hudobné 60. roky nadväzovali na predošlú dekádu. Rozhlasové a televízne stanice sa snažili priniesť čo najširší prierez spektrom, v ktorom prevládali konzervatívnejšie žánre. Kým na západe sa bežnou súčasťou mainstreamu stával rock, u nás stále letel soul, pop a šansón, resp. džez s "ľudskou tvárou". Medzi popredných džezových umelcov patrili Juraj Henter, Karol Ondreička, Laco Déczi alebo Jozef Dodo Šošoka, známi aj v zahraničí. Na východe sa džezu venovali Juraj Szabados, Eugen Šváb, Jozef Olajoš, Pavol Berger či dodnes veľmi dobre známy Peter Lipa. Bežné boli súťaže a prehliadky tzv. tanečnej hudby - do tejto kategórie sa zmestilo prakticky čokoľvek s prijateľnou formou pre masového konzumenta.   

V tejto sorte sa veľkej obľube tešili spevácki sólisti, sprevádzaní orchestrom. Veľké telesá viedli ostrieľaní dirigenti, zo sólistov za zmienku určite stoja Gabriela Hermélyová, Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Eva Sepešiová, Melánia Olláryová, Zdeno Sychra, atď. Okupácia paradoxne mnohým otvorila cestu do zahraničia, minimálne v rokoch 1968 - 1969 bola situácia neprehľadná, hranice málo strážené a emigrovať naozaj nebolo problémom. Niektorí umelci sa na "západe" zdržiavali služobne, na základe zmluvy s oficiálnymi koncertnými agentúrami a zväčša sa po niekoľkých mesiacoch vracali domov. Tamojší obyvatelia prejavovali našincom sympatie a vítali ich takmer ako hrdinov z okupovanej krajiny.

Rovnako nie všetky cesty do Československa zostávali zarúbané. V roku 1966 sa zásluhou skladateľov Jána SiváčkaPavla Zelenaya konal prvý ročník festivalu Bratislavská lýra a už o dva roky nato sem z problematického zahraničia pricestovali rovno štyria interpreti -The Shadows, The Easybeats, Julie Driscoll a Brian Auger. A hoci Slováci začali lýru vyhrávať až počas tzv. normalizácie, kvality súťaže nemohol našinec poprieť. Účinkujúci vystupovali s pôvodnou tvorbou, za ktorú boli zodpovední osobitne textári a skladatelia. Zvláštnu zmienku si zaslúži Ali Brezovský, komponujúci scénickú hudbu, detské piesne a skladby pre množstvo populárnych hudobníkov.

Oneskorené rockové začiatky

Trochu odlišne to fungovalo v rodiacej sa tvrdšej hudbe. Kapely, sprvoti amatérske, si chceli zabezpečiť všetko na vlastnú päsť. Výnimkou boli Prúdy, ktorým lyriku takmer výlučne písali profesionálni textári, či už išlo o neskoršieho emigranta Rudolfa Skukáleka, Jána Masaryka alebo o renomované persóny Borisa Filana, Kamila Peteraja a Milana Lasicu. A hoci debutová platňa Zvoňte, zvonky obsahuje veľa narážok na okupáciu, dostala zelenú (zakázali ju až neskôr kvôli Skukálkovej emigrácii). Album, mnohými považovaný za najvýznamnejší míľnik v histórii slovenskej populárnej hudby, naznačil, že aj oneskorene v porovnaní s Britániou možno produkovať skutočné klenoty a i v oklieštených podmienkach sa dá k rocku pristupovať progresívne.

Excelujúca dvojka Pavol Hammel a Marián Varga na nahrávke poskytla dostatočný priestor aj ostatným členom Petrovi Sallerovi, Fedorovi Frešovi a Vladovi Mallému. Zrejme preto bol rock u mladých taký úspešný. Nešlo len o povinnú rebéliu, členovia kapiel sa aspoň navonok tvárili rovnocenne a vytvárali ilúziu, že spolupatričnosť a silné puto sú základom veľkej kariéry. Navyše boli na rozdiel od sólistov mladým bližšie pozoruhodnou sebestačnosťou.

V takýchto podmienkach napríklad vznikal art-rockový Gattch, ale i Elán, tento rok oslavujúci rovnú 50-tku, alebo Modus, fungujúci ešte o rok dlhšie. Nie všetci mali rovnaké šťastie, dokonca sa objavili problémy s úradmi. Svoje by o tom vedel rozprávať legendárny Jožko Barina s formáciou Four Meditation, ktorá stihla vydať jeden singel, no oveľa známejšou sa stala vďaka zakázanému songu Purpurový smútok, údajne odkazujúcemu na prítomnosť okupačných armád (cenzúre vraj vadila aj Jožkova chrapľavá farba hlasu). V prípade Prúdov zase treba spomenúť druhý album Pokoj vám, ktorý vznikal v réžii Hammela a Freša necelý rok po vpáde vojsk o Československa. Textovo (Filan, Peteraj) bol ním výrazne ovplyvnený, a tak dostal stopku a svetlo sveta uzrel až o 30 rokov neskôr. (Viac sa o tejto menej známej nahrávke dozviete v aktuálnom článku v Denníku N, kde Oliver Rehák tiež pripomína, ako na okupáciu reagovali skladatelia vážnej hudby.)

