Spájanie so symfonickými telesami patrí k obľúbeným výzvam rockových kapiel. Obe zložky musia žiť v symbióze, zároveň je však cťou zachovať si samostatnosť a dať poslucháčom samých seba. Korben Dallas a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pôsobia na platni Kam ideme pocitovo autenticky a do (d)uší poslucháčov prehovárajú až nebezpečne zblízka.

Predošlé dva albumy Korben Dallas vyšli vo vydavateľstve Slnko Records, no najnovší počin si hudobníci (neplánovane) vydali na vlastné tričko, bez sponzorov. Rozbehnutý náročný projekt napriek tomu dotiahli do konca a urobili dobre. Staršie skladby nadobudli novú podobu, pribudli silné novinky a fanúšikovia v podstate nemajú nad čím váhať - napokon, sami si túto platňu vyžiadali.

"Všetkým sme dopredu dali vedieť, že plánujeme vydať niečo, čo by zaznamenalo našu etapu spolupráce s orchestrom. Keby to nevyšlo, mrzelo by nás to. Album je dôsledkom toho, že sme boli oslovení na takýto typ spolupráce," ozrejmujú muzikanti, ktorí sa s orchestrom prvýkrát predstavili na Viva Musica! festivale 26. júna 2014.

Orchester podčiarkol podmanivosť nových skladieb

Kam ideme obsahuje dve nové a osem starších, nanovo aranžovaných skladieb. Dvojicu noviniek komponovali rovnako ako v prípade zvyšnej osmičky, ale pripúšťajú, že v nich bol ponechaný priestor pre sláčiky. Titulná Kam ideme obsahuje náročnejšie inštrumentálne plochy. Hudba sa kľukatí v nepravidelnom rytme ako v texte spomínaný Dunaj a majestátnosť toku podčiarknu sláčiky primerane hrubou líniou. V tvorbe kapely ide o jednu z najsilnejších skladieb a je možné, že aj bez použitia orchestra by bol ortieľ rovnaký.

Druhá novinka Sen má podobný nádych, ale bombastický efekt dychových nástrojov má tentoraz navrch. Nie je to chyba, pretože kontrast dramatického "bondovského" motívu s precíteným spevom dvojice Aneta Langerová a Juraj Benetin plní dôležitú funkciu už len tým, že výsledok neskĺzne do roviny baladických klišé. Dopĺňanie ich hlasov je pôsobivé, rovnako ako melódia, ktorá by si našla miesto v kvalitnom filme. Nečudo, že Sen figuruje ako úvod k platni a neprekvapí ani to, že sa stal námetom pre videoklip.


Niektoré skladby si zachovali pôvodný charakter

Staršiu tvorbu na novom albume môžeme rozdeliť do troch skupín. V tej prvej sa charakter skladieb pridaním sláčikov takmer nemení, pretože originálna kostra prevažuje. Pokušenia drží pri zemi fantasticky pulzujúci rytmus, ani neodbytné sláčiky neochudobnili kompozíciu o rockovú podstatu. Intímne znejúci Otec odkrýva hlboké pocity naplno a bez príkras. Podobne je na tom Za sklom, jasne vystihujúca na chvoste platne filozofiu Korben Dallas. Akoby poslucháča uisťovala, že napriek dobrodružstvu so sláčikmi zostávajú plnokrvnou rockovou kapelou.

Intimita medzi troma hudobníkmi a množstvom poslucháčov totiž zostala na svojom mieste. Platňa nebola tvorená pre efekt. "Komorný charakter hudby možno spôsobilo to, ako nám Slavo Solovic rozumie a rešpektuje náš základ. Ako klasický hudobník chápe rockerov. Keby sa blízkosť a priamosť výpovede odrezala, mali by sme prázdny album. A keby sme si nesadli s Petrom Ostrouchovom (produkcia) a Milanom Cimfem (mastering), zanikla by tým podstatná časť toho, o čo nám išlo," zhodli sa muzikanti.

Vzácne vyrovnaná symbióza

Asi k najvyváženejšej symbióze medzi rockermi a symfonikmi došlo v skladbách Kamene a Trofeje. Kapela síce pragmaticky zachováva pôvodnú autentickosť, ale rovnako dobre sa podarilo uchytiť orchestru pod vedením Slava Solovica, ktorý mal na starosti symfonické aranžmány. V Kameňoch kapela šprintuje po rockovej trati, ale navlas rovnaké tempo udržiavajú huslisti.

Oddych poskytne spomalenie, kde rafinovane hrajúci basgitarista Lukáš Fila a bubeník Ozo Guttler čelia úchvatným tympanom. Trofeje sú naopak pomalším kúskom, kde má gitara Juraja Benetina rovnocenné slovo s husľami. "Je veľmi málo stredných ciest. Napríklad aj v Kameňoch sláčiky len dokresľujú zvuk, pretože tam ideme podobne ako naživo. V Trofejach plní orchester podobnú funkciu, no možno by ho Slavo chcel počuť hlasnejšie," tvrdí frontman.

Korben Dallas Zdroj: archív kapely

Keď sú košaté symfonické aranžmány v prevahe

V tretej skupine majú symfonici navrch, tu si pôvodné znenie vyžiadalo zmenu akoby samo od seba. Tváre sú neodolateľné, melodikou pripomínajúce éru romantizmu. Zlatý jeleň má vďaka orchestru ešte majestátnejšiu atmosféru, zmietanú prírodnými živlami. Bolo nebolo získalo dramatickejší náboj, po upokojení sa do popredia dostáva Ozov "perkusívny" štýl hry. 

S orchestrom vystúpili Korben Dallas okrem spomínaného Viva Musica! vlani aj na podujatí Doma dobre a tento rok na Pohode. "V Tvárach sme vypustili hranie, čo Slavo označil ako niečo od Debussyho. Naozaj to pekne napísal, takže sme to ponechali v rovine spev a orchester. Podobne je to v Bolo nebolo. Naživo bolo zjavné, že nástroje sú dobre čitateľné a to isté sme chceli dosiahnuť v štúdiu. Preto si veľa úsilia vyžiadala post-produkcia," uviedli muzikanti. 

Platňa Kam ideme dokumentuje výnimočnú spoluprácu, ktorá trojici otvorila nové horizonty a pre fanúšikov kvalitnej slovenskej hudby je skvelou správou, že sa túto etapu ich kariéry podarilo zaznamenať na oficiálnom nosiči. Ambiciózny projekt dokazuje, že Korben Dallas nestagnujú, je prísľubom ďalších silných piesní. A najväčšiu radosť spôsobí asi to, že napriek všetkému zostáva trio pri zemi a ponúka neprikrášlenú výpoveď o tom, ako sa im v rokoch 2014-2015 s hudobníkmi z "opačnej strany barikády" parádne spolupracovalo.

Korben Dallas - Kam ideme
(vlastným nákladom, 2015; distribúcia: Slnko Records)

1. Sen (duet s Anetou Langerovou)
2. Kamene
3. Trofeje
4. Kam ideme
5. Tváre
6. Pokušenia
7. Otec
8. Zlatý jeleň
9. Bolo nebolo
10. Za sklom

Autor: Marek Danko
Foto: Martina Mlčúchová

Súvisiaci interpreti: Korben Dallas