Tri roky od Rádiohlavou oceneného albumu Dýchajúce obrazy prichádzajú Billy Barman s ďalším silným adeptom na slovenskú nahrávku roka. Pri príprave pitia, ktoré namiešali tentokrát, sa nešetrilo nostalgickými úvahami nad pominuteľnosťou každého obdobia, transformáciami charakterov ani slastnou detinskosťou. Drink sa volá Zlatý vek a opiť sa ním dá celkom rýchlo.
Na interpretačný rébus v podobe Červenej armády urobila kapela teasing už v lete na festivale Grape v spolupráci s fotografom Lousym Auberom. Jednofarebne odetí tanečníci pendlujúci po letisku s asynchrónnou choreografiou, ktorých prítomnosť na festivale vyvrcholila veľkolepou performanciou počas koncertnej premiéry piesne, boli strhujúci a zanechali za sebou množstvo otáznikov.
Osobne sa mi v rámci kombinácie oboch singlov vybaví akási abstraktná paradoxnosť jednotlivých životných periód. V súvislosti s červenou armádou sa starším ročníkom zrejme automaticky vybaví ideologický teror normalizačných štandardov, vtedajšia uniformita a konformita. Perióda raného kapitalizmu zase priala oportunistickým privatizérom, a dnes, napríklad, aby sa nám viac darilo filtrovať vzmáhajúce sa populistické apely, radšej sústreďujeme pozornosť na zdravé stravy a prírodné kozmetiky. Každý rieši iné problémy a v inom čase. Medzi tým všetkým sa krčia Barmani a všetkému tomu dávajú mená akoby spod neviditeľného plášťa.
Vedieť vystihnúť všetko mladé
S výrokom, že ústredná autorská dvojica Juraj Podmanický a Jozef Vrabel síce expresionisticky, ale výstižne popisujú súčasnosť, sa nedá nesúhlasiť. Hoci vekovo (aj rolou otcov) už obaja pomaly ale isto prichádzajú do (zlatého) stredného veku, textami svojich piesní dokážu stále presvedčiť youngsterov, že rozumejú ich problémom a výzvam, ktorým čelia, tak, akoby nimi sami stále boli. "Kam sa podela naša mladosť," počujeme v nápaditom intre albumu úryvok z klasického filmu Popolvár najväčší na svete (1982) od režiséra Mareka Ťapáka, ktorý nás uvádza do kontextu.
Obzvlášť Podmanický, ktorý na seba po úvodných rokoch v "dvojzáprahu" už definitívne prevzal rolu hlavnej tváre kapely, má v sebe zvláštnu charizmu vychádzajúcu z jeho bezprostrednosti. Špecifickým a autentickým spôsobom dokáže pracovať so symbolizmom a prepájať ho s real-time agendami súčasnosti. Veci, ktoré sú skrátka in, veci, ktoré patria do každodennej rutiny mladého života túžiaceho po čo najväčšej slobode - je to práve aspekt identifikácie, čo spôsobilo, že minimálne dve generácie sú už od barmanských drinkov závislé.
Totožný scenár platí pre posledný vydaný singel Ukáž vrecká s jediným vokálnym hosťom albumu Glebom. V klipe familiárny príbeh, tanečné stimuly, zakázané ovocie, vzrušenie, sloboda, nezodpovednosť, aj intuitívny strach o blízku osobu. Tematická zmes, do kontaktu s ktorou prišiel každý milovník koncertov a párties - najpríťažlivejšie je to, čo môže najviac ublížiť. A k tomu všetkému chytľavý no neprvoplánový refrén, earworm, ktorého zbaviť sa je nemožné už po druhom vypočutí.
Oprávneným terčom kritiky je Glebov nástup v podobe ostrého strihu, rovnako sa dá za nevyužitý potenciál tejto spolupráce považovať aj druhý nie príliš kreatívny prechod na konci jeho slohy. No hoci to po dynamickej stránke škrípe a rapová vsuvka pôsobí, akoby ani nešlo o tú istú skladbu, naratívnej stránke pridáva ďalšiu rovinu.
Krásny cover Noisecutu aj uletené letné melódie
Ani ďalším skladbám nechýba jedinečný barmanský rukopis. Mojím osobným highlightom je pieseň Nedeľná polievka s výčitkou. Sympatická mi bola prakticky okamžite, úsmevno človeku príde už pri prvom pohľade na názov asociujúci excesmi nasýtený sobotný večierok. Slovné hračkárstvo sa tu preplieta s lenivou kombináciou gitarových a klavírnych akordov tak, aby mohlo spolu s nastupujúcim bicím doprovodom postupne, a predsa veľkolepo vygradovať otvorenými akordmi. Trochu nadbytočne pôsobí gýčovité gitarové sólo, no pri záverečnom verši "Vždy chceš to druhé, a iné, láka viac", ktorý sa s ľahkosťou pripletie do vášho pesničkového repertoára, naňho už aj stihnete zabudnúť.
Zimomriavkovou záležitosťou je pomalšia a rockovejšia verzia skladby Svitá pôvodne od elektropopovej kapely Noisecut. Nádhera v svojskej jednoduchosti, nostalgickosti a v celkovom kontexte aj tragickosti - Noisecut má vďaka svojej nadčasovosti čo ponúknuť aj osem rokov po smrti speváčky Bety Majerníkovej. Snáď vďaka tomuto coveru objavia krásu jej tvorby aj tí, čo o nej doteraz nevedeli, alebo Noisecut neprávom prehliadali. Inak, keď už je reč o coveroch, tak za zmienku stojí aj ten vizuálny na obale albumu, o ktorý sa postaral dvorný fotograf skupiny Lousy Auber.
Jožov spev chýba, folklórny vplyv tiež
So sviežim nádychom prichádza odľahčená skladba Bez tvojej pomoci, typický príklad piesne hodiacej sa na pódiá letných festivalov - kiežby sa tento rok aspoň niektoré konali. Druhým úletom s potenciálom letného hitu je Bernard, odľahčená pieseň akoby vytiahnutá z podmazu deväťdesiatkovej talkshow či sitcomu na štýl Krok za krokom, ktorá pobaví aj vďaka textu evokujúcemu spomienky na pubertu.
V skladbe V meste straší baví "balthazarovská" predkopávaná basová linka, z piesne Lepšie miesto na hranie zase vyžaruje zvláštny pokoj. Zvukovo práve tento záverečný kúsok albumu najviac pripomína Vetroplach, škoda len, že na rozdiel od Dýchajúcich obrazov Vrabelov hlas v sólovom speve nepočuť ani v jednej piesni novej nahrávky.
Na albume by ste tiež márne hľadali priamo rozoznateľné vplyvy ľudovej hudby, ktoré sa už v minulosti u Barmanov objavili v piesňach Strmá voda, Na Laze oremovom, Vrkoče a ďalších. Absencia tohto elementu ich tvorby je obzvlášť prekvapivá, ak vezmeme do úvahy, aký rozmer pridala vokálna účasť dievčat zo SĽUK-u celkovému aranžmánu piesne (Jej) sloboda. Práve touto spoluprácou, ktorá sa prirodzene rozvinula po spoločnom vystúpení na festivale Tatra Flowers, vyplnila kapela podstatnú časť trojročného odstupu od vydania posledného albumu. S pomenenými aranžmánmi nadchli Barmani aj generáciu, ktoré by inak prišla do kontaktu s indie-popovou zostavou len kvôli tomu, že by zisťovala, na koho koncert to vlastne ich decko išlo, a prečo sa tak dlho nevracia domov.
Billy Barman si aj so súčasným zvukom, popovými štruktúrami a nákazlivými refrénmi ponechávajú svojskú identitu nekonvenčných rockerov. Od dvoch separátnych kapiel (Vetroplach a Cliché), ktorým stále čosi chýbalo, sa počas minulej dekády pod spoločnou značkou prepracovali medzi najväčšie hviezdy domácich koncertných pódií, oslovujúc široké vrstvy hudobných nadšencov. Ich tvorba je prienikom, na ktorom sa zhodnú aj žánrovo inak vyhranení ľudia, a to sa nepodarí len tak hocikomu. Štvrtým albumom Zlatý vek ukazujú, ako znie empatická dospelosť, ktorá nie je odrezaná od sveta novej generácie, a kapela ním bez váhania obhajuje svoju výnimočnú pozíciu na slovenskej scéne.
Billy Barman - Zlatý Vek
(2020, Slnko Records)
1. Intro
2. Bernard
3. Doba doba
4. Ukáž vrecká
5. V meste straší
6. Nedeľná polievka s výčitkou
7. Lobbarium
8. Červená armáda
9. Svitá
10. Bez tvojej pomoci
11. Lepšie miesto na hranie
Vypočujte si celý album na Deezeri:
Autor: Matej Kráľ
Foto: artwork / Lousy Auber
