Pri všetkej tichosti vydaný album Analemma nebude trhať rekordy predajnosti, no určite zamotá hlavu hľadačom výnimočnej slovenskej hudby. Jana „Shina“ Lokšenincová a Slavo Solovic ním dokazujú, že veľké veci sa dajú vytvoriť aj v ťažkých podmienkach a že tunajší veľmi náročný poslucháč nemusí siahať nutne len po zahraničnej produkcii.

Tento rok sa okolo Longital rozprestieralo pomerne podozrivé ticho. Z kapely, známej množstvom nahrávok, sa sólovou platňou vLáska predstavil Marián Slávka, zvyšní členovia – Shina a Dano Salontay – sa venovali iným aktivitám. Shina najmä svojej srdcovke, vydavateľstvu Slnko Records, no dnes už je jasné, že nezaháľala ani po muzikantskej stránke.

Skladateľ, producent a aranžér Slavo Solovic sprevádza Longital už od začiatkov, kedy bol v kurze ešte starší názov Dlhé diely. V roku 2016 sa k formácii pridal znovu, aby nainfikoval  album Longital Suita lahôdkovými sláčikovými aranžmánmi a pridal čosi z vlastnej fantázie, ponorenej do nekonečného sveta modernej vážnej hudby. A vyzerá to tak, že studnicu jeho nápadov dokážu členovia kapely využiť i individuálne a na tvorbu úplne nových kompozícií.

Stále odlišné pocity

Až doteraz si bolo takmer nemožné predstaviť Shinu spievať inak než po boku verného druha a gitarového majstra Daniela Salontaya. Ich prepojenie totiž funguje na ťažko pochopiteľnej zmyslovej báze, čoho výsledkom sú jedny z najcennejších klenotov novodobej slovenskej alternatívy. Preto sa Analemma nesie v odlišnom duchu než by čakali skalní priaznivci Longital a okrem Janinho spevu tam veľa styčných bodov nefiguruje. Určite ide o pozitívum, pretože sa tým scéna obohacuje o ďalší nevídaný prístup ku komponovaniu.

A o to v umení 21. storočia ide. Obsahovo bolo už asi všetko vymyslené, dnes treba prísť s originálnou formou, ktorá sa postará, aby v nás obsah zanechal čo najhlbšiu stopu. Dvojica rada balansuje na tenkých hraniciach medzi žánrami, je nevyspytateľná. Akoby vážna hudba znela elektronicky (Dych zatajujem) a naopak. Pocity sa menia v závislosti od počtu vypočutí a hoci na prvý pohľad každá skladba znie rovnako, po desiatom pokuse je všetko inak. To je čaro minimalizmu, skĺbeného so snahou o pôsobivý dopad na poslucháča.  

    
V domovskej kapele uplatnila Shina tento prístup pri poslednej platni Divoko iba do istej miery, Analemma prirodzene zachádza ďalej. Je hlavne o speve a zvukoch, nástroje nehrajú až takú podstatnú rolu. Zvuky však majú natoľko rôznorodý charakter, že o nude nemôže padnúť ani hláska. Chcete gitaru? Musí vám stačiť zmutovaný Salontayov electric propeller. Sláčiky? Nie je problém, dokonca znejú mierne industriálne. A klávesové nástroje? Tie sú zo všetkého asi „najnormálnejšie“, no ani na tento výrok sa príliš nespoliehajte.

Mrazivý pohľad na dno duše

Solovic je producent a aranžér na pohľadanie. V jeho elektronických podkladoch sa navyše  uhrančivo snúbi bolesť so smútkom a hnev s bezmocnosťou. Atmosféra platne rozhodne nevyčarí úsmev na tvári, hodila by sa k dokumentu s extrémne pomalým tempom a dejom. Pôsobí deprimujúcim, skľučujúcim dojmom, je vhodné púšťať si ju iba pri správne ponurej nálade. Motívy sa ocitajú v skladbách akoby náhodou, neprítomne plynú niekam mimo a predsa sa stupňujú tak, aby človek zatajil dych a bol neodvratne pohltený.  

Dojem zo znepokojujúcej atmosféry prehlbujú Shinine osobné výpovede. Jej texty sú ako vždy plné abstraktných obrazov a na niektorých miestach je spätosť s Longital hmatateľná. Týka sa to či už intenzívneho prežívania neľahkých pocitov (Na okraji vzťahov) alebo prírodných motívov (Budúca rieka), vyjadrených nezameniteľnými inotajmi, typickými len a len pre túto osobnosť. Jej na dreň ohlodaný spev pozerá človeku až na dno duše a spôsobuje mu úplné citové vyžmýkanie, sprevádzané permanentnými zimomriavkami.

Máme tu ďalší grandiózny album, vystihujúci každodenný zmätok a obavy. O to viac pohladí jeho láskavosť a schopnosť odviesť človeka niekam, kde je čas na meditáciu. Tajuplne plynúce zvuky, prepletené uhrančivým spevom, pôsobia pri každom vypočutí odlišne a stupňujú v človeku nadšenie a závislosť. Bolo to tesné, no Analemma v réžii Shiny a Slava Solovica sa na poslednú chvíľu stihla zaradiť medzi najlepšie slovenské nahrávky roka. Ktovie, či o pár týždňov nebude pomyselnému rebríčku tróniť. Nechajme sa prekvapiť.

Vypočujte si album v službe Deezer:


Shina & Slavo Solovic – Analemma
(Slnko Records, 2017) 

1. Nová tvár
2. Deň noc
3. Príliš
4. Dych zatajujem
5. Také
6. Budúca rieka
7. Nič menej
8. Na okraji vzťahov
9. Kráľovná prázdnych šachovníc

Autor: Marek Danko
Foto: Nico Nubiola & Maria Rojko (cover artwork)