Hlavná stránka

>

Magazín

>

Názory

>

50 albumov roka 2018 podľa redaktorov Hudba.sk

50 albumov roka 2018 podľa redaktorov Hudba.sk

29.12.2018 - 06:00 | redakcia

Väčšina najväčších hviezd svetovej hudobnej scény sa v roku 2018 rozhodla dať si od vydávania albumov pauzu, napriek tomu bolo čo počúvať a vyšlo množstvo skvelých nahrávok. Záverom roka vám tradične prinášame náš zoznam obľúbených albumov bez ohľadu na žáner či krajinu pôvodu. Vo výbere tak nájdete aj nahrávky domácich umelcov.


Vzhľadom na každoročné prekvapené až vyčítavé reakcie a nezmyselné diskusie pripomíname, že ide o subjektívne výbery. Šesť redaktoriek a redaktorov, ktorí pre Hudba.sk pravidelne píšu recenzie či reportáže z koncertov, vybralo zopár svojich najobľúbenejších albumov vydaných za ostatných 12 mesiacov.

Výsledkom je zoznam takmer 50 nahrávok, ktoré podľa nás patria medzi to najlepšie a najzaujímavejšie a veríme, že pre mnohých našich čitateľov to bude inšpiratívny prierez hudbou z roku 2018. Určite však nezahŕňa všetko, čo stálo za pozornosť, p
reto ak hudbu sledujete s rovnakým nadšením ako my a máte svoj vlastný zoznam top albumov, budeme radi, ak sa oň s nami podelíte v diskusii.

Michaela Kučová

Mitski - Be the Cowboy

Niekedy môže hudobník znieť celkom inak, aj keď sa po zvukovej stránke až tak veľa nemení. Be the Cowboy je zatiaľ najsebavedomejší počin Mitski Miyawaki a je to zreteľné na prvé počutie. Piaty album japonsko-americkej hudobníčky odkazuje k americkému mýtu kovboja - archetypu priam arogantnej slobody. Podobne nezávislo, bez ohľadu na očakávania ostatných či nutnosti ospravedlňovať svoje činy, Mitski v štrnástich skladbách dáva priechod svojmu prežívaniu. Pocity osamelosti popisuje tak presne, že náš prvý inštinkt môže byť "cuknúť" - odtiahnuť sa, zavrieť oči. No aj pri žieravej samote skladieb ako Nobody ide predovšetkým o skvelo postavené pesničky, v ktorých chytľavosti sa ukazuje zdravý nadhľad autorky.


Lykke Li - so sad so sexy

2018 bol pre fanúšikov smutných tanečných songov skutočne bohatý – okrem Robyn sa po štyroch rokoch ohlásila aj jej švédska kolegyňa Lykke. Na so sad so sexy prináša svoje typické príbehy túžby a jej nešťastných koncov v súčasnom, trapom ovplyvnenom, zvuku. Nie je to pre uplynulý rok nahrávka zásadná, no (ako napovedá už názov) pre všetkých nadšencov melanchólie neodolateľná.

Lucy Dacus - Historian

Najprv ma očarila v spoločnom projekte s Julien Baker a Phoebe Bridgers, boygenius. Okrem superkapely smutných dievčat však treba počuť aj Lucyine sólové počiny. Dacus má hlas, ktorý je zvukovým ekvivalentom upokojujúceho objatia, čo robí jej popis straty lásky či zbožňovanej starej mamy ešte pôsobivejším. A hoci na albume znie množstvo nástrojov, je to predovšetkým v tandeme s gitarou, kedy Dacus dosahuje naozaj strhujúcu prácu s emóciami. Vynikajúcou ukážkou veľkého gitarového finále a textárskej zručnosti vystihnuť heartbreak v celej svojej devastujúcej obyčajnosti je predovšetkým skladba Night Shift.

Cat Power - Wanderer

Novinka od Chan Marshall je vždy udalosť. V porovnaní s mojím best-of-all-times albumom Sun má jeho nasledovník menší náboj, plynie pokojnejšie. Nenápadná krása je však stále krása. Marshall si tu zachováva svoju vlastnú identitu, no prizýva si aj vlohy mladších hudobných súputničiek - či už v podobe vokálu Lany Del Rey v singli Woman, alebo coveru Rihanninej balady Stay.

Miya Folick - Premonitions

V minulom roku medzi moje najobľúbenejšie skladby patrila Miyina Give It To Me, prísľub dvoch vydarených EP tento rok naplnil debutový album. Americká hudobníčka rusko-japonského pôvodu je tak trochu chameleón - sprvu ma dostala punkovým hnevom a nežnosťou á la Joni Mitchell, na Premonitions rozvíja predovšetkým popovo-tanečnú polohu v duchu Lorde či Florence and the Machine. Folick je však omnoho farebnejšia (obrazne, aj doslova) a jej veľkým darom je vokál, ktorému uveríte dojímavo nežné, roztopašno hravé, aj melodramatické polohy.


Miroslava Rabčanová

IMT Smile - Budeme to stále my

Prešovská kapela na čele s bratmi Táslerovcami tohtoročným albumom potvrdila, že patrí k špičke mainstreamovej domácej scény. Hudobníci vyskladali silnú kolekciu desiatich skladieb, ktoré prinášajú výrazné melódie, kvalitný zvuk a texty, ktoré vyžarujú vyrovnanosť a odovzdanie sa prítomnému okamihu. Obohatením nahrávky sú aj duety so Szidi Tobias, raperom Kalim a kapelou Chinaski. (recenzia)

Lady Gaga & Bradley Cooper - A Star Is Born

Lady Gaga pre mňa ešte nikdy nebola taká zaujímavá ako teraz na soundtracku k filmu Zrodila sa hviezda. Obyčajnosť bez prehnanej expresívnosti jej neobyčajne svedčí. Presvedčivá je aj oslnivá hudobná premiéra Bradleyho Coopera. Dvojica sa v niekoľkých skladbách predviedla aj autorsky, a o to silnejšie celý soundtrack pôsobí. Nie je len akousi kulisou k filmu, ale svojbytným hudobným albumom, ktorý si zaslúži pozornosť. (recenzia)


Nocadeň - Nocadeň v divadle

Prvý koncertný album v diskografii kapely Nocadeň zachytáva atmosféru a tiež dobrú formu štvorice hudobníkov z  koncertu v Štátnom košickom divadle, ktorý kapela odohrala pri príležitosti 15 rokov na scéne. Nahrávka síce vyšla netradične až po šiestich rokoch a z plánu vydať DVD záznam vzišlo, no priaznivci Košičanov nezostali ukrátení. Vizuálnu "stratu" dokonale nahradil kvalitný zvuk nahrávky, za ktorým stojí producent Vlado Meller. Živý album bude zrejme patriť k tým kúskom, ku ktorým sa priaznivci kapely budú aj s odstupom času s chuťou vracať. (recenzia)

Zuzana Mikulcová - Dievča

Tento album stihol koncoročný výber len tak tak. Vyšiel 5. decembra a oslovil ma natoľko, že ho radím medzi tie najzaujímavejšie a najlepšie albumy tohto roka. Je to pop, a pritom to nie je mainstream. Má silnú, originálnu lyriku, dobrý zvuk a keď k tomu pridám zaujímavý Zuzanin hlas, ktorá je autorkou hudby aj textov, mám pred sebou hudobníčku s jasným názorom na smerovanie svojej tvorby, ktorý si vie vo veľkej miere svojpomocne zrealizovať. (recenzia)

Zuzana Smatanová - Echo

Dvojalbum Echo ukazuje Zuzanu Smatanovú ako zrelú skladateľku, mulitinštrumentalistku a speváčku ako aj začínajúcu producentku, ktorá prešla zaujímavý hudobným prerodom. Skladby hýria obrazotvornosťou, ktorá v spojení s hojne zastúpenými prírodnými motívmi prináša poslucháčovi vnútorný pokoj a útek od bežných uponáhľaných dní. (recenzia)


Marína Valentovičová

Father John Misty - God's Favorite Customer

Hudobník Josh Tillman, známy pod pseudonymom Father John Misty, prežíva mimoriadne produktívne obdobie. Len rok po albume Pure Comedy, za ktorý okrem nadšených recenzií získal aj cenu Grammy, vydal ďalšiu štúdiovku s názvom God's Favorite Customer. Album vraj napísal za dva emočne nabité mesiace, ktoré strávil na hotelovej izbe v New Yorku. Svojej úlohy rozprávača sa zhosťuje ľahko a uveriteľne, magazín Rolling Stone dokonca album prirovnal k tvorbe Johna Lennona v 70. rokoch. Father John Misty má v sebe podmanivú pesničkársku autentickosť, akou disponuje napríklad Bob Dylan, ale zároveň zostáva tak trochu tajomný a nie úplne priehľadne čitateľný.

Florence and The Machine - High As Hope

Tri roky od ich posledného albumu How Big, How Blue, How Beautiful sa britské zoskupenie Florence and The Machine prihlásilo s novým materiálom na nahrávke High As Hope, ktorej predchádzal veľkolepý singel Hunger. Tematicky zostáva pri vzťahoch a láske, ale v podaní tak výnimočnej speváčky a skladateľky, akou je Florence Welch, to snáď nikdy neomrzí. Jej hlas je ako tornádo, ale zároveň dokáže hlboko precítiť smutnejšie momenty. O to lepšia je správa, že si Florence and The Machine budeme môcť v roku 2019 užiť aj naživo - v lete vystúpia na festivale Colours of Ostrava.


Autumnist - False Beacon

Fanúšikovia na tento album čakali dlhých päť rokov a oplatilo sa. Líder, resp. mozog kapely Vlado Ďurajka sa postaral o to, aby sa prihlásili s materiálom, ktorý dáva jasne najavo, že majú stále čo povedať. Na nahrávku prispeli svojimi hlasmi viacerí speváci ako Samo Štefanec (Bulp), Richard Imrich (Nylon Union), Gabriel Kain či mladučká speváčka Nina Kohoutová. Tá má na konte už aj spoluprácu s Fallgrapp a rozhodne o nej ešte budeme počuť. Nepokoj z aktuálnej doby a udalostí v spoločnosti necháva Autumnist poslucháča prežiť so všetkými emóciami. False Bacon je temný album, ktorý poslucháča vtiahne a jeho pozornosť odmení silným hudobným zážitkom. (recenzia)
 
Sisa Fehér a Vladko Mikláš - Bardo

Je ako osviežujúci vietor na našej domácej scéne, napriek tomu mám pocit, akoby jej tvorivosť nebola dostatočne ocenená. Talentovaná Sisa Féher na albume Bardo spojila sily s Vladkom Miklášom a podarilo sa im vytvoriť nahrávku, ktorá zvádza svojou poetickosťou a hýri farbami. Je to rýdzo slovenský album, hudobne rozmanitý a žánrovo nejednoznačný s podmanivou folklórnou náladou. Texty sú inšpirované prírodou, pričom Sisa svojím spevom dokazuje, že rodnému jazyku dokonale rozumie. Melodicky sa hrá so slovami a ľubozvučnosť slovenčiny využíva tak dobre ako málokto v súčasnej domácej hudbe. (recenzia)


Dano Heriban - Čosi úsmevné

Vo výročných bilanciách sa málokedy objavuje detská tvorba, Dano Heriban si však túto pozornosť so svojím novým albumom rozhodne zaslúži. Chcel vytvoriť nadčasový album pre deti, ktorý by mohol prežiť generácie, podobne ako sa to podarilo napríklad muzikálu Neberte nám princeznú, kde sa o hudbu postaral Dežo Ursiny. K projektu pritom pristúpil s potrebnou pozornosťou a rešpektom k cieľovej skupine. Spojil sily s Filipom Hittrichom zo skupiny Talent Transport a vytvorili zábavný album, ktorý detským poslucháčom okrem iného robí malú nenásilnú prehliadku hudobných žánrov, a ani pre rodičov jeho opakované počúvanie nie je utrpením. (recenzia)

Matej Kráľ

Thom Yorke - Suspiria

Cteného čitateľa rovno upozorňujem, že pri pánovi Yorkeovi mám s kritikou jednoduchý problém - trpím syndrómom verného fanúšika. Pri albume Suspirium, ktorý Yorke nahral do filmovej adaptácie rovnomenného mysteriózneho talianskeho filmu, som si preto prvotnú eufóriu overil u viacerých zdrojov. Ide o najlepší album, ktorý Yorke za posledné roky vytvoril, a to aj napriek faktu, že obsahuje len tri konvenčne počúvateľné skladby. Zatiaľ čo vertikálna metafora orgánovo-sláčikových gradácií v zvyšných 22 skladbách znie súvislo ako celok a spĺňa najmä štandardy hororovej hudobnej kulisy, skladby Has Ended, SuspiriumUnmade sú výnimočné. Yorkeov naliehavo melancholický vokálny falzet a aranžérska genialita ich povyšuje na výsostné umelecké diela. Unmade je jednou z jeho najkrajších skladieb vôbec.


Darkness Positive - Prvý dojem

Voľba môjho top slovenského albumu roka prebehla rýchlo a pomerne jednoznačne, a to som sa k nahrávke martinskej trojice dostal len nedávno. Títo chlapci nahrali s citeľným nadhľadom formálne prešpekulovaný album, na ktorom sa nenachádza jediná slabá skladba. Hudobne záživné a nápadité, svieže a vtipné, ideovo sa vzťahujúce predovšetkým k problémom mladej generácie. Občasný expresívny slovník je na mieru ušitý k satirou zaváňajúcim textom a recesistickému duchu. Najradšej mám skladby Strašne veľaTenisky.


Majo Jenčo - jeseň II 

Čierny slovenský pasažier na mojom zozname. Aj keď úplne slovensky neznie. Minulý rok vydal spevák z Frequency Majo Jenčo trojpesničkové EP Jeseň so silným výrazom a emóciou, a teraz naňho mierne schizofrenicky nadväzuje - v zime. Nahrávka je opäť nekonvenčná a expresionistická, ale najmä nás vťahuje do intermezza príbehov, v ktorom nevieme jednoznačne označiť ani začiatok, ani koniec. Sme svedkami zvukov, pri ktorých sa každému na povrch vyplavia vlastné asociácie. Majo je inžinier analógových nahrávok, hlukov a klavírnych pasáži, ktoré dáva dohromady v jeden súvislý celok. Alebo nesúvislý? Na to nech si už pri počúvaní odpovie každý sám. 

Aurora - Infections Of a Different Kind - Step 1

Album, ktorý sa zjavil takmer bez varovania, vo mne zarezonoval najmä autenticitou. Aurore verím všetko. Texty, aranžmány aj excentrický zjav, a nielen preto, že sme spolu v minulosti robili telefonický rozhovor a neskôr sa aj stretli. Táto nórska víla je skrátka hudobnou extenziou. Komponuje, spieva a šperkuje čo sa dá, do hudby premieta fascináciu prírodou, postrehy dieťaťa, dospelácke vášne aj strach a obavy. Jednou vetou: Ošiaľ vyslúžený šialenou charizmou. Na novom albume nie je slabá skladba. Ja mám najradšej Churchyard.


GoGo Penguin - A Humdrum Star

Dostali ma primárne sugestívnymi epicko-romantickými motívmi. Zachytiť ich môžete vo výborných skladbách Raven a Bardo. Ide o typ hudby, v ktorej by bol spev absolútne nadbytočným. Prostredníctvom ústrednej klavírnej témy tu tento fusion-jazzový triumvirát (doplnený basou a bicími) dokáže vyjadriť komplexnú myšlienku s hlavou a pätou, a následne ju privádzať k dokonalosti tak, ako to poznáme u jazzových štandardov. 

MGMT - Little Dark Age

Očakával som prešpekulovanú nepočúvateľnosť alebo chytľavé hity, no nedočkal sa ani jedného. Nahrávka ma zastihla počas pobytu v Portugalsku - zhudobnený "chaos" nielen infantilných syntentizátrových plôch mi neodmysliteľne prischol k chaosu, s ktorým som sa každodenne stretával v tamojších rušných uliciach. Najviac sa mi pritom páči, že ma opäť prekvapili absurditami ako Me and Michael alebo When you die, pri ktorých človek rozmýšľa, v ktorom storočí to vlastne žije. Hudobné pokusy o návrat do minulosti môžu dopadnúť všelijako. Tento vyšiel výborne.


Patrik Marflák

Catastrofy - Besnota

Keby mi niekto pred rokom povedal, že jednou z mojich najobľúbenejších nahrávok roka 2018 bude album slovenskej metalovej kapely, asi by som sa zasmial. Ale nedá sa inak, prešporskí zbojníci krátko po vydaní albumu odohrali parádny koncert na Pohode, kde si okrem skalných získali aj srdcia mnohých nemetalistov. Spojenie divokej energie, našľapanej hudby a neokrôchaných textov plných humoru a nadhľadu je neodolateľná kombinácia, ktorá rovnako dobre funguje aj na nahrávke. Keď som Besnotu na ružovej LPčke prvýkrát pustil manželke, ktorá nikdy nechápala, ako niekto môže počúvať metal, po tretej pesničke so smiechom vyhlásila, že chce ísť na koncert. A tak aj bolo, koncert Valašky a Budzogáne, čiže Catastrofy + ČAD v MMCčku, bol nielen jeden z highlightov koncertnej jesene, ale aj extrémne zábavné rande.


Darkness Positive - Prvý dojem

Tento rok sa Slnko Records viezlo na vlnách pokojnejších albumov od novinky Talent Transport a medzigeneračného spojenia Burgr/Pjoni na albume Výletné lode, cez krásny projekt Bardo dvojice Sisa Fehér a Vladko Mikláš, či album Leto s Monikou, až po návraty Doroty Nvotovej a Trojky Zuzany Homolovej. V médiách spravila najväčší rozruch Katarzia s Antigonou, no pre mňa je jasným favoritom tohto ročníka debut tria Darkness Positive. Medzi prevažne ženskými a viac introspektívnymi nahrávkami vyniká svojou nespútanou kreativitou a uletenosťou v tom najlepšom zmysle slova. Je tam jazz, je tam rock, funk, pop aj rap. Svojské texty vás často nechajú na pochybách, čo je myslené vážne a čo len hra so slovíčkami bez hlbšieho významu. Viac než nenásilné čriepky múdrosti o zbytočnosti sledovania televíznych novín či chorobnej závislosti na mobiloch ale poslucháča dostane ľahkosť, s akou títo chalani menia rytmy, tempá, štýly a nálady. Prvý dojem bol skvelý, no čo je dôležitejšie baví ma to aj po desiatkach vypočutí a ešte lepší sú naživo.

deafheaven - Ordinary Corrupt Human Love

Po druhýkrát leziem do kapusty chalanom z Týždňa v hard & heavy, ktorí nám svoje top albumy roka (spolu s hyperaktívnym hudbožrútom Marekom Dankom, viď nižšie) predstavia v pondelok. Aj keď v podstate kalifornskí deafheaven nie sú ani zďaleka typickou metalovou kapelou. Hudobní kritici im prisúdili hybridnú škatuľku blackgaze (kombinácia žánrov black metal a shoegaze), ktorá im sedí dokonale, neprajníci ich tvorbu označujú za metal pre hipsterov, čo asi sedí tiež. Ale na nálepky kašľať, podstatná je hudba a tá je tomto prípade naozaj geniálna. Ak máte radi rozsiahle post-rockové kompozície, ktoré prechádzajú od dreampopovej zasnenosti až k epickým gitarovým orgiám, vypočujte si tento album. deafheaven na svojej štvrtej štúdiovke spájajú zdanlivo nespojiteľné žánre ešte podmanivejšie ako doteraz a nikdy by mi nenapadlo, že black metalové vokály môžu znieť tak emotívne a zraniteľne, dokonca miestami priam až nežne a upokojujúco.

Idles - Joy as an Act of Resistance.

Idles je ďalšia z mnohých kapiel, za ktorej objavenie vďačím festivalu Pohoda. V lete 2017 ešte za svetla, oblečení akoby hrali havajský folk, ukázali obrovský prostredník všetkým, ktorí tvrdia, že punk je mŕtvy. Na ich druhom albume nájdete priamočiarosť raných punk-rockových kapiel, sofistikovanosť art-punku, post-punkový dôraz na atmosféru aj experimenty, ktoré presahujú ich kmeňový žáner (skladba June alebo cover skladby Cry to Me od soulového velikána Solomona Burkea). Silnou stránkou nahrávky sú osobné texty, ktoré sú zároveň ostrou (nie však prvoplánovou) spoločenskou kritikou. Frontman Joseph Talbot, ktorý o svojich traumách a hneve spieva, prská a kričí s nekompromisne znejúcim prízvukom, o albume povedal, že sa snažili “byť zraniteľnými pred svojím publikom a povzbudiť (ľudí) k zraniteľnosti - k odvážnemu nahému úsmevu na tento posratý nový svet”.


