Hlavná stránka

>

Magazín

>

Recenzie

>

Neoklasické majstrovstvo Ólafura Arnaldsa vie ohúriť aj bez veľkých konceptov

Ólafur Arnalds - Some Kind of Peace

04.12.2020 - 15:30 | Matej Kráľ

Ku klavíru sa dostal, až keď mu babka zobrala bubenícke paličky a ukázala mu Chopina. Dnes už je ťažké predstaviť si islandského multiinštrumentalistu a skladateľa Ólafura Arnaldsa ako bubeníka v hardcoreových a metalových zostavách, ktorým bol ešte pred pätnástimi rokmi. Toto obdobie je len úlomkom jeho fascinujúcej hudobnej trajektórie, na ktorej prešiel od slín-prskajúcich screamovačiek, cez priame klavírne techno až po súčasné meditatívne kompozície.


Popri Nilsovi Frahmovi a Maxovi Richterovi patrí Ólafur Arnalds k priekopníkom, ktorí vo svete spopularizovali súčasnú neoklasickú hudbu, teda zmes zväčša ambientných plôch tvorených klavírnymi a husľovými partmi, korenenú loopmi a minimalistickými beatmi. Hneď na úvod treba povedať, že s umeleckým smerom medzivojnového neoklasicizmu jeho tvorba nemá veľa spoločného. Pojem neo-classical music, ktorý začali svetové hudobné médiá používať asi pred 10 rokmi, je tu vnímaný skôr ako spojenie estetiky vážnej hudby a klasických hudobných nástrojov (najmä sláčikové inštrumenty a piáno) so súčasnými žánrami a technológiami.

Ólafura na túto cestu priviedla najmä babka, ktorá mu kúpila prvé piáno a zasvätila ho do tajov klasickej hudby. Odtiaľ to už išlo samo. Talentovaný multiinštrumentalista sa začal zaujímať o zvuk všeobecne, v Reykjavíku sa istú chvíľu živil ako zvukový inžinier, v rámci čoho spolupracoval aj s kapelou Bloodgroup a skamarátil sa s jej vtedajším frontmanom Janusom Rasmussenom. S tým pred rokom 2010 sformoval elektronické duo Kiasmos, ale to je iný príbeh.

Nechať veci plynúť

Najnovším počinom 34-ročného hudobníka je album s nežne znejúcim názvom Some Kind of Peace, ktorý si autor, s účasťou hudobníkov a pár hostí, sám produkoval aj mixoval. Jednak má so štúdiovou prácou bohaté skúsenosti, no zároveň, ako sám tvrdí, by mal problém vložiť mix svojho albumu do rúk inému človeku. Ide podľa neho o jednu z najdôležitejších častí tvorby, nad ktorou je potrebné mať kontrolu možno ešte väčšiu ako nad vstupnými stopami.

No práve Ólafurova potreba mať všetko pod kontrolou sa preňho v určitom bode stala až nezdravou obsesiou, z ktorej začali vzchádzať obavy. Na hektickom turné v rokoch 2018 a 2019 sa pristihol, že neustále uvažuje o 20 veciach naraz, nedokázal si nájsť čas na priateľov ani na seba a pohltil ho stres. Nový album preto poňal ako terapiu a očistu. Pracoval na ňom s myšlienkou prijatia zdanlivo prostého faktu, že to, čo sa vo svete deje, jednoducho jednotlivec neovplyvní. Človek má vo vlastných rukách len reakciu na impulz a v nej spočíva všetko ostatné. Nechal preto takmer všetky bočné spolupráce a rozhodol sa zhudobniť ten pocit, keď dokážeš nechať všetko okolo seba tak. 


Album otvára skladba Loom, ktorá vzišla z organickej spolupráce s producentom Simonom Greenom, fanúšikom elektronickej hudby dôverne známym pod pseudonymom Bonobo. Obaja si vzájomne fandia už dlho, dokonca si roky vymieňajú producentské tipy a triky. Jedného dňa sa spolu rozhodli vyraziť na trek skrz islandské "highlands" a stráviť spoločný čas v horách, rozprávaním sa o hudbe.

Nečudo, že tento milý výlet skončil v Ólafurovom štúdiu v Reykjavíku, kde boli položené základy piesne nazvanej podľa miesta, kde spolu dvojica kempovala, a ktoré môžeme vidieť aj vo videoklipe. Eklektická nahrávka zaznamenáva abstraktný vokál, ktorý sa postupne vymaňuje zo zahmleného skreslenia. So synthami a preskakujúcim, periférne znejúcim klavírom, sa hrá delay a echo, no hypotetický rytmus bicích, typický pre Bonobovu tvorbu, prekvapivo vôbec nepríde. Skladba namiesto toho vycibrí očakávanie ďalších piesní na albume.


Vyššie uvedená Back to the Sky je jednou z mála piesní albumu so spievaným textom. Svojím zastretým, no emočne nasýteným vokálom vyvoláva zimomriavky Ólafurova krajanka Jófríður Ákadóttir, ktorá je na Islande a vo svete známa pod pseudonymom JDFR. Videl som ju na minuloročnom festivale Eurosonic a spôsob, akým počas vystúpenia pracovala s emóciami pri podávaní pomalých skladieb s minimalistickými gitarovými kompozíciami, za sebou nechal mimoriadne dojaté, až zaslzené publikum. Pre Ólafura bola možno práve preto prirodzenou voľbou. Jej hlas sprevádzajú, tak ako aj zvyšok albumu, najmä sláčikové a klavírne pozadia v spolupráci s obligátnym zvukom syntetizátorového klávesu Korg PS-3100.

Zaujímavým faktom u Ólafura Arnaldsa je fakt, že, na rozdiel od viacerých krajanov, vôbec nerozporuje kultúrne stereotypy a tradičné formy, ktoré sa k islandskej scéne viažu. Naopak, vždy tvrdil, že istú mieru kultúrneho étosu v tvorbe reflektuje, sám napokon prerobil viaceré tradičné islandské ódy. Určitá miera kinematografickej epickosti sa tiahne celým albumom, a výnimkou nie je ani skladba The Botton Line, kde počujeme hlas tretej hostky albumu, nemeckej producentky a Ólafurovej dobrej priateľky Josin. 


Liečiť ako amazonskí šamani

Spočiatku osamotené, plne znejúce klavírne variácie znejú v piesni Woven Song. V jej závere sa na nich akoby z diaľky nalepia útržky sláčikových povzdychov. Až inštrumentálne znejúcim prvkom, dodávajúcim skladbe tajomno, je vysamplovaný, artikulačne abstraktný kmeňový vokál. Tradičná amazonská pieseň Icaro tu má podobu hovoreného slova a jej bájny liečivý efekt účinkuje takmer okamžite. Woven Song ako taký definuje nosné "momentum" albumu. 

"Je veľmi komfortné a jednoduché ukryť sa za veľké nápady a za veľké koncepty. Na tejto nahrávke pracujem predovšetkým so zraniteľnosťou a odhaľovaním, ktoré vzniká odstraňovaním tejto 'ochrany'. Nemôžem sa chrániť tým, že pred seba umiestnim neurčité abstraktné nápady. Namiesto toho chcem ukázať, aký som vo vnútri," hovorí Ólafur Arnalds v krátkom videu o albume.

Aj tieto slová svedčia o jeho autentickom, prirodzene organickom prístupe k tvorbe a o tom, že jeho práca nie je motivovaná snahou o egoistický zápis do kariérneho denníčka. Some Kind of Peace podáva osobnú hudbu, ktorá ide dovnútra a kreatívne vychádza z neustáleho rozporovania zavedených postupov pri hľadaní odpovedí na otázky, ktorým čelí každý umelec. Ako prelomiť osobnostné stereotypy, ako sa vyhnúť opakujúcim postupom v tvorbe, či oprostiť sa od škatuliek a prirovnávaní vo svete presýtenom hudbou. A tiež, ako ňou vyjadriť najhlbšie pocity.


PS: Ak vás zaujíma viac z pozadia albumu, na hudobníkovom Youtube kanáli nájdete záznamy live streamov s názvom Session Breakdown, v ktorých podrobne opísal, ako vznikali skladby The Bottom Line a Back to the Sky.

Olafur Arnalds - Some Kind od Peace
(2020, Decca Records)

1. Loom (feat. Bonobo)
2. Woven Song
3. Spiral
4. Still / Sound
5. Back To The Sky (feat. JFDR)
6. Zero
7. New Grass
8. The Bottom Line (feat. Josin)
9. We Contain Multitudes
10. Undone

Autor: Matej Kráľ
Foto: artwork


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
31 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 1 2 3 4

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti