Pripomínalo to situáciu z roku 1977. Aj vtedy bolo v rocku nutné čosi zmeniť. Najprv The Damned, potom Sex Pistols a ich Never Mind The Bollocks. V lete roku 1991 razili cestu iným grunge spolkom Mudhoney, o dva mesiace na to vydala Nirvana svoj prelomový album Nevermind. A v oboch obdobiach už nič nemohlo byť také ako predtým...
Je predmetom diskusie, kto mal na revoltu väčšie právo, keďže kapely ako Yes a Led Zeppelin hudobnými kvalitami niekoľkonásobne prevyšovali Poison či Mötley Crüe. Revolúcia však neberie ohľad na počet, charakter či kvalitu obetí, iba metie starý a nastoľuje nový poriadok. Zväčša trvá krátko, no o to intenzívnejšie. A hoci sa po nej môže všeličo vrátiť do starých koľají, zanecháva trvalú stopu, ovplyvňuje myslenie ďalších generácií a nielen v spomienkach pamätníkov zostáva obrovským míľnikom histórie. V rockovej hudbe 90-tych rokov takú revolúciu znamenal práve album Nevermind, ktorý vyšiel presne pred štvrťstoročím - 24. septembra 1991.
Rock inšpirovaný metalom, punkom i R.E.M.
Nirvanu založili Krist Novoselic (basová gitara) a Kurt Cobain (gitara, spev) v roku 1987 a trvalo im len dva roky, kým na nezávislej značke Sub Pop vydali debutový zárez Bleach. Za bicími sedel v tom čase Chad Channing, vďaka trvalým problémom s bubeníkmi zakrátko vystriedaný Danom Petersom (Mudhoney). Spolu s ním v roku 1990 vydala formácia singel Sliver, no krátko po realizovaní pár demonahrávok s producentom Butchom Vigom sa z kapely porúčal a muzikanti sa rozhodli dať šancu Daveovi Grohlovi z formácie Scream.
Hoci sa druhá platňa mala znovu objaviť pod hlavičkou Sub Pop, pásky vzbudili záujem množstva firiem, čo spolu s fámami, že ich značka sa upíše väčšiemu labelu, viedlo chlapcov k tomu, aby sa sami pričinili o vstup do majoritnej stajne. Na základe odporúčaní Kima Gordona zo Sonic Youth sa Nirvana rozhodla pre subdivíziu Geffen Records DGC a oficiálne nahrávanie v Sound City Studios v Los Angeles sa spustilo na jar v roku 1991.
Kapelu nevyviedla z bludiska efektmi prepchatých, nemelodických a ťažko zapamätateľných songov iba závratná zmena firmy či štúdia. Už predtým bol hlavný skladateľ Cobain iritovaný podobným hraním a zvukom kapiel okolo značky Sub Pop, ktorá si na tom vystavala svoj imidž. V súkromí vzhliadal skôr k výrazovo vzdialenejším alternatívnym rockovým kapelám (napr. R.E.M. alebo Pixies), resp. klasickému hard rocku, a aj vďaka samotnému trucu voči ostatným žánrovým kolegom začal písať po melodickej stránke prijateľnejšie kompozície.
Intenzita, sálajúca energia, dravosť a hĺbka výpovede však zostali nezmenené, progresívny bol iba prístup k štruktúre skladby a vytýčenie smeru, akým sa grunge mohol uberať. Čistejšia produkcia pomohla rozlíšiť všetky nástroje, prevzdušnila priestor medzi nimi, odstránila efektmi skresľujúce zbytočnosti, takže exhibície typu "kto má najsilnejší booster" sa nekonali. Všetky okolnosti sa podriadili cieľu vytvoriť silné, zapamätateľné, zvukovo jasné skladby.
Kompozičné majstrovstvo v centre záujmu
Tento trend samozrejme nesledovala len Nirvana. Rok 1991 priniesol kvantum historických platní, ktoré nie je potrebné zdĺhavo vymenovávať. Množstvo fanúšikov trojke vyčítalo, že naskočila na rýchly mainstreamový vlak a nechala celý zvyšok scény v kaši. Napokon však aj oni museli uznať, že muzikanti vynikajúco skĺbili unikátne melódie so silou predošlej platne. Grunge sa odrazu ocitol v centre diania a samotný Seattle predstavoval rockovú Mekku, kde sa liahla jedna výborná formácia za druhou.
Mohlo za to 49 minút hudby, zabalenej do svetoznámej modrej fotografie, zobrazujúcej štvormesačného Spencera Eldena v celej jeho nahote a s dolárovou bankovkou. S pobúrením či bez, fotka toho o hudbe veľa nenapovedala. Viac sa ľudia o charaktere platne dozvedeli z primitívne účelného klipu Smells Like Teen Spirit, ktorý do zbláznenia bežal na každom hudobnom kanáli a skladba samotná sa vďaka povinnému riffu všetkých začínajúcich gitaristov, burácajúcej energii a bravúrnemu refrénu stala hymnou žánru, detronizujúcou dovtedy kraľujúcu Touch Me I'm Sick od Mudhoney.