Janelle Monáe - Dirty Computer

Kým predošlé roky mali v "metarebríčku" na stránke AlbumOfTheYear.org* pomerne jednoznačných víťazov, tento rok je to veľmi vyrovnané a víťazkou s mininálnym bodovým rozdielom pred vyššie spomínanou Mitski je Janelle Monáe (*pozn. red.: albumy sú bodované podľa umiestnení v rôznych koncoročných rebríčkoch). 33-ročnej speváčke, skladateľke a herečke patrí široké uznanie hudobnej kritiky zaslúžene - nahrala svoj najlepší album, s ktorým síce z hľadiska komerčného úspechu nevyšla z tieňa svojich kolegýň ako Rihanna alebo Beyoncé, ale potvrdila, že je jednou z najvýraznejších afro-amerických umelkýň svojej generácie. Nie je hitmakerka, ktorá dobýja hitparády, je však odvážnym, jemne provokujúcim a dôležitým hlasom slobody a sebavedomia pre všetky menšiny, ktoré ako farebná pansexuálka reprezentuje. No najlepšie na albume Dirty Computer je, že jeho “politický” odkaz vôbec nemusíte riešiť. Hudobne je totiž nikdy nenudiacou jazdou na pomedzí popovej chytľavosti a experimentov s prvkami funku, hip-hopu, R&B či space rocku. Vplyv jej mentora Princea je evidentný, no mohol by byť hrdý - Janelle ide vlastnou a veľmi zaujímavou cestou.


Neneh Cherry - Broken Politics

Tichší a reflektívnejší. Tak opísala ikonická Švédka svoj nový album v porovnaní s jeho predchodcom Blank Project (2014), s ktorým sa vrátila na scénu po 18 rokoch. Obe nahrávky sú pôsobivým dôkazom toho, že ani po tak dlhej dobe v ústraní nestratila nič zo svojej charizmy a jedinečnosti. Áno, dozrela a zmenila sa, ďalší hit typu Buffalo Stance od 54-ročnej speváčky a raperky čakať nemožno. Na tohtoročnom albume odkazuje na staré časy spoluprácou s 3D (Robert Del Naja) z Massive Attack na skvelom prvom singli Kong, ktorý je nasiaknutý zadymenosťou deväťdesiatkového trip-hopu. Album, produkovaný Kieranom Hebdenom (Four Tet), okrem hypnotických, prevažne downtempových beatov ponúka aj meditatívne exkurzie do sveta jazzu a neo soulu, vždy je však prominentným prvkom nezameniteľný hlas Neneh Cherry, ktorá v textoch necháva poslucháča nazrieť do svojho prežívania aktuálnych spoločenských tém. Už teraz sa teším na jej slovenskú premiéru 23. februára v MMC.


Rakovicky - Cicero

Nie je veľa slovenských spevákov s tak dobrou angličtinou a ešte menej je takých, ktorí sú zároveň aj špičkovými producentmi. Líder kapely Lavagance Marek Rakovický nepatrí medzi šoubiznisové celebrity s hviezdnym statusom, ale za 25 rokov svojho pôsobenia sa stal jednou z najrešpektovanejších osobností domácej hudobnej scény. Preto keď pred dvoma rokmi výborným singlom Zjavenie ohlásil sólovku, očakávania boli vysoké. Nakoniec je to trochu inak, album dokončil s novými spoluhráčmi a z projektu Rakovicky sa stala kapela, ktorej silný potenciál ukazuje len pár týždňov starý album Cicero. Drobným sklamaním pre mňa bolo, že väčšinu z neho sme vďaka pravidelnej singlovej, resp. videoklipovej aktivite počuli už pred vydaním a dovtedy nepočutých skladieb priniesol len zopár. Naopak, príjemným prekvapením je, ako dobre celá kolekcia napriek rôznym náladám a štýlom drží pohromade. Dúfam, že Rakovicky si nájde cestu k poslucháčom a Slovensko jeho pohľad na hudbu ocení. Nie je to totiž ani mainstream ani alternatíva a tento "medzipriestor" vie byť u nás celkom zradný.


Rosalía - El Mal Querer

Môj najväčší objav a prekvapenie roka. To, že si originálne a vzrušujúce spojenie flamenca a súčasného popu/R&B v podaní katalánskej speváčky a skladateľky Rosalíe našlo zo Španielska cestu k svetovým médiám a fanúšikom, považujem za to najlepšie, čo svetu hudby priniesol megaúspech singla Despacito a vlastne celý súčasný latino trend. 25-ročná umelkyňa a jej tvorba je síce protikladom tuctových latinsko-amerických hitov, ale je jasné, že akákoľvek nie úplne mainstreamová španielsky spievaná tvorba by bez popovej "latino revolúcie" nikdy nemala šancu preraziť v anglo-centrickom hudobnom svete. Ale stalo sa - o hudobníčke a albume, ktorý vyšiel 2. novembra, už predtým písala väčšina hudobných médií, Rosalía sa predstavila po boku svetových hviezd pop music na odovzdávaní cien MTV Europe Music Awards a nahrávka, ktorá by bola za normálnych okolností oslavovaná maximálne tak v kruhoch odborníkov na world music, patrí medzi najlepšie hodnotené albumy roka v recenziách a rebríčkoch médií ako The Guardian, Pitchfork či Rolling Stone.

A úplne zaslúžene, aj bez toho, aby ste rozumeli textom, počúvanie El Mal Querer je vzácnym zážitkom z niečo úplne nového, v našich zemepisných šírkach doposiaľ nepočutého, rozhodne však nie nestráviteľného. Práve naopak, je úžasné počúvať tak dobre fungujúcu, širokej verejnosti prístupnú a pritom umelecky zaujímavú evolúciu tradičného žánra. Touto cestou si dovoľujem vyzvať slovenské festivaly a promotérov, aby sa činili, kým ešte Rosalía pre slovenský trh nie je pridrahá. Aj keď možno už teraz je :) Mimochodom, aj jej minuloročný debutový album Los Ángeles je úžasný, je omnoho tradičnejší a má atmosféru, ktorá ma pohltila od prvej minúty.


Sons Of Kemet ‎– Your Queen Is A Reptile

Tuba namiesto basgitary/kontrabasu, frenetické, miestami až tribálne rytmy, zjavná inšpirácia dubom, dancehallom či dokonca grimeom, hosťovanie junglovej legendy Congo Nattyho, politický koncept albumu. A pritom je reč o jazzovej kapele, ktorej ústrednými nástrojmi sú saxofón a klarinet. Britskí miláčikovia Gillesa Petersona na svojom treťom albume, ktorý bol nominovaný na Mercury Prize, potvrdzujú, že jazz sa stále má kam posúvať, že môže byť tanečný, originálny a inovatívny, a nepotrebuje na to ani elektroniku. Výborné počúvanie od začiatku do konca, máloktorý jazzový album vás núti vypeckovať si ho poriadne nahlas.

The Youniverse - CMYK

Veľmi plodný rok na domácej scéne priniesol aj dlhohrajúci debut kapely The Youniverse. Speváčka Tammy Nižňanská a gitarista Jerguš Oravec vytvorili ambicióznu nahrávku, ktorá vychádza z (blues)rockovej tradície, no zvukovo skôr pripomína návštevu z budúcnosti. Štvorfarebný koncept delí nahrávku na štyri časti, ktoré sú viacmenej rovnocenné z hľadiska kvality a každá ponúka trochu iný hudobný príbeh. Úvod je futuristický a “machovský”, Magenta zase viac zadymená a psychedelická. “Rozkódovať” druhú polovicu albumu je oveľa náročnejšie, keďže ide o mimoriadne pestrú zmes tradičnejších a experimentálnejších kúskov. Medzi vrcholy pre mňa patria skladby Silver, Breathe, Dark, Strange Love, Aftershock a Ammo Box, ale naozaj každá zo 16 skladieb má niečo do seba. Skvelý počin, ktorému rozhodne nechýba exportný potenciál.

Zopár ďalších albumov, ktoré sa mi do výberu nezmestili: Jon Hopkins - Singularity, Julia Holter - Aviary, Kamasi Washington - Heaven and Earth, Robyn - Honey, Zeal & Ardor - Stranger Fruit



Marek Danko a jeho 10/10

Soft Machine - Hidden Details / Gryphon - ReInvention

Návrat legiend 70. rokov musel potešiť nejednu staromilskú dušu. Hidden Details je pre mňa jasným albumom roka, na ktorom sa nájde okrem jazzu veľa odvážneho rocku a avantgardy. Gryphon sú tak trochu v tieni geniálnych kolegov, ich stredovekom nasiaknuté kompozície sú však lahodným pohladením v ére všade číhajúceho modernizmu.

Galahad - Seas of Change / Arena - Double Vision

Neo-progresívne nádeje 90. rokov už dávno dospeli. Novinka Galahad obsahuje jedinú kompozíciu, trvajúcu 42 minút. Zasvätený poslucháč vie, že ho čaká kolotoč nálad, zmien a nových podnetov. Arena nezostáva pozadu a v záverečnom songu predostiera epický príbeh Elijaha Shadea, patriaceho do strieborného fondu nielen kapely, ale i žánru samotného.  