I v rocku však musia byť výnimky, kedy jeden člen ostatných výrazne prevyšuje. "Enfant terrible" Dežo Ursiny je jedinečným príkladom toho, k akým výškam a hlbinám dokáže umelca doviesť tvrdohlavosť, ctižiadostivosť a pracovitosť. Po tom, ako opustil veľmi sľubne štartujúcu supernovu The Beatmen (o. i. členom nevedel odpustiť, že sa chcú podobať na The Beatles), založil ešte lepšie teleso The Soulmen, s ktorým sa v roku 1968 dopracoval k dodnes vysoko hodnotenému EP. Ani táto etapa jeho života samozrejme netrvala dlho, nasledovaná najpozoruhodnejšou sólovou kariérou, aká len bola v režimom obmedzenom priestore nášho územia možná (pre bližšie info pozri projekt Dežo Ursiny Rocks! a našu sériu článkov venovaných jeho tvorbe).

Fedor Frešo: Viac než sideman

V Ursinyho tieni sa v roku 1968 mihol basgitarista Fedor Frešo, ktorý už v tých časoch pracoval na vlastnom štýle hry, spočívajúcom v unikátnej trsátkovej technike pravej ruky. Vďaka tomu si mohol dovoliť i agresívnejšie znejúce figúry, resp. ostináta. Frešo staval basovú gitaru na úroveň ostatných nástrojov, čím sa dostával do popredia a hoci sám seba nazýval "sideman" (nazval tak aj svoju knihu vydanú v roku 2011), rozhodne ho medzi ostatnými hudobníkmi bolo počuť vo výraznej miere. Už juvenilné nahrávky Vargovej superkapely Collegium Musicum skraja 70. rokov demonštrovali úžasnú vynaliezavosť útleho muzikanta. Stačí sa len sústrediť a v duchu si vypreparovať z platní Collegia všemožne sa hadiace basové linky. Fantastický zážitok. 

Siedma dekáda sa vo svete okrem tvrdého a progresívneho rocku orientovala aj na tzv. jazz-rock, ktorý na Slovensku spopularizovala najmä vynikajúca Fermáta a jej duchovný líder Fero Griglák, gitarista s majstrovskou technikou a ešte lepším feelingom. Prvé tri albumy formácie platia u odborníkov medzi povinné kusy, na ďalších troch do zostavy pribudol Fedor a hoci boli ohlasy menej nadšené, minimálne Dunajská legenda patrí medzi platne, ktoré sa musia počuť. K Fermate (bez dĺžňa) sa pán Basgitarista pripojil neskôr až v roku 1999, čím sa do kapely vrátila aj technicky náročnejšia forma. Navyše Frešo dlhoročnú absenciu fanúšikom vynahradil excelentnými výkonmi na pódiách, kde ohuroval i napriek pokročilému veku.

Z krátkodobejších epizód je nutné spomenúť účasť na jednom z vrcholných albumov M Efektu Svitanie, kde Frešo zúročil majstrovské hráčske i skladateľské zručnosti. V 80. rokoch pôsobil v džezovom T&R Band a jeho zmysel pre humor ho doviedol až k platni Peter, Vašo a Beáta deťom, kde skladbu Gramofónoví ľudkovia okorenil netradične znejúcou linkou basovej mandolíny. Za posledných 20 rokov stál pri dvoch reunionoch legendy Collegium Musicum, podieľal sa na dvoch knihách (okrem spomínaného Sidemana aj Rocková Bratislava), vypomáhal Hammelovi i kapele Kosa z nosa a urobil by toho ešte oveľa viac, nebyť 26. júna 2018, kedy vo veku 71 rokov nečakane skonal. Na turné Prúdy: The Best of Tour 2018, ktoré začalo 27. júla a bude pokračovať až do konca roka, ho nahradil Anton Jaro.  

Aj na príklade mimoriadne kvalitnej a plodnej kariéry Fedora Freša je vidieť, že 21. august 1968 nemohol zastaviť vzmáhajúcu sa aktivitu umelcov. V 70. a 80. rokoch paradoxne vzniklo množstvo nadčasovej slovenskej hudby, považovanej odborníkmi i laikmi za klasiku rôznych žánrov. Oficiálne, režimu podliehajúce agentúry a vydavateľstvá dokázali presadiť i umelcov, ktorí cenzorom nevoňali. Socializmus mal totiž medzery a toleroval všeličo, pretože tušil, že ľudia chcú kvalitu, ktorá sa na povrch vždy prederie aj napriek pochybným zákazom.        

Autor: Marek Danko
Ilustračné foto: Ján Lörincz/SITA


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti