Hlavná stránka

>

Magazín

>

Recenzie

>

Katke Málikovej nechýba odvaha. Kontroverzná Postalgia nie je pre každého

Katarína Máliková - Postalgia

22.11.2019 - 17:10 | Marek Danko

Zhruba v tomto období pred troma rokmi sa v superlatívoch skloňoval jej debutový album Pustvopol. Mladá umelkyňa ním urobila "dieru" aj do zahraničia a všetci boli zvedaví na pokračovanie tejto nevšednej cesty. Katka Máliková sa rozhodla nezostať na mieste a jej novinka Postalgia znovu šokuje. Paradigma, naznačená debutom, je stále tu, len jej vyjadrovacie možnosti sú širšie a menej tušené.


Katarínu Málikovú mala zrejme väčšina poslucháčov po vydaní platne Pustvopol zaškatuľkovanú ako vílu, ktorá zišla z akéhosi dávno zabudnutého lesného úkrytu medzi nás, do civilizácie, aby nám ukázala, ako nádherne a pôsobivo môžu znieť staré ľudové piesne pridaním moderných prvkov. Dnes už toho jej tvorba s folklórom veľa spoločného nemá, napriek tomu rodáčka z Polomky na Horehroní čerpala inšpiráciu z tradičného zdroja. 

Lekcia z minulosti? Ani nie

Kdesi som sa dočítal, že silnými vplyvmi pri tvorbe albumu Postalgia boli pop 80. rokov, filmová a scénická hudba, stará dobrá klasika, a pod. Tieto informácie však prišli až po tom, ako som si album vypočul bez akejkoľvek znalosti o jeho pozadí. Po prvom vypočutí mi tak bolo zrejmé iba to, že folklór je preč a zostala len moderná, originálna, alternatívna, silná a pôsobivá hudba, ktorej by som bez okolkov dal aj prívlastok súčasná. Autorkino otvorené rozprávanie o inšpiráciách v hudbe z dávnejšej minulosti bolo preto pre mňa celkom prekvapením.


Hneď na "prvý šup" som však kdesi v diaľke začul odkaz Mariky Gombitovej, ktorá napriek povesti "večne veselého dievčaťa" vedela (aspoň mňa) často neskutočne deprimovať - v dobrom zmysle slova, keďže skoro na každej platni má pár mrazivých vecí. Podobná mrazivosť je prítomná aj tu. Málikovej tvorba je znepokojujúca, často nepríjemná, dokonca v istých momentoch až protivne hnusná a pre niekoho možno i nepočúvateľná. Čiže taká, akú si občas vynucuje každá, i tá dnešná doba.

Hovorí sa, že pochmúrna hudba dokáže v zlom rozpoložení pomôcť, pretože človek si pri nej povie, že vo svojich temných myšlienkach nie je sám, no je tu nepochybne aj riziko, že náladu zhorší ešte viac. Za seba môžem v tejto chvíli povedať toľko, že v správnom nastavení vie človeka zasiahnuť, núti premýšľať, dokáže rozcítiť a vybičovať predstavivosť na plné obrátky. Problém, ktorý môže odrádzať fanúšikov jej debutu, je, že tie predstavy už nie sú ani zďaleka také pekné a idylické. I Pustvopol síce vedel byť miestami celkom temný, skôr však rozprávkovo tajomne, kým Postalgia ide omnoho ďalej do hĺbky krehkej ľudskej duše.

Sociálnymi sieťami kolujú reči o vplyve Jakubiskových filmov, mne však atmosféra albumu podvedome pripomína skôr Renčov film Requiem pro panenku. Minimálne skladba Biely deň má v sebe podobné pocity zmaru, zúfalstva, smútku a bezmocnosti. Podľa vlastných slov síce Katka miluje pátos a dramatické pózy, mám však pocit, že v tomto prípade prestrelila. Treba jej uznať, že sa odvážne vydala na nebezpečné územie, no zároveň je dôležité upozorniť, že niektoré skladby vyžadujú od poslucháčov veľkú dávku empatie (alebo naopak, poriadne hrošiu kožu).


Strmhlavý let ponad škatuľky

Keď sa oprostíme od porovnávania novinky s Pustvopolom a prijmeme Postalgiu ako, síce miestami prehnane expresívnu, no napriek tomu veľmi úprimnú a autentickú osobnú výpoveď, nie je ťažké sústrediť sa na jej pozitívne stránky. Tie najsilnejšie momenty sa ukrývajú v nenápadných, póz zbavených skladbách. Napríklad taký Vodník síce obsahuje preexponované údery na bicie a archaický syntetizátor, ich zvuk však má plný výraz, žiadúcu údernosť a nepôsobí to len ako lacný efekt "cez čiaru". Podobne úspešnými elektronickými experimentmi sú nečakane energicky pulzujúca V dome a Čierna šelma, ktorá v kontraste s minimalistickým textom (metaforou o depresii) exceluje spleťou zvukov. Na opačnom spektre z hľadiska dynamiky je jemné pohladenie na duši v podobe odovzdaného, so životom zmiereného ambientného skvostu Skrytý.

Dva kúsky sú vyložene klavírne. Bonusová piano verzia Skrytý ponúkne nový, čerstvý a svižnejší pohľad na tú istú skladbu a pri De Profundis psychika naozaj pookreje. Hoci aj tu autorka nebezpečne balansuje, darí sa jej udržať nad priepasťou pátosu. Už menej úspešná je v titule Rozhodnutie a zo skladby Nešťastná nedeľa mám pocit, že sa zámerne vrhá presne do tej istej smoly, v ktorej macocha s dcérou skončili v závere Perinbaby. Ide totiž o prespievanie starej maďarskej skladby Szomorú Vasárnap z roku 1933 (preklad textu: Vlado Janček), ktorá je neslávne známa ako "pieseň samovrahov". Až taká zvrhlosť ako v prípade Bieleho dňa sa však našťastie nekoná, pretože autorka sa nerada opakuje a do tej istej rieky vstupuje nerada.

V konečnom dôsledku je práve to rozhodujúcim faktorom kvality. Katka Máliková si vie strážiť stanovené mantinely a určite má svoje pevné zásady, ktorým podlieha i selekcia nápadov, aby sa na nahrávku nedostalo niečo, za čo by sa neskôr musela hanbiť. Samotné prevedenie skladieb, či už z hľadiska spevu, kompozície alebo aranžmánov, je na vysokej úrovni. V recenzii sa však nedá vyhnúť ani subjektívnejšiemu hodnoteniu: z môjho pohľadu dve tretiny albumu patria k jasným tutovkám, nenápadným, pôsobivým, silným, zbaveným klišé, kým zvyšná tretina skladieb by si možno zaslúžila istú sebareflexiu. No aj tie nakoniec dotvárajú akýsi nedefinovateľný a nezameniteľný kolorit, ktorý sa nad platňou vznáša.

Postalgia pri všetkej svojej kontroverzii a nekompromisnosti obstojí už len vďaka tomu, že podobný album by sme na Slovensku hľadali ťažko. Hudobníčke sa podarilo vytvoriť originálnu nahrávku, ktorá, hoci má aj slabšie, resp. diskutabilné miesta, si určite zaslúži pozornosť. Hudobných umelcov a umelkýň, ktorých tvorba oslovuje relatívne veľké publikum, a zároveň sú schopní tak výrazne vykročiť mimo svojej komfortnej zóny, u nás nie je veľa. Už len z tohto titulu treba oceniť Málikovej odvahu vybrať sa po nečakane nadšenom prijatí svojho debutu do úplne nových, neznámych vôd. A možno si na toto jej smerovanie s odstupom času zvyknú aj tí, ktorí teraz hundrú.


Katarína Máliková - Postalgia
(Slnko Records, 2019)

1. Ústa
2. Čierna šelma
3. Vodník
4. Biely deň
5. V dome 
6. Skrytý
7. De Profundis
8. Rozhodnutie
9. Nešťastná nedeľa
Bonus: Skrytý (piano solo)

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: Barbora Dolinajová


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 29 30 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti