Okolo nových nahrávok vplyvných pojmov hudobnej scény býva vždy rozruch. Neobišlo to ani osemnásty štúdiový počin Firepower od Judas Priest, kapely, od ktorej si už kdekto na staré kolená toho veľa nesľuboval. Heavy metalový kolos sa napriek tomu vypäl k heroickému výkonu a podľa fanúšikov i kritikov ide o najlepší album kapely za posledné štvrťstoročie.

Judas Priest však existujú ešte o jedno celé štvrťstoročie dlhšie, v ktorom by sa tých superlatívov našlo oveľa viac. Tajomstvo ich úspechu spočíva v dosť lišiackej metóde - vždy sa dokázali šikovne prispôsobiť každej jednej dekáde. V 70. rokoch uctievali hard-rockové postupy, v 80. rokoch naskočili na oceľový NWOBHM rýchlik a s príchodom deviatej dekády začali kaliť modernejší (rozumej trendovejší) metal.

Tento "nešvár" mal v 21. storočí napraviť návrat speváka Roba Halforda, s ktorým kapela naozaj otočila kormidlo úplne opačným smerom a nahrala jeden z najpozoruhodnejších opusov v histórii gitarovej hudby. Výpravné dvoj-CD Nostradamus (2008) však mnohí fanúšikovia nestrávili a volali po skutočnom návrate šelmy.

Moderní zvukom, verní nápadmi
Formácii nezostalo okrem opätovného vyslyšania hlasu ľudu nič iné. Redeemer of Souls z roku 2014 vyvolával ducha starých čias viac než dobre a v tomto trende pokračuje i čerstvý prírastok Firepower. Prívrženci nedoceneného Nostradama (patrí k nim aj autor recenzie) budú zrejme sklamaní, no kapela musí predovšetkým brať ohľad na vkus väčšiny svojich fanúšikov, ktorí na súčasné dianie nemôžu utrúsiť žiadnu podstatnú výhradu.

Štrnástka nových kusov si plným priehrštím naberá z bezodnej rockovo/metalovej studnice inšpirácie a kochá sa početnými pohľadmi do minulosti. (Zďaleka nie jediným) aktualizačným momentom je účasť Andyho Sneapa, ktorého produkciu si pochvaľuje nejeden klasik s ambíciou znieť moderne a dynamicky. V prípade "nového šatu" Judas Priest nejde o nič násilné, o čom najlepšie svedčí elegancia, s akou sú čerstvé nápady zvukovo podkuté. Spomínaný, každej dobe verne ušitý materiál, ani dnes našťastie netrpí absenciou silných, no predsa len jasným limitom obmedzujúcich riffov.


Je trochu na škodu, že si kapela nedožičila väčší rozlet a nepustila sa do progresívnejších experimentov, na aké má počuteľné predpoklady. Treba však oceniť hutnú kompaktnosť, z ktorej nič zbytočné nevytŕča a album pôsobí ako precízne skonštruovaný stroj, kde všetky gitarové súčiastky vynikajúco ladia s vonkajšou nablýskanou metalízou. V tomto kontexte oveľa lepšie vynikajú aj lahôdkové panoramatické sóla.

Nejde o až tak prepracované vyhrávky, akými disponujú trebárs veční "rivali" Iron Maiden, skôr je to spestrenie, dodávajúce hudbe Judas Priest melodickejší nádych, ktorý vyvažuje agresívne hromženie presných riffov. Gitarová sekcia si už po druhýkrát musí vystačiť bez "otca zakladateľa" K. K. Downinga, ktorého vystriedal Richie Faulkner a celkom úspešne sa mu darí nadviazať na remeselne zdatného predchodcu. Veľkou oporou mu je určite majster Glenn Tipton, ktorý má pri tvorbe jedovatejších i klasikou inšpirovaných sól hlavné slovo. Asi pred mesiacom sa objavila správa, že Tipton trpí Parkinsonovou chorobou a nezúčastní sa turné, čo znamená, že z legendárneho tandemu sa na pódiu neobjaví ani jeden čarostrelec.

Pôjde legenda ďalej?

Napriek tomu Glenn v kapele zostáva a jeho koncertné povinnosti preberie zmienený Sneap, takže fanúšikovia môžu zostať pokojní. Status legendy pomaly nadobúda aj chirurgicky presná rytmika, v ktorej okrem neodmysliteľného Iana Hilla (basová gitara) figuruje uznávaný bubeník Scott Travis, pôsobiaci v Judas Priest od roku 1990, kedy vyšla zlomová platňa Painkiller. Mnoho ľudí ju dnes prirovnáva práve k Firepower a hoci je tu rozdiel takmer troch dekád, nejde o prehnané vyjadrenie. Stačí si pustiť titulnú skladbu, úderné songy typu Evil Never Dies alebo epickú Traitors Gate a asociácie sa ponúkajú samé od seba. V oboch prípadoch totiž ide o modernu, vkusne zakomponovanú do starodávnych buniek žánru.


Objavia sa i reminiscencie na kontroverzné tituly z prelomu milénií (s Timom "Ripperom" Owensom za mikrofónom), obzvlášť Lone Wolf vykazuje atypické prvky, no zapadajúce do širokej heavy základne a využívané aj klasikom ako je Tony Iommi. Naopak v Never the Heroes a No Surrender znejú znamenité refrény, spomínajúce na arénovú slávu 80. rokov a stále excelentný Halford dokazuje, že má hrdlo čisté ako horský potok. Výšky zvláda s noblesou, čo u spevákov v jeho veku (má 66) nie je ani zďaleka pravidlom a vyvážene pôsobí aj v iných polohách. Navyše je výborný textár, orientujúci sa buď na žánrovú, spoločenskú alebo fantastickú tematiku (nadčasové slová znejú najmä v záverečnej Sea of Red). 

Firepower nie je žánrovým míľnikom, pretože neponúka žiadne veľké prekvapenia. Ide však o solídnu porciu tvrdej gitarovej hudby, ktorú môžete škatuľkovať všemožnými spôsobmi. Znie moderne, dynamicky, úderne a nedá sa jej uprieť atmosféra s temnejšími odtieňmi. Skalní fanúšikovia budú zaručene spokojní, priaznivci progresívnejších riešení musia pátrať inde. Nevedno, či Judas Priest s ohľadom na zdravotný stav Glenna Tiptona natočia ďalšie albumy, je však očividné, že táto novinka by ich kariéru uzavrela viac než dôstojne.


Judas Priest – Firepower
(Epic Records, 2018)

1. Firepower
2. Lightning Strike
3. Evil Never Dies
4. Never the Heroes
5. Necromancer
6. Children of the Sun
7. Guardians
8. Rising from Ruins
9. Flame Thrower
10. Spectre
11. Traitors Gate
12. No Surrender
13. Lone Wolf
14. Sea of Red

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: Facebook.com/judaspriest

Súvisiaci interpreti: Judas Priest