Ľudové mladistvá - Viete ako... / Talent Transport - Napospas

Slovenský jazz/art-rock je bohatší o ďalšie klenoty. Ľudové mladistvá používajú ako východisko folklór, no (de)formujú ho podľa aktuálnej nálady, miery invencie a ochoty improvizovať. (recenzia) Talent Transport vychádzajú z inštrumentálnej precíznosti, ale dôraz kladú na expresívnosť, zapamätateľnosť motívov a feeling s čoraz viac sa vyhraňujúcim prejavom jednotlivých hudobníkov. (recenzia)


Riverside - Wasteland / Haken - Vector  

Ostro sledovaní akrobati, balansujúci na rozhraní progresívneho rocku a metalu, mali tento rok problém ustáť čoraz väčší tlak. Podarilo sa im udržať vysoko nastavenú latku a zároveň posunúť vpred? Niektorí ľudia (zdravím, Adrián!) nebudú súhlasiť, kapely si však s oboma problémami poradili zdatne a so cťou.

Dead Can Dance - Dionysus / Sol Invictus - Necropolis

Poprední predstavitelia neoclassical dark wave, resp. neo-folku vydali tento rok úchvatné počiny s množstvom podmanivej atmosféry s minimom použitých prostriedkov. Vyjadrených je veľa pocitov, zachytávajúcich aktuálne psychické rozpoloženie. Obe kapely poslucháča viac upokojujú než deptajú a dôjde aj na prepotrebné očistenie od nánosov dlhoročnej špiny. 

Autumnist - False Beacon / Alapastel - Hidden for the Eyes

Na Slovensku sa experimentátorom s elektronikou darí. Vlado Ďurajka je ostrieľaný bard, ktorá na novom albume Autumnist spája synthpop, psychedéliu a rockové náznaky. Lukáš Bulko alias Alapastel ide ešte ďalej - jeho debut je pre mňa top slovenským albumom roka, spájajúcim ethno, ambient a vážnu hudbu do neskutočne silného celku. S podporou anglického vydavateľstva Slowcraft Records sa meno jeho autora dostalo do sveta ešte skôr než album oficiálne vyšiel. Škoda, že mu aj v slovenských médiách nebola venovaná väčšia pozornosť. (recenzia)


God is an Astronaut - Epitaph / This Will Destroy You - New Others (Part I & II)

Post rock je na vynikajúce albumy čím ďalej chudobnejší (lebo nevyšli The Ills?). No írskej konštante GIAA sa darí posúvať svoj zvuk bez toho, aby prichádzala o svoje výnimočné poznávacie znaky a americkí TWDY tento rok vydali až dve platne, na ktorých predvádzajú nie až tak opotrebovaný kontrast zničujúcej energie a meditatívnych plôch.

Hago - Hago / Leviathan - Can't Be Seen By Looking: Blurring the Lines, Clouding the Truth

Táto dvojka patrí medzi prehliadané pojmy, pritom vnáša do metalu veľa čerstvých podnetov, najmä z jazzu. Muzikanti sa vyžívajú v komplexných postupoch, neprehľadných rytmoch a neváhajú skladby natiahnuť do závratnej dĺžky. Nikdy však nestrácajú súdnosť a zmysel pre pevnú štruktúru, v ktorej občas vynikne síce ojedinelá, no o to zaujímavejšia melódia. 

Michael Romeo - War of the Worlds, pt. 1 / Into the Great Divide - Into the Great Divide

Veční rivali Symphony X a Dream Theater oddychujú, no činia sa kmeňoví členovia – Romeo si spravil vlastnú verziu notoricky známeho románu, Mangini prispel bubeníckym umením na inštrumentálnu platňu, rozprávajúcu strhujúci príbeh bez slov. A podľa niektorých fanúšikov ide o prínosnejšiu hudbu, než akú urobili na ostatných albumoch ich domovské kapely.  

Alice in Chains - Rainier Fog / Stone Temple Pilots - Stone Temple Pilots

Záverečný grungeový bonbónik a zároveň povinnosť pre pamätníkov, ctiacich ťažké riffy, masívny zvuk a introspektívne texty. Obe telesá fakt vedia, čo chcú povedať a hoci majú AiC počtom a silou nápadov mierne navrch (recenzia), STP si miesto v koncoročných bilanciách zaslúžia pre chytľavosť, energiu a snahu zachovať pri živote žáner dýchajúci z posledných síl.


Autori: Michaela Kucova, Miroslava Rabčanová, Marína Valentovičová, Matej Kráľ, Patrik Marflák, Marek Danko


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti