Najviac Dežových počinov pripadlo na ôsmu dekádu 20. storočia, o ktorej som písal naposledy. Okrajovo ovplyvnili aj alternatívne kapely, ktoré pred revolúciou pôsobili viac-menej "podzemne". Po nej sa už mohli realizovať slobodným vydávaním nosičov. Napriek tomu zostala Dežova hudba samostatnou alternatívou k všetkému, čo sa na slovenskej scéne urodilo.
Vynikajúci a originálny aj tesne po revolúcii
Zrejme preto úvod platne Momentky (1990) pôsobí tak, že všetko je presne na tom istom mieste, kde to hudobníci opustili v roku 1987. Titulný monolit sa veľmi komótne až monotónne sunie vpred s absolútnou istotou a neomylnosťou. Pri ceste ho "rušia" snáď len fantastické saxofónové vstupy Rudolfa Březinu. Zvuk Stankovského bicích sa náramne zlepšil, dokonca mu v správnych momentoch prízvukujú majestátne tympany. Ponurá melódia nezaprie svojho autora, ktorý prednáša Štrpkov text ako keby sa snažil vyhrať recitačnú súťaž. Ktovie koľko cien by Dežovi porota nadelila, keby mali šancu súťažne recitovať aj dospelí.
Vlado Kaššay na poste basgitaristu je nevytŕčajúci rutinér, no o slovo sa vehementne prihlási v rozšafnom songu Dychtivé ruky, cudzie mestá, kde sa striedajú dve odlišné polohy. Hoci je najdlhšou skladbou platne, nedosahuje ani osemminútovú časomieru. A trošku mi na albume niečo siahodlhé asi naozaj chýba. "Disharmonickí" Vtáci sú rytmicky rozkolísaní bohužiaľ len v texte, pretože hudobne ide o maximálne pokojnú a jednoduchšiu skladbičku. Dojem vzruchu našťastie zachraňuje Březina, flautou napodobňujúci švitorenie vtáčikov.
Druhým vrcholom albumu sú tematicky prepojené nádoby Deti a Deti a zase deti. Dežo sa úplne prirodzene ukazuje v polohe otca, sekunduje mu skvelý Filipov klavír a jemná rytmika. Skladba má takmer zborový refrén, čo je v Ursinyho tvorbe neobvyklé. Tradičná je však melanchólia, dávkovaná po kilách. Skladba sa rozbieha až v pokračovaní Deti a zase deti, kde "slimák reže sklo" a k slovu sa konečne dostane huslista Richard Kroczek i gitara, patriaca pravdepodobne Radkovi Pastrňákovi, no istý si tým veľmi nie som (okrem Radka a Deža mal na starosti šesť akustických strún aj Juraj Jakabovič).
Kroczekove elektrické husle, ktoré majú ďaleko k zvuku akustických folklórnych, sa blysnú aj v predposlednom kuse Kus tváre, kde sa ursinyovská clivosť rozlieva na všetky strany. Až tak, že čosi z nej zvýši aj do záverečného titulu Letná cesta, hoci smútok značne obrúsilo šantenie v najteplejšom ročnom období. Filozofovania a melanchólie bolo na jeden záťah viac než dosť, preto sa na záver k slovu dostali hravý rytmus, jemné gitarové odtiene a optimistické texty.
Celý album na Youtube
Ako nevyhorieť do tla alebo Prečo je bigbít droga
Na ďalšom albume Do tla (1991) predsa len k menším zmenám došlo. Kapela vymenila Opus za Arta Records, čo jej zrejme umožnilo nahrať na CD zatiaľ najdlhší materiál. Po hudobnej a textovej stránke sa žiadny radikálny prevrat neuskutočnil, Dežo začína na poslucháča sypať štedré verše od prvej sekundy piesne Začiatok. Filipov klavír je presne tam, kde ho najviac treba a hoci Jaro nie je uvádzaný ako autor hudby, mám pocit, že keby na jeho mieste sedel niekto iný, neznelo by to tak dobre. Hoci večne druhý, v Ursinyho tieni, nechal v jeho hudbe svojskú pečať, až sa tlačí na jazyk, prečo na žiadnom obale nesvietilo aj jeho priezvisko.
