Ak by sme tento rok porovnali s tým predchádzajúcim, tak treba povedať, že nepriniesol také veľké, mrazivo krásne a nadčasové hudobné výpovede ako 2016 (Bowie, Cave, Cohen) a ani v rámci slovenskej scény sa objav veľkosti Katky Málikovej nevyskytuje každý rok. Rozhodne však bol veľmi zaujímavý a plný skvelých nahrávok v rôznych žánroch.
Preto ak hudbu sledujete s rovnakým nadšením ako my a máte svoj vlastný zoznam top albumov, podeľte sa oň v diskusii pod článkom. Bude to určite milšie a konštruktívnejšie ako frflanie na náš výber. Ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí, takže očakávať, že sa trafíme do vkusu práve vám, je naivné. Veríme však, že článok bude pre mnohých našich čitateľov inšpiratívnym prierezom hudbou v roku 2017.
Marek Majzon
Lorde - Melodrama
Taký intenzívny vpád na hudobnú scénu, aký zažila Lorde, jednoznačne vytvára tlak na akýkoľvek ďalší návrat. Našťastie ho 21-ročná Novozélanďanka ustála a svojím druhým štúdiovým albumom Melodrama potvrdila, že na výslnie patrí. Na nasledovníkovi nahrávky Pure Heroine síce opustila minimalistické hudobné aranžmány, ktoré definovali jej kariéru, no vôbec jej to neuškodilo. Jedenásťskladbová spoveď z prvého rozchodu má niekoľko úrovní. Je hudobne rozmanitejšia, pričom nepôsobí ako silený zlepenec. Tematicky sa dotýka jednotlivca trpiaceho stratenou láskou, a zároveň sa dotýka celej generácie. Poskytuje tak možnosť mať pôžitok z umeleckého diela bez nároku na vek alebo skúsenosti. (recenzia)
Lana Del Rey - Lust For Life
Lana Del Rey si zjavne uvedomila, že nemá zmysel čakať na zlého chlapca, ktorému venovala tri predošlé nahrávky. Na Lust For Life sa snaží byť introspektívna, ale aj súčasťou väčšieho celku. Sústreďuje sa pritom aj na iné zdroje lásky, napríklad fanúšikov. Venovala im pilotný singel Love, kde tiež poskytuje akýsi obraz súčasnej mladej generácie. Na pozadí tejto filozofie hudobne kombinuje rôzne dominantné prvky svojho repertoára - trip-hopový nádych Born to Die s blues-rockovými gitarami albumu Ultraviolence. Doposiaľ známa ako "večne smutná kráska" zrazu rozbila celú svoju tvorbu, aby povyberala tie najlepšie kúsky a dala im nový tvar. (recenzia)
Beth Ditto - Fake Sugar
Informáciu o rozpade indie-rockovej skupiny Gossip z februára minulého roka by si pravdepodobne málokto všimol, nebyť sólového albumu jej extravagantnej líderky Beth Ditto. Prvotinu Fake Sugar uviedla do sveta singlom Fire. Pri prvých tónoch som sa zľakol potenciálnej country atmosféry, no neskôr nastúpili ťažké elektronické gitary, na ktoré bol zvyknutý každý "gossipák". V pokračovaní zoznamu skladieb zaručuje široký vokálny rozsah a umne poskladané texty. Na štúdiovke znejúcej ako Kings of Leon so speváčkou nemožno nájsť chyby, len momenty, ktoré sú otázkou vkusu.
Tove Lo - Blue Lips
Tove Lo je celkom nevyspytateľným zjavom na mainstreamovej scéne. Na jednej strane je speváčkin rodný Štokholm tým, čo ju predurčuje k nápaditej popovej tvorbe, no na strane druhej dáva šoubiznisu presne to, po čom baží - sex a bizar. Podobne ma rozpolila nahrávka Blue Lips. Už len názov prvého singla Disco Tits by sa dal slušnejšie preložiť ako "tanečné ňadrá". Na podklade syntetizátoru á la 90. roky prichádza tak trochu "po funuse" s presexualizovaným príbehom plytkej "lásky" z diskotéky. Pri bližšom "pohľade" poslucháč zistí, že má pred sebou konceptuálnu nahrávku, kde sú v hlavnej úlohe dôsledok - bezbrehá zhýralosť a ľahkovážnosť - a až potom príčina - osamelosť a nepríjemné ľúbostné skúsenosti. Dokážu si ma získať albumy, pri ktorých mám pocit, že ma, našťastie, oklamali.
Sampha - Process
Rok 2017 bol zásadným v kariére britského speváka, skladateľa a producenta Samphu. Doposiaľ vždy "hral druhé husle" pri menách ako Jessie Ware, FKA Twigs, Katy B alebo elektronickom projekte SBTRKT (Aaron Jerome). Za svoj debutový album Process získal aj prestížne ocenenie Britského fonografického priemyslu Mercury Prize, pričom porazil kapelu alt-J, ale aj Eda Sheerana. Desať skladieb s prepracovanými hudobnými aranžmánmi a pôsobivými poetickými textami si robil Sampha sám, čím sa v mainstreame stáva pravým symbolom slova umelec. Odporúčam hlavne milovníkom elektronického soulu.
Michaela Kučová
St. Vincent - Masseduction
Najviac osobný album Annie Clark je zároveň aj najprístupnejším, pevne ukotveným v pope. Obdivuhodne mieša mainstreamové lákadlá, autentické emócie a podvratný humor bez toho, aby sa v nich hudobníčka zamotala a stratila svoju tvár. St. Vincent na Masseduction skúma príťažlivosť a výsledkom zďaleka nie je len povrchné uspokojenie. (recenzia)
Aldous Harding - Party
Novozélandskú pesničkárku som poznala len zbežne, svojím koncertom si ma však úplne získala. Pod melodramatickou manierou sa totiž skrýva citová pravdivosť, presakujúca všetkými hlasmi, ktoré svojská hudobníčka používa. Inklinujem k melancholickým podivínkam, ale tak ako Aldous sa mi pod kožu už dlho nikto nedostal. Ak si máte z roku 2017 zapamätať jedno menej známe meno, toto je ono.
Laura Marling - Semper Femina
Laura už dávno nie je zázračným násťročným zjavom na hudobnej scéne a to je dobre. Šiesty album predstavuje hudobníčku, ktorá skutočne dozrela (a okrem skladania sa chopila napríklad aj réžie videoklipov či podcastu o ženách v hudobnom biznise). Názov albumu sa dá voľne preložiť ako "vždy ženou" a autenticky zachytáva proces sebapoznávania, premenlivosť ženského prežívania, jeho krehkosť aj silu. Hoci hudobne neprináša zásadné zmeny, jeho sebavedomý zvuk predstavuje v Laurinej tvorbe zatiaľ asi najsilnejší moment, ktorý potvrdzuje aj nominácia na Grammy.
Alex Cameron - Forced Witness
Zvuk 80. rokov ma väčšinou necháva chladnou, hudobná persóna Alexa Camerona si ma však získala. Austrálsky hudobník sa vo svojej tvorbe štylizuje do postavy lúzra a príbehy zlyhávajúceho muža i muzikanta rozvíja v zábavne gýčových melódiách. Klávesy, saxík a láska, ktorá nikdy nezvíťazí, zdá sa, že Cameron našiel svoje víťazné kombo.
Miya Folick - Give It To Me
Titulnú skladbu EP som si púšťala dokola a dokola. Vynikajúco prepojená s horskou dráhou vo videoklipe, pieseň z pomalého rozbehu vygraduje naliehavý vokál a gitara. Práve toto Miyino naliehanie, bez ohľadov, ospravedlnení a iného zmäkčovania, mi svojou priamočiarosťou pripomína staré dobré riot grrrls. Dievčatá, ktoré vedia čo chcú, budú u mňa vždy mať palec hore. Okrem odkazov na 90. roky tu nájdete aj cover Joni Mitchell a ja sa už teším na Miyin dlhohrajúci debut.
Marek Danko
David Kollar - Notes from the Underground
Doterajší vrchol prešovského experimentátora, ktorého mnohí poznajú ako gitaristu, no vynikajúco mu to pristane aj s elektronikou. Jeho koláže sú lahôdkou pre hľadačov milujúcich neobmedzenosť. David má pred sebou dlhú (a ťažkú) cestu, no nikto mu už nevezme status veľkého hudobníka, spolupracujúceho so známymi zahraničnými umelcami. (recenzia)
Thebenbound - Thebenbound
Art rock sa u slovenských kapiel neteší masovej priazni, no pravidelné výnimky sú zakaždým na vysokej úrovni. Thebenbound majú cit pre košaté melódie, nevyspytateľné zvraty deja a komplexne pracujúcu rytmiku. Ich sofistikované poňatie žánru je balzamom pre uši vyčerpané prílevom každodenných decibelov. (recenzia)
Shina Longital a Slavo Solovic - Analemma
Subjektívne vzaté je Analemma slovenský album roka. Opakované vypočutia berú dych a ponúkajú stále nové horizonty. Nevadí ani minimalistické využívanie nástrojov, prvoradé sú pocity nepokojného putovania zákutiami ľudskej mysle. Obaja hudobníci sú zhruba v polovici cesty večného hľadania dokonalej výrazovej formy. (recenzia)
Polajka - Exodus
Silný adept na domáci debut roka (aj keď Polajka nie je úplne nové teleso), plný pocitov nádeje a absolútneho zmierenia. Badať snahu o neprestajný vývoj, rezignáciu na akúkoľvek žánrovú príslušnosť či ochotu ukázať sa poslucháčovi v úplnej "nahote". To všetko sa deje bez podliezania kvalitatívnej latky a robenia ústupkov. (recenzia)
Godspeed You! Black Emperor - Luciferian Towers
Post's not dead. Asi tak nejako by sa dala charakterizovať šiesta platňa kanadskej legendy, ktorej experimenty so zvukom sú svetovo povestné. Kapela šponuje svoje "krásne nápevy" do extrému presne v duchu tradície žánra a konkurencia ako vždy bledne závisťou. Sonicko-inštrumentálna búrka s priehrštím katarzných momentov.
The National - Sleep Well Beast
Za svoj najnovší album Sleep Well Beast si americká kapela The National vyslúžila nomináciu na Grammy v kategórii najlepší alternatívny album a pozornosť akademikov si zaslúžila aj vizuálna stránka nahrávky. Hybnou silou skupiny je pocit zvláštneho smútku. Samotný spevák a líder kapely Matt Berninger hovorí, že album je o veciach, ktoré ho hnevajú alebo tých, ktoré by chcel ovplyvniť. Hoci prichádza aj na vtipnejšie momenty, ako napríklad v skladbe Dark Side of Gym (Odvrátená strana posilňovne), v pomalom tempe sa nechávame unášať ponurou náladou. Bez hľadania východiska prijímame konštatovanie v muzikálnej blaženosti.
Ostrov hudby 2
Pokračovanie výnimočnej kompilácie zastrešujúcej slovenskú hudbu na vývoz sa zrodilo ešte v roku 2017, no svoju fyzickú podobu nadobudne až v nasledujúcom roku vďaka úspešnej crowdfundingovej kampani. Na nahrávke má poslucháč možnosť objavovať novú domácu hudbu, a to aj v prípade, že sa v nej orientuje - väčšina umelcov totiž prispela doposiaľ nevydanými skladbami. Zásadnou vlastnosťou albumu je rozmanitosť. Nájdete na ňom elektroniku, vážnu hudbu, ale aj gitarové skladby či piesne s jasným odkazom na slovenskú kultúru. Menovite to znamená, že sa na jednom albume stretli Katarína Máliková, Jimmy Pé, Autumnist, I Am Planet, Sisa Fehér alebo The Ills a znie to ako dobrá slovenská výprava do sveta.
Tolstoys - Botanika
Sú mladí, talentovaní a robia zasnený pop, ktorý si ľahučko našiel priestor na domácej hudobnej scéne. Ich debutová nahrávka netrpí slabými miestami, a hoci Tolstoys majú väčšinu skladieb v angličtine, potešili aj slovenskými skladbami. Tie by mohli byť istou víziou do budúcnosti, hoci Tolstoys si, zdá sa, nechávajú zatiaľ všetky dvere otvorené. Hrajú sa s mašinkami, no zostávajú verní aj organickým nástrojom a z ich hudby je cítiť podmanivú úprimnú radosť. Ak hľadáte na slovenskej scéne niečo nové a kvalitné, Botanika rozhodne patrí k tomu najzaujímavejšiemu z roka 2017. (recenzia)
Matej Kráľ
Gorillaz - Humanz
Toľko chytľavých patentov, toľko vážnych tém v tanečnom šate a tak veľa hostí! Áno, o Humanz sa toho popísalo skutočne veľa a ako to už býva zvykom, keď vydáva album veľká kapela, zlé jazyky na seba nenechali dlho čakať. Vraj to už práve kvôli mnohým hosťujúcim interpretom skrátka nie sú Gorillaz tak, ako ich poznáme napríklad z kultového albumu Demon Days. Takto to však nefunguje a obzvlášť pri experimentátoroch s nekonečnou škálou nápadov, akým je Damon Albarn. Isté je, že k mojim top albumom tohto roka Humanz patrí, a to najmä kvôli pestrému kríženiu žánrov, svojským nápadom a energii. We Got The Power mi dokáže stále vyvolať na tvári úsmev, Strobelite rozhýbať každú párty a Momentz zas spraví z každého nepresvedčivého rapera profíka.
The War On Drugs - A Deeper Understanding
Toto je príklad nahrávky, na ktorej je po inštrumentálnej stránke všetko napasované dokonalo a na mieru. Hudba pôsobiaca navonok pokojne, rozdúchava, ako napovedá trefný názov, nepokoj vnútorný. Skreslené gitary, klávesové plochy, vychádzkové tempo a nepochybná prevaha obsahu nad formou. Na Slovensku takmer neznáma kapela ponúka osobné texty a návody na psychický odpočinok. To ocenia určite mnohí.
Kiasmos - Blurred
S radosťou zradím princíp a k najlepším albumom na drzovku pridám jedno EP. Ktosi o Blurred napísal, že ide o dôstojný odchod tohto islandského elektronického telesa. Podľa mňa je však slovo dôstojný veľmi nedostačujúce na techno, pri ktorom srdce plesá a telo sa odmieta prestať hýbať. Produkuje ho ostrieľané hudobné duo - všestranný hudobný skladateľ Ólafur Arnalds, ktorý sa pravdepodobne vráti k svojej veľkolepej sólovej tvorbe, a Janus Rasmussen z kapely Bloodgroup. Ak sú chýry pravdivé a Kiasmos skutočne končia, ide určite o najkrajšiu elektronickú rozlúčku tohto roka. Pustite si skladbu Blurred a ďalej to už ide samo.
Queens of the Stone Age - Villains
Kraľujú dobe kamennej a je to počuť. Stále je to starý dobrý "desert rock" (púštny rock), avšak s nápadmi, ktoré som už ako skeptik od rockovej kapely ani nečakal. Album je drzý, svieži a relatívne rýchly. Chytľavé tendencie, nič nešetriaca výdatná gitarová nálož a občasný syntetizátor sú v hudbe, ktorá sa ešte nejakým okolkom spája s pomaly zomierajúcim stoner-rockovým žánrom považované už skôr za výnimky. Vynikajúci je už sprvu tajomný úvod Feet Don't Fail Me Now, a potom napríklad skladby The Evil Has Landed, Fortress či The Way You Used to Do. (recenzia)
Papyllon - Papyllon
Sú z Prešova no neznejú slovensky. Papyllon nahrali album výrazne odlišný od toho v čom mali prsty predtým, oslobodili sa od žánrových konvencií a zomkli sa ako kapela aj ako živé hudobné teleso. Zvládli si sami nahrať a zmixovať album, natočiť klip, nakresliť logo a dokonca aj presťahovať skúšobňu. Prinášajú mohutný zvuk a nápadité aranžmá; slaďák, rockovú pecku aj podmanivú inštrumentálku. Bravó. Najradšej mám All In, Seventeen Baby a Never Felt So Pure. (rozhovor)
Michaela Ivaničová
Jlin - Black Origami
Druhý album americkej producentky Jlin je nádherný kúsok hudobnej architektúry, príbeh o tom, odkiaľ pochádza rytmus a kam sa uberá. Vďaka tomu, že na celej nahrávke takmer úplne chýba tradičná melódia, kladie značné nároky na sústredenie poslucháča. Pracuje s nástrojmi z footworku a jej silné, temné a osobité kompozície búrajú hranice žánru. Prináša tak do sveta rytmickej elektroniky niečo nové.
LCD Soundsystem - American Dream
Štvrtý album amerického dance-punkového zoskupenia prišiel po rozpade a opätovnom sformovaní kapely ako príjemné prekvapenie. Triumfálny návrat Jamesa Murphyho a spol. prináša viac živých nástrojov, zvukovú a náladovú rôznorodosť, ktoré na predchádzajúcich nahrávkach chýbali. "Americký sen" je nabitý sofistikovanými narážkami na velikánov Bowieho a Ena a je virtuóznou poctou nielen hudobným vzorom LCD Soundsystem, ale aj sebe samým.
Susanne Sundfør - Music For People In Trouble
Novinka skladateľky a pesničkárky je azda jej najintímnejším a najviac introspektívnym počinom. Hudobne i textovo si zachováva temnú náladovosť z predchádzajúcej nahrávky Ten Love Songs (2015), ale autorkina spoveď ide viac do hĺbky. Energická a zároveň krehká Nórka je našťastie schopná podávať aj zložité a sentimentálne témy s ľahkosťou a nadhľadom.
Fever Ray - Plunge
Ženská polovica elektronického dua The Knife, Karin Dreijer, na svojom druhom sólovom albume predvádza surovú, živú a veľmi ľudskú energiu, ktorá sa točí okolo základných otázok fungovania sveta a miesta žien v ňom. Búra všetky starosvetské spoločenské normy o tom, ako by ženy mali žiť, milovať a prejavovať sa. Divoká Švédka sa odvážne púšťa do ťažkých, politicky nabitých tém bez toho, aby tým utrpela počúvateľnosť jej tvorby.
Björk - Utopia
"Ak máte pocit, že svet sa neuberá správnym smerom, musíte byť šikovní a vybudovať si okolo seba malú pevnosť," vyhlásila Björk v nedávnom rozhovore pre britský denník The Guardian. Do tej svojej sa naposledy zatvorila s dvoma producentmi, Alejandrom Ghersim, známym ako Arca, ktorý dodal abstraktné elektronické beaty a hravý popový nádych, a Američanom Rabitom. Spolu stvorili Utopiu, ktorá je veľmi osobná a radostná. Hudobne je okorenená spevom vtákov z Islandu aj Arcovej domovskej Venezuely, malým flautovým telesom a harfou a zaznie na nej aj éterický spev islandského zboru Hamrahlid. Je tiež matriarchálnym manifestom, podfarbeným neomylnou eleganciou a vášňou a odsudzujúcim násilie ako prostriedok mužskej nadradenosti. Utopia je o tom, aký je to pocit opäť milovať, je plná piesní o láske. Avantgardná multimediálna umelkyňa neprestáva prekvapovať.