Mohlo by vás zaujímať: Legenda Mudhoney zhodila na Košice skvelo načasovanú grunge bombu
Cobain uplatnil pri písaní veľmi jednoduchú, no neuveriteľne atraktívnu metódu kontrastných pasáží, rozbíjajúcu hlavne v 80-tych rokoch etablovanú schému bežnej rockovej pesničky (ak neberieme do úvahy vlnu neo-progresívneho rocku). Takmer nič nemohlo poslucháča, unaveného klasickými postupmi, ohromiť a vyviesť z miery viac než fakt, že po tvrdom úvodnom riffe sa gitarový kolos z ničoho nič utíši a ponechá taký široký priestor len jemne tepúcej rytmike.
Táto forma sa ešte markantnejšie uplatňuje hneď v nasledujúcej In Bloom, kde je erupcia nástrojov po pokojnom kolísaní ohlušujúca a vrcholne pálčivá ako čerstvo sa lejúca láva. Cobain dokázal vygradovať náladu a intenzitu skladieb majstrovským spôsobom, na iných miestach však bol schopný podržať gejzír tónov tesne pod pokrievkou a nedovolil im zbytočne vykypieť (Come As You Are). Iné to je v prípade Breed, kde sa stroj nezadržateľne valí vpred od začiatku do konca, ale najdivokejším kusom platne zostáva punkový manifest Territorial Pissings, ktorému na päty šliape len o pár chlpov uvoľnenejší Stay Away.
Kontroverzný a smerodajný až dodnes
Hoci sa najväčším hitom albumu stal Smells Like Teen Spirit, v tesnom závese mu konkuroval formálne podobný, no obsahovo odlišný Lithium, disponujúci famóznymi prechodmi z oáz pokoja na rozbúrený oceán. Polly preslávil najmä kontroverzný text o 14-ročnej unesenej dievčine, sled akordov, patriaci k povinnej výbave a predčasne zaspievaný verš "Polly said", ktorý sa Vig rozhodol ponechať s chybou. On A Plain má v strede refrén, aký by veľa kapiel vyvážilo diamantmi, a pritom nejde o nič iné než pár obyčajných slov, podaných s typicky cobainovskou nihilistickou ľahostajnosťou a rezignovanosťou.
V Drain You sa muzikantom podarilo inkorporovať ojedinelé, no zmysluplné závany psychedélie a chytľavý Lounge Act je po 90 sekundách svedkom vzplanutia obrovského hnevu, kedy Cobainove hlasivky idú na okraj svojich možností. Something In The Way predstavuje finálne uvoľnenie po tvrdých riffoch a čisto subjektívne ho mám z celej diskografie Nirvany najradšej. Znepokojivý, frustrujúci, hĺbavý, intímny, tajuplný a maximálne precítený, to je len zopár adjektív na jeho adresu. O lepšom závere sa dramaturgovi platne ani nemohlo snívať. (Neskoršie vydania albumu ponúkajú ešte "skrytý" song č. 13 - Endless, Nameless)
Za menej kvalitný nie je možné označiť ani jeden kus; tu sedia všetky noty na svojom mieste a nič neprečnieva. Cobain nápady prerozdelil s vrodeným citom pre detail a rovnováhu. Pri komponovaní sa sústredil najmä na chytľavosť, zrozumiteľnosť a ozajstné "pesničkárenie". Schopnosť napísať dobrú pieseň sa v hudobnej histórii nemusí odzrkadliť v množstve predaných platní, v prípade Nevermind to však fungovalo až nadmieru dobre a ak by sme jeho obľúbenosť mali vyjadriť v číslach, celosvetovo sa z neho predalo približne 16 miliónov kópií.
Pričinil sa o to i výborný marketing či MTV, svoju úlohu zohrali i otrasy pri prechode z 80. do 90. rokov či škandalózne príbehy viažúce sa k neskrotnému frontmanovi. Reputácia kapely je do dnešných dní obrovská a popularita značky Nirvana neklesá i napriek tomu, že formácia je už vyše 20 rokov nefunkčná a na jej konte svietia iba tri štúdiové albumy (In Utero vyšiel dva roky po Nevermind). Na hudbu senzácie zo Seattle spomínajú nielen pamätníci, pretože z Cobaina sa stal idol ďalších generácií. Jedinou nezodpovedanou otázkou teda zostáva to, akým smerom by sa hudba trojice uberala v ďalších rokoch, kedy bol grunge zatlačený tam, odkiaľ vzišiel - do alternatívneho hudobného spektra.
Osud revolucionárov je v mnohom podobný - prídu, prevrátia všetko naruby a rovnako rýchlo sa vyparia. Sú schopní celý potenciál ukázať svetu bleskovo a keď cítia, že povedali všetko, radšej sa vytratia. Ich tvorba však do zabudnutia určite neupadne, pretože je v mnohom silnejšia než diela bežcov na dlhé trate. Nirvana zo seba vyžmýkala na Nevermind všetko, čím zvečnila náladu a frustráciu svojej doby. Preto je album plný pre 90. roky smerodajných a maximálne výstižných kompozícií, ktoré nevyblednú a aj po 25 rokoch od vydania stále ponúkajú nevšedné zážitky.
Nevermind na Deezeri:
Autor: Marek Danko
Súvisiaci interpreti: Nirvana