Ak som spomínal, že Dežo nemusel revolúciu veľmi registrovať, predsa len v piesňach Puto. Pár slov o slobode a 22 rokov. Okamih čosi z jej odkazu zaznamenal. Tanky pokojne vyprevádzala preč aj výborná akustická gitara Juraja Buriana. Zo strany na stranu sa napriek názvu vo veľmi svižnom tempe prevaľuje Pokojne kráča medzi levmi, kde zaujme Březinova flauta i Kaššayova pulzujúca basgitara, zopár brejkov prekvapivo predvedie aj Ľubomír Stankovský. Po pokojných kúskoch kapela swinguje v Kuvik to vraví, kde sa folkovo vybúri Kroczek i džezujúci Březina.
Podobný švih sa dá vybadať aj v Kedy, ak nie teraz?, takmer k valčíku spomalí rozbehnuté tempo Spomienka na hasičov a vzplanutie v daždi, no odpichnutý groove 11-minútovky Nočný prúd vracia kapelu späť do víru optimistickejších nálad. Hoci prichádza žiaduce spomalenie v podobe ponurého motívu, prúd neprestáva elektrizovať. V Prekročenie hraníc sa nepozrieme za hranice bežných možností, no je potešením vychutnať si sóla, obzvlášť mi v hlave utkvela virtuózna hra Juraja Buriana. V závere platne sa vynorí husľový motív, zrejme na rozlúčku s niektorými členmi. V zostave sa totiž začali diať zaujímavé veci.
Celý album na Youtube
Ani zďaleka nie ten istý tanec
Na dvoj-CD Ten istý tanec (1992) udrú do očí zmeny v troch prípadoch: post bubeníka okupuje džezovo naladený Emil Frátrik, basgitaru má na starosti Aleš Charvát a gitaru si zobral do parády Andrej Šeban, už v tom čase považovaný za hviezdu vo svojom odbore. Hádam najväčšou zmenou je, že drvivú väčšinu textov (21 z 24) tentoraz nepísal Štrpka, ale sám Dežo. K tomuto kroku ho Ivan nabádal už dávnejšie a počuť, že trochu ho ovplyvnil, hoci Ursiny je osobnejší. Zrejme sa v prvej osobe potreboval "vykecať" z mindrákov minulosti a vecí, ktoré ho v tom čase trápili (odlúčenie od manželky, recidíva rakoviny, atď.).
Už v minulosti preferoval Dežo jednoduchú konštrukciu piesní, no tentoraz sú skladby akoby ohlodané na kosť. Deklaruje to hneď parádna vec Cestou na poštu pre balíček kníh, vlajková loď prvej časti CD. Rytmická monotónnosť s jednou decentnou zmenou, aby nikto nemohol kydať na nudnú štruktúru, do toho zopár krátkych sól, aby nikto nemohol byť obvinený z prehnaného exhibicionizmu. Nad hudbou tróni kanonáda nerýmujúcich sa slov, kostrbato spájaných do "veršov". Na prvom CD sú v prevahe dlhšie plochy, pod päť minút majú len Spojenie uprostred týždňa a Ďaleké vodné zviera (k nej prispel textom Štrpka).
Tradične výborné sú Kroczekove a Březinove sóla. Je ich na škodu pomenej, zato saxofón v Darčekoch je na pohľadanie. Šebanove exhibície sú úchvatné (vo Vlčom sne desí a fascinuje zároveň). Jeho štýl sa stal pre väčšinu gitaristov 90. rokov archetypálnym zvukovo, feelingom i technikou. Hoci sa našli mnohí, ktorí ho kritizovali, invenciu mu nie je možné uprieť. Stačí si vypočuť Zvláštnu školu, kde sa v pravý čas vynára, aby dobiedzal, podfarbil atmosféru, podnikal nečakané výpady, no rovnako rýchlo sa dokáže ukryť a poslušne vyčkávať.
Na druhom CD otextoval Štrpka len Hovor mi do ucha s brilantným gitarovým sólom a Ten istý tanec. Prevažujú kratšie skladby, výnimkami sú Harakiri, Spojenie na konci mája a Samá chyba. V prvom Dežo bilancuje svoj život dosť cynicky a v rozmazaných farbách. Hudba sa naoko tvári ešte jednoduchšie než na prvom CD, no rafinované motívy sú naukladané v pozadí do prekrytých vrstiev. Naopak veľmi explicitne znie výnimočný dialóg huslí a gitary vo Vyzliekaní, stále však platí, že Deža sa nehodí počúvať pri akýchkoľvek iných činnostiach. Pozornosť si treba udržať do konca, záverečné skladby Spojenie uprostred jesene a Ten istý tanec v sebe ukrývajú silné momenty (paradoxne ma na nich baví hlavne rytmika).
Celý album na Youtube
Rozporuplný a oproti iným predsa len slabší príbeh
Na poslednom štúdiovom albume Príbeh (1994) zamrzí absencia huslistu Riša Kroczeka, saxofonistu Rudolfa Březinu vystriedal František Kop a namiesto Charváta sa predstavuje Oskar Rózsa. Kontinuitu zabezpečuje Filip a ešte viac Šeban, po krátkom vybočení textárskej sfére dominuje Štrpka. Názov platne neznamená, že skladby sú prepojené jednotiacou myšlienkou, je len odvodený od otváracej kompozície. Tá je zároveň najdlhším kusom, zdobeným pohodovou rytmikou, saxofónovými vstupmi, kvíliacou gitarou a moderne znejúcim textom Ivana Štrpku.
Dĺžkou sa mu vyrovná hneď nasledujúci Na druhom konci palice, kde sa nachádzajú všetky spomenuté atribúty, napriek tomu ide o krok späť. Ide o jednu z mála vecí, kde Dežo znie akosi prvoplánovo. S príchodom Balady o prázdnej miske negatívny dojem mizne, rytmika Frátrik - Rózsa sa potí statočne a Šeban je presne tam, kde má byť, až zamrzí, že nehral aj na Momentkách či Do tla. Skvelo totiž kompenzuje Ursinyho apatiu ku gitarovým sólam. Ostatné piesne sú o poznanie kratšie, nie však intenzívnejšie. "V uchu osla" mi chýba znepokojenie, typické pre predošlú tvorbu, hudba je síce nádherná, ale až príliš neškodná.
Takto to ide ďalej ako na hojdačke - párne kusy trochu zaostávajú, nepárne sú výborné. Z nich je povinnosťou zmieniť Ktosi ešte bdie, sprevádzaný účinným videoklipom. No nejde len o video, ale aj o fascinujúci text, sprevádzaný klavírom a podprahové stupňovanie skladby. Výrazný charakter majú ešte Sestra Beta a Heroin. V prvej nesmiem opomenúť hravú rytmiku, smutné sólo na dychy a sugestívne zvuky klavíru. Druhá kompozícia je síce o droge, ktorá bola v 90. rokoch až prehnane populárna, no v texte je vyjadrená skôr ako metafora pre spoločnosť, ktorá stále na niečom "fičí".
Celý album na Youtube
Neprehliadnuteľný a nenapodobiteľný
Platňa Príbeh je na môj vkus až príliš poplatná dobe svojho vzniku a takmer zapadá do kontextu vtedajšej scény. Možno to mala na svedomí účasť hviezdnych hudobníkov, ktorí boli aktívni aj v iných projektoch. Trochu to pripomína situácie z rokov 1973 a 1984, kedy sa Dežo až priveľmi nechal strhnúť aktuálnym dianím (v prvom prípade ho ovplyvnil psychedelický rock, v druhom pop rock). No zvyšných deväť albumov je jedinečných, dodnes predstavujúcich rovnocenných partnerov k ostatným slovenským rockovým klenotom.
Preto odborníci radia Deža Ursinyho k najväčším slovenským osobnostiam rocku, ktorú vďaka originalite výpovede, očarujúcej monotónnosti prejavu, rafinovaným aranžmánom, recitačným postupom a skromnej melanchólii nie je možné prehliadnuť. Hoci ovplyvnil množstvo umelcov, nie je možné v jeho šľapajach pokračovať, už len preto, že sa to takto zahrať nedá. Ale aj kvôli tomu, že na modly sa siahať jednoducho nesmie.
Poslucháčom, ktorí s ním ešte nemali tú česť, odporúčam zháňať jeho tvorbu na vinyloch. Hoci ide o drahú záležitosť, zážitok určite stojí zato. Dobrou správou na záver tejto série článkov venovanej Dežovi Ursinymu je, že sa pri príležitosti nedávneho 20. výročia jeho smrti začína pracovať na vinylových reedíciách. Napríklad spomínaný Príbeh na platni nikdy nevyšiel, vďaka oživenému záujmu o tento formát by sa to však čoskoro mohlo napraviť. Držíme palce.
Čítajte tiež:
70. roky Deža Ursinyho: Svojbytný art rock, ktorý mohol konkurovať zahraničiu
80. roky Deža Ursinyho: Od zadumanosti k väčšej zrozumiteľnosti a späť
Zomrel pred 20 rokmi a v hudbe nechal nezmazateľnú stopu. Spomienka na Deža
Autor: Marek Danko
Foto: archív
Súvisiaci interpreti: Dežo Ursiny