Matej Sekerka
ČAD - Bastard
Svätojurská trojica crustových diablov s anjelskými vnútrami nám tento rok vykopala plytký hrob, ktorý zďaleka nebol taký plytký. Viacúrovňová, vychválená nakladačka sa nepodobá na nič z ich doterajšej tvorby, no zároveň v sebe spája všetko z ich najväčších vplyvov a rockového vývoja na poli oboch hromových kapiel (ČAD a Vandali), v ktorých Pišta, Báška a Vandal dodnes zanovito kotvia. Ľubozvučná (v tomto prípade skôr "hrubozvučná") slovenčina, riffová rozmanitosť, multižánrová poklona v každej piesni, Vandalovská melodika, zahraničný mix a master. Výsledkom je dvanásť piesní, dvanásť hutných zárezov nielen v hard & heavy sfére, ale celkovo na výbornú aj v širšom kontexte slovenskej hudobnej scény.
Jerguš Oravec - Na Ramenách Otcov
Druhý sólový projekt multiinštrumentalistu a jedného z najprecíznejších hudobníkov na našej scéne Jerguša Oravca prišiel na trh kompletne v jeho vlastnej réžii. Štrnásť skladieb je pestrou muzikálnou mozaikou prelínajúcou vplyvy slovenskej, ale i zahraničnej tvorby, vďaka ktorej rástol a mala naňho až "otcovský" vplyv. Pompézne kompozície pretekajú širokou škálou hudobných textúr s osobitou poetickosťou a sú zabalené do krásneho vizuálu, dotyku štetca jeho vlastného otca, maliara Juraja Oravca, čo na celom vyznení interpretovho prepojenia so svetom starým i novým dodáva nezameniteľnú štýlovú patinu. Album vyšiel na CD nosičoch, na ktorých je vyobrazený "súčasný" Jerguš, ale i na vinyloch v tzv. slovenskej trikolóre, kde sa zračí jeho niekdajšia dlhovlasá podoba. Ak túžite po albume, ktorého výpoveď presahuje samotný žáner a hudobne sa neviaže na žiadne obmedzenia, netopí sa v súčasných klišé a rozprestiera sa od domoviny až niekam za hranice tvorivosti, tak tento miestami dojemný tribute všetkému, čo jeho a možno aj vás vychovalo, si určite zadovážte!
Mark Lanegan Band - Gargyole
U jedného z najväčších amerických blues-rockových hlasov Marka Lanegana sme si už zvykli na to, že všetko, čoho sa dotkne, premení na zlato... čierne zlato. Vábivou temnotou opradený spevák sa nám mohutným baritónom prihovoril aj v roku 2017 s novým albumom Gargyole. Každá ďalšia práca Markovej kapely znie ako prirodzený žánrový vývoj, nikdy však nie ako výsledok súčasného trendu. Z kedysi búrlivého grunge rockera sa vykľul novodobý new wave motýľ. Najnovšie počiny sú inšpirované jednak Kraftwerkom, ale i Bauhausom alebo Joy Division. Zrelú fúziu zahmlených, no ešte vždy špinavých gitár a elektronických samplov hudobne podchytil Alain Johannes, čarodejník stojaci za prvou sólovkou Chrisa Cornella, ale aj albumami od Queens of The Stone Age, PJ Harvey, či Arctic Monkeys. Slovenskému publiku svoje novinky predviedol na atmosférickom koncerte, ako jedna z najväčších chuťoviek tohtoročnej Pohody.
The Afghan Whigs - In Spades
Rovnako ako Mark Lanegan, ani jeho kolega, geniálny skladateľ Greg Dulli, nezostal svojim fanúšikom tento rok nič dlžný. Vyzretý ako víno, vracia sa so svojou kapelou s druhým albumom od ich dlho očakávaného reunionu. Je zvykom, že mnohokrát kapely po dlhej odmlke a opätovnom návrate na scénu akoby stratili iskru. Afghan Whigs boli v raných deväťdesiatych rokoch vďaka nevšednej zmesi R&B, soulu a ostrého alternatívneho rocku po Nirvane, Mudhoney, či Soundgarden jedným z najväčších vtedajších objavov labelu Sub Pop. Nezostávajú všakl v dobovom sentimente. Mnohé o tom hovoria aj ich coververzie súčasných umelcov ako Frank Ocean a ich stále napredujúci zvuk. Oproti predošlej, rockovejšej doske Do The Beast je In Spades komornejší a uhrančivejší a rozhodne stojí za pozornosť. Jednoducho, Afghan Whigs nespia na vavrínoch, kráčajú s dobou a aj na staré kolená dokazujú, že sú stále funky, fresh a sexy.
Prophets of Rage - Prophets of Rage
Radikálnymi očami skúmajú radikálne lži rapoví velikáni Chuck D (Public Enemy) a B-Real (Cypres Hill), doprevádzaní kapelným zoskupením niekdajších Rage Against The Machine a Audioslave a DJa Lorda (taktiež Public Enemy). Poteší sa každý, kto čaká masívnu porciu vzdoru, politickej nekorektnosti a nadupaných riffov. Nejedná sa o pubertálne výkriky, ale profesionálny supergroup krstných otcov nu metalu, ktorý vychádza z novej Trumpovskej éry a žiari na dvanástich bombtrackoch. Tam, kde sa revolučný duch na chvíľu schladil u trojice Tim Commerford, Brad Wilk a Tom Morello počas spolupráce s Chrisom Cornellom na troch albumoch Audioslave, sa znova vracia v plnej výbušnosti, angažovanosti a dynamike. Rapové texty starnúcich kráľov svojho remesla tomu dodávajú prakticky rovnaký šmrnc, ako keby s nimi opäť fungoval Zack De La Rocha. Prophets of Rage sú po dlhej dobe konečne kvalitný mix silných interpretov, odvážnej výpovede, nekompromisnosti a spravodlivo dospelého hnevu, ktorý na hudobnej scéne západu do značnej miery chýba.
Patrik Marflák
Diego - Et in Arcadia Diego
Kapela, ktorá má na všetko čas. Osem rokov od ostatnej štúdiovky Peripheries nie je málo, ale v prípade tejto skupiny to vždy bolo viac o kvalite ako o kvantite. Nový album skvele dokumentuje jej pôsobenie mimo akýchkoľvek trendov, každá z desiatky skladieb pôsobí nadčasovo, aj keď si vyžadujú viacero prehratí, kým sa dostanú pod kožu. Dominujú pomalšie tempá a z väčšiny albumu sála tichá sila, no keď vyprskne na povrch, stojí to za to. Diego si udržuje svoj nenápadný profil, ale určite si zaslúži, aby sa o ňom hovorilo aj v roku 2018.
Fallgrapp - V hmle
V bubline slovenskej alternatívnej scény sústredenej okolo Rádia_FM bola druhá štúdiovka skupiny Fallgrapp jednoznačne najočakávanejším albumom roka. Pred dvoma rokmi získala partia okolo Jureša Líšku štyri rádiohlavy za svoj debut Rieka, teraz bude patriť k favoritom ďalšieho ročníka Radio_Head Awards. Album V hmle charakterizuje do detailu prepracovaný, a pritom “kapelovejší” zvuk, silné spolupráce s hosťami ako Juraj Benetin či Vec, a spojenie slovenčiny s hudbou, ktorá znie súčasne a miestami aj dosť exoticky. Rozhlasové kvóty kapele zrejme príliš nepomohli - pre väčšinu rádií je stále príliš iná - no jej základňa fanúšikov s druhým albumom určite narástla a čaká ju svetlá budúcnosť. (recenzia)
Fleet Foxes - Crack-Up
Na tretí album indie-folkerov zo Seattlu sa čakalo šesť rokov a ako avizoval ešte pred jeho vydaním frontman a hlavný skladateľ Robin Pecknold, je to dosť výrazný posun od ich predchádzajúcich nahrávok. Nie je to ľahký album, no v komplikovanejších a sofistikovaných kompozíciách sa skrýva množstvo podmanivých melódií a vokálnych harmónií, ktorými sa kapela preslávila. Napriek veľmi pozitívnym recenziám Fleet Foxes vo väčšine koncoročných rebríčkov prekvapivo chýbajú, no u mňa patril Crack-Up tento rok medzi najobľúbenejšie - aj vďaka krásnemu novembrovému koncertu vo Viedni. Snáď ich raz uvidíme aj na Slovensku.
Kendrick Lamar - DAMN.
Rovnako ako pred dvoma rokmi, aj teraz s veľkým náskokom ovládol koncoročné rebríčky hudobných kritikov. Získal tiež sedem nominácií na Grammy a je jasné, že minimálne z hľadiska hodnotenia albumu nadviazal na fenomenálny album To Pimp a Butterfly vo veľkom štýle a vysoko postavenú latku nepodliezol. DAMN. síce nie je takým prelomovým z hľadiska zvuku a konceptu ako jeho predchodca, ale jednoznačne potvrdzuje, že Kendrick Lamar je napriek početným spoluprácam a úspešným singlom predovšetkým albumovým umelcom. Hudobne na ňom prepája klasický zvuk hip-hopu 90-tych rokov s budúcnosťou žánra a v textoch a samotnom rape dokazuje, že je najväčším hip-hopovým fenoménom svojej generácie.
Nvmeri - I Don't Think So
Ak by som musel vybrať len jediný slovenský album, bol by to tento. V skladbách a na koncertoch Nvmeri je cítiť veľkú vyzretosť a nadhľad - po desiatich rokoch na scéne (do roku 2013 pôsobili ako The Uniques) už kapela vie, čo chce, a na novinke našla ideálny pomer medzi perfekcionizmom a uvoľnenosťou. Dokumentujú to vtipné momenty na albume aj v kampani, ktorá mu predchádzala, ale aj skladby, ktoré idú ľahko do ucha, hoci je v nich aj po x počutiach stále čo objavovať. Najmä je však počuť, že samotná kapela rada objavuje - jej originálny zvuk pochádza z nasávania množstva starej i novej hudby a premiešania rôznych vplyvov do sviežeho žánrového koktejlu s prvkami popu, rocku, soulu, R&B a elektroniky, pri ktorom si na svoje prídu fanúšikovia hudby 60. a 70. rokov, ale aj súčasnej indie scény. Nvmeri by si zaslúžili omnoho viac pozornosti fanúšikov doma aj v zahraničí, snáď tomu napomôžu pribúdajúce medzinárodné úspechy sólového projektu FVLCRVM frontmana Pištu Kráľoviča, ktorého čaká veľký rok.
PS: Prehľad najlepších albumov pre milovníkov tvrdých gitár prinesieme v pondelok 1. januára v rámci tradičnej rubriky Týždeň (resp. Rok) v hard & heavy a na budúci týždeň spomenieme v poslednom "bilančnom" článku aj niektoré zo skladieb, ktoré v nás v roku 2017 z čisto subjektívnych dôvodov najviac zarezonovali.
Autori: Marek Majzon, Michaela Kučová, Marek Danko, Marína Valentovičová, Matej Kráľ, Michaela Ivaničová, Matej Sekerka, Patrik Marflák
