Na najlepších umelcov kladieme obrovské nároky. Longital ako duo pomáhajúce si elektronikou dosiahlo svoj vrchol v roku 2010 albumom Teraz, na ktorom Shina a Dano Salontay dokonale zadefinovali svoj vlastný žáner. Dnes je to však už iná kapela - vyžívajúca sa v organickom zvuku svojich nástrojov a poháňaná energiou Mariána Slávku, s ktorým pred dvoma rokmi vyrazila na novú cestu.

Jej výsledkom bol najprv album nanovo nahratých starých pesničiek A to je všetko? (2015), ktorý očakávania po ostatnej radovej platni Teraz obrátil naruby. Stále zostali vysoké, no zároveň bolo jasné, že nové piesne budú úplne iné. Tento logický krok má korene vo vrodenej psychike nadaných hudobníkov neopakovať, resp. nesnažiť sa prekonať svoj pomyselný vrchol. Preto sa Longital vzdialili preč od zdolaného kopca, aby si našli iný cieľ.

S platňou Divoko sa začínajú štverať niekam, kde to zdanlivo vyzerá jednoduchšie, ale v skutočnosti ide o oveľa náročnejšiu cestu. Bez vymožeností techniky sa vydávajú naprieč toku času, aby zachytili esenciu hudby s jej pôvodným posolstvom. Dopomáha im autentický výraz, radosť z odhaľovania koreňov a pesničková forma, nezaťažovaná prílišnou snahou nahrať maximalistické dielo. Longital rezignovali na hľadanie geniality v cizelovaní detailov a otvorili náruč mystickej sile prírody, s ktorou sa dnes objímajú nehľadiac na jej nedostatky, živelnosť i prostorekosť.  

Neskutočne obrovská odmena za dlhé čakanie

Formácia strháva poslucháča do víru jemných, akoby slnkom vyhriatych a presvetlených tónov. Tu naozaj cítite, aký je Longital prirodzený. Stačí si dať vrelo intímny kus Muž, ktorý neexistuje a pochopíte, že k najhlbšiemu umeleckému zážitku stačí pár z duše vydolovaných akordov. Tí muzikanti sú až bezočivo rafinovaní. Na prvý pokus vám nové piesne budú pripadať trochu fádne, ale čím dlhšie ich na seba necháte pôsobiť, tým presvedčivejšie vás zasiahnu. Zistíte, že už od začiatku to boli kompozične košaté kúsky, ktoré si do ucha nenapcháte naraz, ale postupne. Odveká výsada majstrov je totiž tvoriť uzavreté piesne s nekonečnou trvanlivosťou. Príkladom sú Krídla samoty, kde záverečný moment prekvapenia podvedome vycítite z napätia, ktoré piesňou vibruje po celý čas v úzadí.

Dni dlhé môžu konkurovať hocičomu z predošlej tvorby a nepotrebovali by na to ani čerešničky, generované z monotónne ohromujúceho gitarového efektu. Po pocitovej stránke skladba jednoducho nenachádza premožiteľa. Vplyvy autenticky drsného, živého spôsobu nahrávania spomínanej platne A to je všetko?  sú hmatateľné. Hudobníci, ktorí podľahli kúzlu "raw" produkcie, sa novinku rozhodli nakrúcať v pražskom štúdiu Jámor a Bielych Karpatoch, kde vznikalo aj video k skladbe Rozpletám. Hoci nejde o takú vizuálne pôsobivú snímku ako v prípade "vlčieho" Na horu a dolu, hudobne vystihuje takmer všetko, čo na platni nájdete. Reprezentatívne funguje i song To čo je, kde navyše nie je núdza o inotaje, metafory a ďalšie atribúty, korešpondujúce s doterajším konceptom lyrického majstrovstva kapely.


Najodvážnejší album

Najväčšou "tvrdosťou" disponuje mnohohlasá vrava Spokojná a sýta, kde si názory prehadzuje gitarista Daniel Salontay a basová gitaristka i speváčka Shina, stranou však nechce zostať ani trombonista Ondřej Galuška. O steel gitaru a harmonikové exhibície, zdobiace drevnú bluesovku V oku veľryby, sa postarala šedá eminencia českej alternatívy Ondřej Ježek, ktorého môžete počuť vo všetkých skladbách ako producenta, resp. tvorcu efektov či fender pianistu. V oku veľryby je napriek príznačným morským šumom až okato zemitá, na druhej strane ide o oveľa svižnejší kus než koncertmi preverený blues Vlak. A hoci kapela často kráča najnižšou rýchlosťou, ani tak nie je možné jej pohyb (myšlienok, nápadov, slov, tónov, atď.) zachytiť a pochopiť. Zmysly v prípade étericky sa vznášajúcej hudby zlyhávajú.

Prekvapením na albume je skladba Verím neverím, v ktorej miesto frontmana zaujal Marián Slávka (bicie, klávesy). Od klávesovo hypnotického úvodu s pokojným spevom graduje v druhej časti kompozície do jazz-punkovo-elektronickej takmer improvizácie a slová "posledná pilula, dám svetu sám seba" zostávajú odtlačené v mozgu tak výrazne ako stupaje v čerstvom betóne. Záverečná epopeja Divoko je citeľne ovplyvnená prácou na albume Longital Suita (2016), kde sa trio zlúčilo so sláčikovým kvartetom. Salontay narába so slákom citlivo a s prehľadom profíka, čo platí aj o Slávkovi pri klavíri a ambientnými ruchmi sa skvie Ondrej Geče. Poslucháč už len odovzdane sleduje to, čo bolo naznačené v predošlých riadkoch. A znovu napriek všetkému úsiliu a jasnému odkazu Shininých slov ("len milovať úplne divoko") nechápe, čoho bol počas 50 minút svedkom.

V kontexte doterajšej tvorby nahrali Longital svoju najodvážnejšiu platňu. Neskrotnú, povznášajúcu, skúmajúcu nedostupné zákutia psychiky s pocitmi neistoty a obáv. Predchnutú nadčasovým posolstvom o sile prírody a človeka. Zrozumiteľnú a neuchopiteľnú zároveň, vydávajúcu neodvolateľné svedectvo o celom desaťročí. Hudobníci vykročili na cestu za ďalším vrcholom správnou nohou. Na to, aby nebezpečná výprava skončila triumfom, majú odhodlanie, skvelú formu a tie najlepšie možné hudobné predpoklady.

Longital – Divoko
(2016, Slnko Records)

1. To čo je
2. Rozpletám
3. Krídla samoty
4. Spokojná a sýta
5. Dni dlhé
6. V oku veľryby
7. Verím neverím
8. Muž, ktorý neexistuje
9. Divoko

Vypočujte si album na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: Petra Áčová

Súvisiaci interpreti: Longital